NADIA

Prebudí ma pípanie kávovaru a následné zaštrnganie lyžice v šálke.

Pomaly spustím nohy na zem a rukou si prehrabnem vlasy. Okolo tela mám ešte stále obmotanú prikrývku a pod ňou vlastne vôbec nič, až na Theovo tričko. Keďže pri sebe nemám žiadne veci, zhlboka sa nadýchnem a vysúkam sa z objatia teplého posteľného prádla a zvlečiem zo seba aj čierny kus oblečenia. Neviem prečo, no odrazu mám pocit, že mi už viac nepatrí ani to.

Ešte asi minútu pred dverami stojím úplne nahá. Keďže sa v skrini nenachádza ani jeden kúsok oblečenia, premýšľam, ako sa presuniem do obývačky. Napokon sa však zhlboka nadýchnem a jednoducho sa natiahnem po kľučke.

Otvorím dvere dokorán a vstúpim do obývačky, kde už postáva Theo so svojou obvyklou šálkou v ruke.

,,Čo to..."

,,Nemala som tam žiadne oblečenie," ignorujem jeho prekvapený výraz a dokorán otvorené ústa.

Obzerám sa po okolí, no jediné, čo vidím je deka prevesená na operadle sedačky.

,,Mala by si sa...obliecť," konečne si odpije z kávy a otočí sa mi chrbtom, ako by si ma včera tak okato neprezeral.

Až vtedy si všimnem svoje veci, ktoré sú už dávno suché a úhľadne zložené na kraji pohovky. Oblečiem sa čo najrýchlejšie, nespúšťam však pri tom zrak z Tea, ktorý sa rukami opiera o povrch linky.

,,Už môžeš," poviem, keď som hotová a posadím sa na rovnaké miesto, kde pred tým ležalo moje oblečenie.

Otočí sa pomaly, akoby mi neveril a predpokladal, že budem stále postávať v strede obývačky nahá.

,,Už som pripravený," povie potichu, keď sa posadí vedľa mňa. ,,Chcem sa porozprávať. A chcem to ukončiť, Nadia. Ja nie som taký, ako si myslíš. Nechcem ublížiť tebe, ani Jeremymu."

Jeho slová zaskočia. Oči musím mať vypúlené ako sova, možno si to však len domýšľam. Aj napriek všetkému len potichu prikývnem. Netuším čo bude nasledovať, viem však, že som nesmierne zahanbená.

Neviem, kde sa vo mne vzali všetky tie domýšľavé pocity. Prečo som si v jeden moment namýšľala, že by som ich mohla mať oboch.

Nie.

Dúfala som, že by som ich mohla mať oboch, pretože ich oboch milujem.

To však nejde. Jednému z nich som ublížila, tomu druhému sa len chystám, pretože Jeremymu nedokážem klamať. Nezaslúži si byť s niekým ako som ja. Nie preto, že som si ho vybrala len na základe toho, že za mňa rozhodol Theo. Nie preto, aby mi bol len akýmsi múrom, o ktorý by som sa mohla opierať presne tak, ako tomu bolo doteraz.

Rozpadám sa. Môj život sa dokonale rozpadá a ja už vlastne ani neviem, či má cenu ďalej bojovať. Proti Lucy, proti všetkým tým veciam, ktoré ma tak obmedzujú v tom, aby som začala konečne racionálne uvažovať.

,,Izzy mi to dala," natiahne ruku mojím smerom.

Drží v nej akúsi kartičku, po dlhšom pozorovaní si uvedomím, že je to biela vizitka a vezmem ju do ruky.

,,Čo je to?"

,,Chcel som to zistiť sám, ale myslím, že by si to mala urobiť ty. Mňa sa to už netýka," pokrúti hlavou, čo zabolí viac ako ten najsilnejší kopanec do brucha.

,,Nechcem, aby sme sa rozlúčili," šepnem potichu, aj keď je to len akási náplasť na užialené srdce.

Ďalšia sebecká prosba, ktorej nedokážem dať stop.

,,Trpela si už dosť. No ja tiež, Nadia. A už to viac odmietam prežívať dokola," postaví sa podíde ku dverám, kde sa zastaví a ja pochopím, že čaká na mňa.

Nemá zmysel, aby som protestovala. Jeho argumenty sú na mieste. A moje myšlienkové pochody nesmú za nič na svete vyplávať na povrch.

***

Kanárika zaparkovaného pred mojím domom uvidím už z diaľky. Neprekvapí ma to.

Jeremyho uvidím sedieť pred domom, čo ma neprekvapí tiež. Nevadí mi, že Theo pokračuje v jazde. Ani to, že nás spolu Jeremy uvidí. Aj tak by som mu všetko povedala, a tak sa len zhlboka nadýchnem a odvrátim tvár na druhú stranu, aby som sa nerozplakala hneď.

Keď Theo zastaví, ešte chvíľu obaja mlčky sedíme v aute. Dokonca ani Jeremy sa nepohne. Nespúšťa zrak z mojej tváre, ako vždy mi však dáva načas. Najhoršie na tejto situácie je práve jeho tvár, ktorá nevykazuje žiadnu známku emócie. Nič. Len bledá tvár sledujúca bod na mojej tvári.

,,Mrzí ma to," zašepkám, aj keď vlastne neviem, čo presne ma mrzí.

,,Aj mňa," odpovie Theo.

Myslím, že ani on nevie, čo presne má na mysli. Z Jeremyho tváre sa presuniem na Theove ruky a prsty, ktoré obopínajú volant. Neviem prečo, ale presne tento pohľad vo mne vyvolá spŕšku zdrvujúcich pocitov, a tak sa bez ďalších slov vysúkam z auta a rozbehnem sa smerom, kde stojí Jeremy.

Počujem pískanie pneumatík, následne prefrčí okolo môjho domu, viac sa však neobzriem.

Zastavím sa až tesne pred Jeremym. Ešte stále ma pozoruje tým nič nehovoriacim pohľadom a moje srdce ide vyskočiť z kože.

,,Jeremy, ja..."

,,Poďme dnu," preruší ma a hlavou kývne ku dverám, aby som ho nasledovala.

Nečakám ani sekundu a kráčam za ním. Zastavíme sa až v obývačke domu. Jeremy podíde ku krbu, kde vždy postával otec so svojou obľúbenou whisky v ruke a oprie sa o jeho chladný povrch. Zrejme sa neunúval v krbe zakúriť, aj keď očividne prespal v dome.

,,Tak počúvam," prehovorí rázne.

Ešte nikdy som Jeremyho nevidela tak vážneho. Nikdy pred tým nehovoril podobným tónom a jeho čelo nezdobilo toľko vrások.

,,Spala som u Thea," poviem aj napriek hrči, ktorá mi navrela v krku.

Možno práve preto zniem ako mača, ktorému práve pristúpili chvost.

,,Spala si s ním?" pokračuje a ja automaticky pokrútim hlavou.

,,Spala som v Izzinej izbe," zachripím, pretože sa mi chce znovu revať a začína mi to ísť poriadne na nervy.

,,Prečo si tam išla?"

,,Ja som nešla, vlastne..." zakokcem sa, pretože si uvedomím, že je úplne jedno, ako som sa ku Theovi dostala. Ak by pri mne nezastavilo jeho auto, zrejme by som ku nemu domov napokon išla sama. ,,Išla som tam, pretože som si uvedomila, že ku nemu stále niečo cítim."

,,Aha, takže vlastne za to môžem ja, však?"

Nadvihnem obočie a záporne pokrútim hlavou. Nedáva mi zmysel čo hovorí a keď sa konečne odrazí od krbu, urobím rýchly krok v pred.

,,Čože? Nie, ty predsa..."

,,Ja som ťa za ním poslal, pretože som ti dôveroval."

,,Mrzí ma to," oháňam sa tou otrepanou frázou, ktorú budem do smrti nenávidieť.

,,To je jedno," pokrúti hlavou, prekvapivo sa však ani nepohne a naďalej ma prepaľuje pohľadom.

,,Ja viem, že to so mnou teraz skončíš. A ja tomu rozumiem, len chcem, aby si vedel, že mi je to skutočne ľúto. Nemala som v úmysle ti ublížiť. Ani jednému z vás. No najlepšie bude, ak sa naučím v prvom rade žiť sama so sebou. Aj keď...teraz to bude ešte ťažšie," potiahnem do seba a nechám jednu zo sĺz, aby konečne opustila slzný kanálik.

Hodnú chvíľu sa sústredím na Jeremyho dvíhajúcu sa hruď v bielom tričku, kým sa konečne odhodlám pozrieť mu do tváre.

Stále ma sleduje. Nepretržite. So zaťatou sánkou, s očami, v ktorých okrem hnevu blčí aj čosi iné. Čosi zvláštne, čo nedokážem rozlúsknuť.

,,Nechcem, aby sme skončili," povie napokon, až mi zabehne.

Nemusím sa ho ani opýtať, ako to myslel, pretože môj výraz je otáznikom sám o sebe.

,,Chcem s tebou byť aj naďalej, ak to chceš tiež. Bez ohľadu na to, čo si mi práve povedala. Som ochotný sa ku tomu ďalej nevracať. Som ochotný tváriť sa, že sa nič nestalo, ak mi kurva povieš, čo cítiš ku mne," povie zlomene a až v tom momente zložím svoje dlane z jeho pliec.

,,Ja...ja ťa..."

Som zbabelá. No v tom momente som si istá, že to čo urobím je správne rozhodnutie. Ak by som mu povedala, že ho milujem, povedala by som pravdu. Zároveň by som však išla sama proti sebe. Proti rozhodnutiu, že ani jednému z nich viac neublížim.

Rozbehnem sa schodmi priamo do izby a zvalím sa do postele, kde sa konečne môžem oddať neutíchajúcemu plaču. Vnímam buchnutie vchodových dverí aj hlasné bručanie kanárika, ktoré ohlušujúco opúšťa môj život presne tak, ako pred malou chvíľou to Theove. Presne tak ako to urobil Tristan vďaka mne. Presne tak ako to urobil ocko.

Plačem tak veľmi, že ledva lapám po dychu. Päsťami udieram do vankúša, ako by mohol za moje problémy on. Nie ja sama. Stále sebecky hľadám akýkoľvek dôvod, akýkoľvek moment, čokoľvek, čo som mohla urobiť inak. Naraz si uvedomím, že som od istej chvíle robila zle všetko.

Možno to začalo práve v momente, kedy som po prvý krát stretla Tristana. A možno to začalo v momente, keď som sa narodila a môj osud bol dávno napísaný. Možno som to nemohla zmeniť. Možno je všetko presne tak ako má byť.

_______________________________________