NADIA

Tvár mi stále horí červeňou. Oči ma pália. Aj napriek strachu, čo pred sebou uvidím ich otvorím.

Pomaly.

Opatrne.

Dúfajúc, že to všetko je len sen.

Isteže nie je. Na to je všetko až príliš reálne. Na tvári ešte stále cítim bolestivú ranu.

Dlaň si priložím na tvár, nech si môžem aspoň trochu privyknúť na silné svetlo.

Pomaly sa posadím a snažím sa zaostriť do prítmia pred sebou. Svetlo nemilosrdne dopadá práve na môj kúsok postele, čím mi ešte viac znemožňuje vo výhľade. Rozoznávam obrysy postavy, no napriek tomu nedokážem určiť, kto ma odo dverí pozoruje.

Aj napriek svetlu si však moje oči pomaly začínajú privykať a môžem tak spozorovať kučeravé vlasy stojace všetkými smermi. Na hlave tento krát nemá svoju šiltovku s logom väznice a dokonca ani uniformu.

Tmavé oči zapichne do mojich a pomaly sa odpichne od steny. Kroky nasmeruje ku dverám a ja na sucho otvorím pery. Chcem kričať, no hlas ma zradí. Nutne sa potrebujem napiť, no nikde okolo seba nevím vodu.

,,Počkaj, prosím," zasyčím napokon a vydýchnem si, keď sa pomaly zvrtne na päte s rukou pripravenou na kľučke. ,,Podáš mi prosím vodu?" dodám potichu a ruky si priložím na boľavé hrdlo.

Bez slova podíde k umývadlu, ktoré stojí len meter od dverí a do umelého pohárika nechá stekať prameň vody. Následne podíde ku mojej posteli a ruku natiahne mojím smerom. Pohár nemotorne uchopím do ruky a prajem si, aby trasúca aspoň trochu spolupracovala.

,,Ďakujem," zašepkám a hltavo pohár vyprázdnim. Položím ho na kovový stolík vedľa postele.

,,Prečo si proste nedržala jazyk za zubami? Si vo väzení, nie na zoznamovacom večierku."

,,Pretože na to nemala právo. Bolo to moje jedlo," nechápavo nadvihnem obočie.

Pravdou je, že sa bojím vrátiť späť. Bojím sa, že sa to zopakuje a všetky dievčatá si dokonale zanalyzovali, aká som v skutočnosti slabá. Napriek tomu neľutujem, že som sa Malayi postavila.

,,Vôbec ničomu nerozumieš. Si príliš krpatá a zraniteľná nato, aby si sa púšťala do vojny s týmito dievčatami. Ty sem jednoducho..."

,,Nepatrím..."

,,To som nepovedal. Isteže sem patríš...len...jednoducho nie si úplný štandard, na aký sme tu zvyknutí," zahabká a ja okamžite viem, že som ho dostala.

Viem, že mnou opovrhuje. Možno ma nenávidí. Napriek tomu tiež viem, že pochybuje. Pochybuje o tom, že by niekto ako ja dokázal niečo také. Nie preto, že by mi dôveroval. Ale preto, že ma má za slabého jedinca. A navyše ma nazval zraniteľnou. Som si istá, že toto slovo si budem na jazyku prehadzovať ešte dlho, pokým prídem na to, aký význam mu prikladá Theo.

,,Pretože nie som vrah. Nie v pravom slova zmysle. Zabila som ho. Nezavraždila som ho. Ty by si mal najlepšie vedieť, aký je v tom rozdiel," zapichnem do tmavých očí naopak svoje sivé.

Potichu sa zasmeje. Hlavou krúti do strany, akoby som povedala tú najviac nezmyselnú vec, akú mal kedy možnosť počuť.

,,To je tvoje slovo proti nikomu. Nemáš jediného svedka, ktorý by ti dosvedčil, že si svojho priateľa len bránila. Nikto ti to neuverí. Nie, keď ťa našli na mieste, ako je..."

,,Čítal si môj spis," preruším ho začudovane.

Kedy som mu vlastne začala tykať?

,,Je to moja práca."

,,Je tvojou prácou byť teraz tu?" viem, že tento krát zo mňa hovorí skutočná zvedavosť.

,,Mojou prácou je postarať sa o to, aby bol na mojom oddelení poriadok," odpovie sucho a znovu sa otočí pripravený na odchod.

,,Theo," ozvem sa znovu a jeho kroky sa zastavia tesne pred dverami. Tento krát sa však nenamáha otočiť. ,,Zabijú ma, keď sa tam vrátim?"

,,Nie. Nie, keď budeš rozumná a konečne si priznáš, kde sa nachádzaš a tiež, že sa to najbližšie roky nezmení."

Prvotný pokojný tón vystrieda tvrdý, podráždený hlas. Ozve sa tiché buchnutie dverí. Konečne som odhodlaná otvoriť oči. Izba zíva prázdnotou a mňa sa zmocní strach.

***

Myslím, že som spala rovno celé hodiny. Cez malé zamrežované okno do miestnosti viac nepreniká svetlo, takže mi musí stačiť tlmené, ktoré teraz dopadá len na necelý meter odo mňa. Snažím sa zaostriť pred seba, no okrem tmy nevidím nič.

Dvere na izbe sa potichu otvoria. Môžem tak spozorovať menšiu siluetu, ktorá sa ráznym krokom blíži ku mojej posteli.

,,Dúfam, že som ťa nezobudila," milo sa usmeje žena a nočnú lampu položenú na kovovom stolíku zažne.

,,Nie," pokývam hlavou do strán.

,,Josh, pokojne choďte na chodbu. Ak niečo, zavolám na vás," pokýva hlavou smerom ku strážnikovi, ktorý do vtedy kopíroval jej kroky.

,,Iste, doktorka," súhlasne prikývne a stratí sa za dverami, ktoré však tento krát ostanú otvorené.

,,Ako sa cítiš?" opýta sa a stoličku, ktorá stojí pri stene si prisunie ku mojej posteli.

,,Fajn," pokrčím plecami prekvapená jej správaním.

Čakala by som čokoľvek, no to, že aj vo väzení sa môžem stretnúť s ľudským správaním nie. Nie, že by som to ktokoľvek z nás zaslúžil, ale táto blondínka so šticou v očiach vyzerá až podozrivo milo. Na malý moment mi dokonca pripomenie mamu. Bola presne v jej veku, keď zomrela, dokonca aj farba vlasov dokonale korešponduje s tou maminou. Hneď však túto myšlienku zapudím. Nech by sa chová akokoľvek milo určite ma súdi presne tak, ako to robia všetci. A ja sa nemôžem čudovať.

,,Zajtra ti pre istotu urobíme röntgen hlavy no myslím, že to bude v poriadku," znovu sa usmeje, akoby mi práve oznamovala, že som vyhrala v lotérii. Ja som však nevyhrala nič. Práve naopak.

Nervózne sa pomrvím na posteli a prsty na rukách si začnem bolestivo žmoliť.

,,Nemusíš sa báť. Theo sa postará o to, aby sa ťa viac nedotkli. Aj napriek jeho názorom nikdy nedovolí, aby sa jeho dievčat niekto dotkol," snaží sa ma upokojiť, no to mi vôbec nestačí.

Nechcem sa tam vrátiť. Už nikdy.

,,Nemôžete ma proste zatvoriť na samotku?" nadvihnem váhavo obočie.

Výraz doktorky sa však nemení. Akoby bola na podobné otázky zvyknutá a bežne bola zahrňovaná podobnými prosbami.

,,Nemyslím, že by si sa tam chcela dostať. Už po hodine pobytu dokáže urobiť so psychikou divy. Ver mi."

,,Nemôžete mi proste niečo pichnúť? Aby som sa viac neprebrala? Proste čokoľvek. Len aby som sa tam viac nemusela vrátiť," zašepkám.

Viem, že zo mňa hovorí zúfalstvo, no dala by som čokoľvek zato, aby som viac nemusela dýchať ten istý vzduch, ako moje spoluväzenkyne. Pokojne by som obetovala život, pretože to, čo zažívam na tomto mieste sa na život nepodobá ani zďaleka.

,,Ty to zvládneš," pomaly sa postaví zo stoličky.

Nohy automaticky zložím na zem, načo tvár okamžite natočí smerom ku dverám.

Iste. Predstavujem pre ňu nebezpečenstvo. Keby však mohla skutočne tušiť, že sa bojím dokonca aj malých pavúkov, možno by jej prišla táto situácia smiešna. Napriek tomu však nemôžem zmeniť to, kým od teraz v očiach ľudí som.

,,Iste," dodám napokon a nohy ukryjem späť pod zelenú perinu.

Doktorka, ktorej meno nepoznám sa bez pozdravu stratí za dverami. Do uší mi prenikne hlasné cvaknutie zámky. Hlavu položím späť na vankúš a tuho privriem oči, aby som zadržala slzy, ktoré sa pýtajú von a nepríjemne ma pália. Už viac nedokážem zadržiavať tú úzkosť, ktorú som v sebe statočne držala niekoľko dlhých týždňov.

Chýba mi otec. Chýba mi Jeremy a dokonca mi chýba aj Tristen. Pretože aj napriek všetkému ho stále ľúbim. A zároveň som ho nedokázala zachrániť. Moje slzy napokon prepuknú v hlasný plač. Dlane si pritlačím na tvár, no ani to nezabráni tomu, aby sa moje hlasné vzlyky rozliehali celou miestnosťou.

_______________________________________

Ahojte.

Vidím, že sa vám príbeh páči aj naďalej a mňa to neskutočne teší.

Hlavne fakt, že mu dávate šancu, keďže som ho prvý krát nedokončila. Ďakujem vám
❤️