THEO

Stalo sa to mesiac potom, ako do Nashvillu nastúpili nové tri väzenkyne. Na deň presne.

Spomínam, ako s Izzy sedíme na gauči a napchávame sa popcornom zo spoločnej misky. V televízii práve ide Izzyna obľúbená relácia - tá typická, ktorá ľuďom vymýva mozog s takou ľahkosťou, ako keď gumou prejdete po odtlačku ceruzky na papieri.

V programe vždy vystupuje niekoľko párov, ktorí majú rovnaký, alebo hoc aj úplne odlišný problém a nedokážu ho svojpomocne vyriešiť. A vtedy nastúpi doktor King a problém, akoby mávnutím čarovného prútika vyrieši. Kiež by to tak fungovalo aj v reálnom živote.

Našu debatu preruší zvonenie môjho mobilu, čo sa Izzy ani trochu nepáči. Po dlhom čase mám voľný víkend, a tak dokonca na chvíľu premýšľam nad tým, že nezodvihnem. Brandonove meno na displeji mobilu ma však znepokojí. Viem, že má dnes službu a práve s ním sa striedam na svojom oddelení, kde ma dočasne zastupuje.

,,Brandon mi nikdy nevolal z práce. Len si overím, že je všetko okej," ospravedlňujúco pokrčím plecami a čo najtichšie sa presuniem z gauča do svojej izby.

Viem, aká Izzy vie byť, ak ju vyruším pri akejkoľvek činnosti.

,,Deje sa niečo?" zamrmlem do mobilu a posadím sa na modrú obliečku s potlačou pizze, ktorú som dostal od Izzy na posledné Vianoce.

Vskutku originálny darček. Avšak stále lepšie, ako krájač na banány, ktorý som jej daroval ja.

No čo. Miluje banány.

,,Theo, trochu sa nám to tu vymklo z pod kontroly," odvetí nepokojným hlasom.

,,Môžeš byť konkrétny?" zvraštím obočie.

,,Pri obede sa nám niekoľko väzenkýň trochu pochytilo, nuž a...schytala to jedna z tvojho oddelenia," pokračuje ďalej, načo pocítim, ako sa môj hnev pomaly dostáva na povrch.

Neznášam, keď nie je všetko v úplnom poriadku a Brandon to vie. Tiež vie, že počas mojej služby došlo k podobnému incidentu len dva krát a vždy sa mi to podarilo dostať pod kontrolu.

,,Ktorá?" opýtam sa, aj keď tak nejak tuším o koho ide. Nie je iná možnosť. Jednoducho nie je.

,,Tá malá blondínka. Nadia," potvrdí môj tip. Nahlas vydýchnem a snažím sa odignorovať sucho v mojom hrdle.

,,Okej, hneď som tam," vydýchnem znovu a s mobilom stále pri uchu sa presuniem ku skrini.

Niekoľko sekúnd sa bezcielne prehrabávam poličkami, až napokon nájdem čiernu mikinu a nemotorne si ju prevlečiem cez hlavu.

,,A - ale. To nebude potrebné. Je na ošetrovni. Má len zopár stehov na tvári a myslím, že otras mozgu," zakokce Brandon, načo otrávene prevrátim očami.

Nerozumiem, že niekto ako Brandon môže pracovať, ako bachar.

,,Je to moje oddelenie. Takže si to chcem vyriešiť sám."

Hneď potom hovor ukončím a vrátim sa späť do obývačky. Pohliadnem na Izzy, ktorá neveriacky krúti hlavou nad novými hosťami, ktorých si doktor King pozval do štúdia a neustále si niečo šomre popod nos. V krátkosti jej vysvetlím čo sa stalo a ignorujúc jej frflanie sa poberiem ku vchodovým dverám.

***

,,Vážne si sem nemusel chodiť, mám to pod kontrolou," vyjde mi oproti Brandon, no bez záujmu ho obídem a kroky nasmerujem rovno do jedálne, ktorá teraz zíva prázdnotou.

Po celý čas za sebou vnímam Brandove kroky, ktoré sa mi rytmicky ozývajú za chrbtom.

Zastavím sa až pred stolom, ktorý patrí mojím väzenkyniam a poobzerám sa okolo seba. Na malú chvíľu si pripadám, ako detektív Colombo a nahováram si, že som mal skutočne ostať doma a neriešiť takúto malichernosť.

,,Tak čo sa stalo?" opýtam sa a pomaly sa zohnem, aby som si prezrel niekoľko kvapiek krvi, ktoré po sebe zanechali ženy. Tuším, komu tá krv patrí. ,,To tu nie je nikto, kto by tú krv umyl, do riti?" rozhodím rukami a telom sa natočím na Brandona, ktorý v rovnakom momente o krok ustúpi.

,,Niekoho sem zavolám," pozrie sa rovnakým smerom, akým som sa len pred chvíľou pozeral ja sám.

,,To je fajn. A povieš mi konečne, čo sa stalo?" odfúknem si.

,,J-jasné. To jedno z Robertových dievčat. Malaya. Chcela tej novej zožrať obed, no malá sa proste nedala, a tak dostala nakladačku. Vážne by si neveril, ako sa jej tá krpaňa postavila," povie takmer pobavene.

Stískajúc ruky v päsť neveriacky pokrútim hlavou.

,,To si vážne taký imbecil?" zrevem, načo Brandonovým telom prekvapene trhne.

,,Nerozumiem, čo..."

,,Máš na starosti šesť dievčat! Momentálne len šesť zasraných dievčat a tebe jednu z nich dobije Robertova štetka, ktorá má navyše stôl na druhom konci jedálne. Tak mi to do riti vysvetli! Dobre vieš, že mám rád na svojom oddelení poriadok. Vieš to. A s Robertom si to ešte vybavím. Stavím sa, že ten parchant aj tento krát fajčil na hajzli. Do riti s vami!" precedím cez zuby a Brandona rýchlo obídem.

Znovu si vynadám zato, že som sem vôbec chodil. Na miesto toho, že by som teraz najradšej niekomu nakopal zadok som mohol s Izzy sledovať tú trápnu šou a napchávať sa pizzou, ktorá bude dávno studená, keď dorazím domov.

Trvá niekoľko minút, kým sa cez všetky zamrežované dvere dostanem až ku celám, kde pracuje Robert. Nepýtam si povolenie a dokonca o sebe ani nedám vedieť. Viem, že sa bude vo svojej kancelárii napchávať pistáciami a čítať si už po desiaty krát tú istú športovú rubriku. Vždy to tak robí.

Nervózne sa prehrabávam vo zväzku kľúčov a hreším, pretože neviem nájsť ten správny. Nerozumiem, prečo v modernej väznici, akou bola tá Nashvillská už dávno nevymysleli praktickejší spôsob.

Dvere na cele sa so škrípaním otvoria. Bez váhania vstúpim a dvere za sebou znovu zabuchnem. Napadne mi, že som si so sebou nezobral zbraň, dokonca ani obušok. Koniec – koncov sa tomu však poteším. A to hlavne pri pohľade na ženu okolo tridsiatky, ktorá si ma s úsmevom prezerá. Vie, prečo som tu, no napriek tomu sa na jej tvári usadí pokoj, čo ma ešte viac serie.

,,Tak poď, May," oslovím ju skratkou jej mena, silene sa usmejem a urobím jeden krok dopredu.

Periférne zazriem dievča, ktoré s ňou zdieľa celu. Prezerá si nás z vrchu postele, no neodváži sa ani len pípnuť.

,,Žeby ste sa konečne nechal presvedčiť, pán dozorca?" ozve sa mierne zachrípnutým hlasom a dlhé kučeravé vlasy si prehodí cez plece.

Kebyže túto ženu stretnem kdesi na ulici a neprehovorí ani jediné slovo, zrejme sa za ňou otočím. Je pohľadná, vysoká a jej pleť je vždy dokonale opálená. Je to ten typ, ktorý bude aj v štyridsiatich vyzerať na dvadsaťpäť, no jej inteligenčný kvocient nikdy nedoženie rozum pätnásť ročného dievčaťa.

,,Podľa toho, čo máš na mysli, May," urobím ďalší krok dopredu, takže sa ocitnem len na meter od jej ženského tela, ktoré dokonale obopína väzenská kombinéza.

,,Ty dobre vieš, Theo," zašepká a jej jazyk pomaly obíde plné pery.

Mám čo robiť, aby som jej ich nerozbil hneď.

,,Neviem, či si to zaslúžiš. Počul som, že si bola zlé dievča," nakloním hlavu na bok a nechám jej prsty, aby prechádzali mojimi vlasmi.

,,Len trošku," potichu sa zasmeje a zatlačí sa na mňa ešte viac. ,,Vieš, že sa mi vždy páčili muži v uniforme? Možno by sme to konečne mohli využiť. Ty a ja..."

Potom, ako zacítim jej ruku na mojom rozkroku neváham a jej napnuté telo prirazím o stenu. Nahlas zakašle a zreničky sa jej prudko rozšíria.

,,Máš to rád tvrdo?" zasmeje sa a moja ruka v sekunde obopne jej útly krk.

,,To mám. Ale ver mi, že to nechceš zažiť na vlastnej koži," precedím cez zuby tesne pri jej tvári. ,,To dievča, ktoré si dnes zbila ťa bude pravdepodobne stáť krk. Ty vieš, že som alergický na problémy. Pokiaľ sa týkajú mojich dievčat. A ty si sa opovážila svoju zasranú riť presunúť na moje oddelenie. Ale ja ti dám ešte jednu šancu. Poslednú. Ak to dojebeš, zaškrtím ťa. Presne tu, na tomto mieste. A ver mi, užiješ si to. Pretože ja to mám rád tvrdo," trhnem posledný krát rukou a odstúpim o krok dozadu.

Posledný krát pozriem na Malayu, ktorá si rukami masíruje modrajúci krk a nespúšťa zo mňa zrak. Otvorím dvere a tento krát ich za sebou opatrne zatvorím a znovu zamknem.

Kráčam pomaly chodbou až ku východu, kedy sa zastavím a hlavu zakloním dozadu.

,,Padaj domov. Choď proste domov," precedím cez zuby sám pre seba a urobím ďalší krok dopredu, keď svoj boj prehrám a s niekoľkými hlasnými nadávkami na jazyku svoje kroky namierim do väzenskej ošetrovni.