THEO

,,Dievčatá si zvykli rýchlo," odpije si z kávy Brandon a s hlasným zaškrípaním sa posadí za stôl.

Mojou reakciou je nadvihnuté obočie, čo Brandona nijak zvlášť neodradí, aby pokračoval.

,,Tie tri nové," rozhodí rukami. ,,Celkom rýchlo zapadli," trochu sa nahne dopredu, akoby sa mi do hlavy snažil silou mocou natlačiť informácie, no moja hlava ich jednoducho nedokáže vstrebať.

,,Každá si zvykne. Nemajú príliš na výber," odvetím ľahostajne a konečne sa posadím na miesto oproti Brandona, ktorý nahlas chlípe kávu a moje nervy sú len posledných pár sekúnd pred vyhorením.

V momente, ako si jednu z nôh vyloží na stoličku oproti sa vysielačka pripnutá na kožený opasok hlasno rozchrapčí. Otrávene pretočím očami.

,,Počúvam," snažím sa prehlušiť nezmyselné mrmlanie.

,,Theo, tu Filip," ozve sa tento krát takmer krištáľovo čistý hlas zástupcu riaditeľa.

,,Počúvam," prebehnem si prstami cez husté vlasy a šálku s kávou nervózne odsuniem ďalej.

Je to len akási automatická reakcia. Je mi totiž jasné, že ani tento krát si kávu nevypijem v pokoji. Akoby nestačilo, že som znovu natrafil na Brandona, ktorému sa nezastaví huba zrejme ani počas spánku.

,,Potrebujem, aby si mi sem priviedol jedno z dievčat. Nadiu Reynoldsovú. Jej prípad sa už uzavrel, ale právnik si vyžiadal, aby bola jej prvá návšteva odpočúvaná, takže ju bude čakať v hale číslo päť."

,,Rozumiem," potvrdím rozkaz a s výdychom sa postavím.

Očami rýchlo prejdem po ciferníku nástenných hodín a so zistením, že mi ostáva ešte päť minút k dobru opustím spoločenskú miestnosť, kde za sebou zanechám zvedavého Brandona. Všetko je lepšie, ako jeho otravné otázky.

Pomaly, naťahujúc čas kráčam ku celám a rytmicky zaklopem na červené kovové dvere.

,,Nadia Reynoldsová" vyslovím dostatočne nahlas a mierne pootvorím dvere.

Nikdy do ciel nevchádzam, ak nemusím. Inak tomu nie je ani dnes. Dám jej niekoľko sekúnd čas a poteším sa, keď ju nemusím osloviť znovu.

Jej útla postava sa vynorí z poza dverí práve v momente, keď sa moja vysoká odrazí od steny. Pohľadom mi prejde po tvári presne tak, ako to robí vždy, keď ma vidí.

,,Kam ma to vediete?" ozve sa po sotva troch metroch kráčania.

,,Máš návštevu," oznámim a periférne sledujem jej reakciu.

,,Návštevu?" vydýchne očividne prekvapene.

,,Kto je to?"

,,Neviem," odvetím stroho dúfajúc, že ma prestane bombardovať svojimi otázkami.

Od kedy nastúpila Nadia do Nashvillu, akoby sa svet otočil úplne naopak a ja mám pocit, že neodprevádzam väzenkyňu, ale dievča, ktoré sa stratilo na chodbe v školskom tábore.

Moje skromné prianie sa naplní a Nadia je po zvyšok cesty - čo predstavuje necelé dve minúty úplne potichu. Zastavíme pred kovovými dverami zelenej farby. Niekoľko krát prudko zabúcham po ich hrdzavejúcom povrchu.

,,Poďte ďalej," otvorí dvere zástupca vo vypasovanom obleku a Nadiu obdarí širokým úsmevom.

Nápadnejší ani byť nemôže, čo neunikne ani samotnej Nadii, ktorá ho pozoruje s nečitateľným výrazom v tvári.

,,Vzhľadom ku závažnosti vášho činu vaše stretnutie tento krát prebehne v miestnosti s bezpečnostným sklom. To znamená, že medzi vami a pánom Jeremym Carterom neprebehne žiadny fyzický kontakt."

Mám chuť sa rozosmiať. Iste, viem, že miestnosť kam vedú Nadiu slúži práve pre takéto prípady, kedy je nutné čerpať z rozhovorov návštev. Napriek tomu si nedokážem predstaviť, ako asi dievča, ktoré váži sotva päťdesiat kilogramov zloží akéhosi Jeremyho holými rukami.

,,Jeremy," zašepká a jej tvár razom naberie hneď niekoľko odtieňov.

Zástupca Cox rukou mávne, aby som ho nasledoval z miestnosti a následne sa spoločne presunieme do malej miestnosti, kde na obrazovke môžeme vidieť drobnú blondínku, sadajúcu si za biely stôl, ktorý od jeho druhej polovice oddeľuje pevné plexisklo.

Nervózne sa ošíva na mieste a ruky neustále presúva zo stola na kolená a znovu späť. Jej pozornosť si získajú až dvere, ktoré sa neznesiteľne pomaly otvárajú na druhej strane miestnosti, kam ona nemá prístup. Oči bez jediného žmurknutia upiera pred seba a keby to bolo možné, určite by bola schopná stôl rozdrviť hoci holými rukami, aby sa dostala na druhú stranu.

Chlapec so svetlými vlasmi sa posadí na miesto oproti malej blondínky a prstami si ich prečeše. Pri tvári má niekoľko dlhších prameňov, ktoré si nervózne odhŕňa z očí. Nadia na moje prekvapenie nereaguje. Pohľadom skúmavo behá po skle, akoby za ním nevidela obraz chlapca, o ktorom nič neviem.

,,Mrzí ma to," ozve sa napokon a Nadia bezradne pokrúti hlavou. ,,Mal som vedieť, že ťa dostane do problémov," odvetí až príliš mäkko vzhľadom na rozhovor, ktorý sa rozhodne viesť.

,,Je mŕtvy," pripomenie mu a blonďavé vlasy, ktoré jej splývajú na chrbte si zastrčí za ucho.

,,Čo sa tam stalo, Nadia? Neverím, že si urobila to, čo hovoria. Nikdy by si neublížila ani muche," krúti bezradne hlavou kolísajúc sa zo stoličkou spredu dozadu.

,,Prosil ma o to. Aby som mu pomohla. No bolo to zbytočné. Nemohla som tušiť, že už ho nemôžem zachrániť. Chcela som len, aby ho nechal na pokoji. Nechcela som, aby zomrel ani jeden z nich. Ty mi musíš veriť, Jeremy," hovorí trasľavým hlasom.

Je mi jasné, že sa čochvíľa rozplače. Zamračím som sa na obrazovku, kde sa stále vyníma jej trasúce sa telo. Som si istý, že klame. Musí klamať. Dokonca neváha klamať ani svojmu priateľovi, kamarátovi, bratovi, nech už to je ktokoľvek. Zabila človeka. A to sa ospravedlniť nedá.

,,Verím ti, Nadia," prikývne Jeremy, načo si nahlas odfrknem.

,,Viem, že sa odtiaľto nedostanem, no chcem, aby si otcovi odkázal, že ho ľúbim. Povedz mu prosím, že som to neurobila zámerne. Robila som len to, čo ma celý život učil. Snažila som sa pomôcť človeku, ktorého som milovala," povie tento krát omnoho pokojnejším tónom, akoby sa práve rozhodla zmieriť so svojím osudom.

Neverím však, že to môže byť tak jednoduché.

,,Nedokážem si predstaviť, že tu budeš musieť ostať tak dlho," vydýchne Jeremy a ruku položí na plexisklo.

Sledujem veľké sivé oči, ktoré si jeho ruku prezerajú, akoby si overovali počet prstov. Aj napriek zlej kvalite jasne rozoznám, ako sa jej pohľad mení každou sekundou. Ako sa zjemňuje a malá ruka sa pomaly približuje k plexisklu, aby sa mohla cez tenké sklo dotknúť druhej.

,,Neviem či to tu vydržím, Jeremy. Možno to skončím sama, pretože život..."

,,Prestaň tak hovoriť! Prestaň, Nadia. Som si istý, že hneď potom, ako sa tvoj otec aspoň trochu spamätá urobí všetko preto, aby proces znovu obnovili. Nemôže to takto skončiť. Nie nemôže," prudko krúti hlavou do strany a ja si uvedomím, že som už videl všetko.

Všetko, čo som vidieť chcel. Alebo možno práve naopak.

Bez toho, aby si ma zástupca Cox a ďalší dvaja muži, ktorí stále sledujú monitor všimli sa presuniem na chodbu a opriem sa o chladnú bielu stenu. Nutne potrebujem dennú dávku kofeínu, ktorá mi bola odopretá. Dvere sa za malý moment otvoria. Znovu sa stretnem zoči voči mojej zverenkyni. Tento krát nečakám ani minútu. Z miestnosti priam vyletí hneď potom, ako otvorím dvere. Musím pridať do kroku, aby som ju dobehol.

,,Počkaj," zvolám za ňou a na moje prekvapenie, ako na povel zastaví úplne.

,,Myslel som..."

,,Viem, čo ste tým myslel. Ja len...môžem sa trochu vydýchať?" preruší ma a veľké oči znovu presunie na moju tvár, akoby si priala, aby som mohol tú bolesť z jej pohľadu vycítiť aj ja sám.

Na chvíľu zaváham, no napokon len chabo prikývnem.

,,Nikdy by mi ani len nenapadlo, že sa raz ocitnem na podobnom mieste. Prečo ste tu potom vy? Úplne dobrovoľne," opýta sa a silene sa usmeje.

Jej trúfalosť ma zaskočí.

,,Mám na to svoje dôvody," odpoviem ráznym hlasom a prstom ukážem pred seba.

Nemôžem dopustiť, aby si to dievča dovoľovalo. A už vôbec si nemôžem dovoliť komunikovať s ňou viac, ako je nutné. V mysli si okamžite rekapitulujem všetky základné pravidlá a pre zmenu sa snažím vytesniť tie menej závažné. Nikdy! Skutočne nikdy nemôžem prísť do kontaktu so žiadnou zo svojich zverenkýň. I keď to bude len neškodná konverzácia.