THEO

,,Dobre vieš, že sa nikdy neviažem, takže netuším, o čom hovoríš," odhryzne si ďalšie sústo a nervózne sa zasmeje.

,,Ak mi to okamžite nepovieš, môžeš sa pobaliť a vypadnúť."

,,Šibe ti?" takmer jej zabehne a odkašle si.

,,Odpovedz mi," nereagujem na jej otázku.

Oči má vypúlené, akoby práve videla ducha. Nevie čo má povedať, a to ma usvedčí v tom, že mi tí dvaja neklamali. Izzy poznám celý život. Aspoň som si to donedávna myslel. Ale presne preto poznám, keď niečo nie je v poriadku. Poznal som.

Už si nie som istý vôbec ničím.

,,Neviem o čom hovoríš," povie aj napriek tomu.

Dochádza mi trpezlivosť. Dýcham zhlboka, aby som aspoň trochu zahnal nervozitu, ktorá nado mnou čochvíľa prevezme kontrolu. Počujem vlastný dych, pretože fučím ako býk.

,,Kurva, Izzy. Vieš, ako nemám rád, keď mi niekto klame. Ja pravdu viem, ale chcem ju počuť od teba," vydýchnem s rukami zaťatými v päsť.

,,Odkiaľ? Odkiaľ to vieš?"

,,Toto ťa teraz zaujíma? Skutočne?" vypľujem znechutene.

Neodpovedá. Dokonca aj večne ukecaná Izzy teraz mlčí a sedí ako päť peňazí. Šaliem. Najradšej by som sa postavil a zatriasol ňou, aby niečo povedala. Čokoľvek. No nedeje sa vôbec nič a to ma ničí ešte viac.

,,Okej," vydýchnem si.

Jediná možnosť, ako túto situáciu vyriešiť je upokojiť sa. Zhlboka dýchať a aspoň na malý moment vydržať a nenechať, aby ma ovládli emócie.

,,Prečo práve Lucy? Nikdy pred tým si nedala najavo, že by sa ti páčila. A som si istý, že Lucy nikdy nebola na baby. Tak čo sa tu do riti deje?"

Ďalšie mlčanie už jednoducho nevydržím a prudko sa postavím z gauča.

,,Kurva, hovor, alebo za seba neručím!"

,,A čo urobíš, udrieš ma? Tak, ako si udrel aj ju? Hovorila mi, ako si sa ku nej správal!" vyštekne.

Civím na ňu ako na zjavenie.

,,O čom to do riti hovoríš?" pokrútim neveriacky hlavou.

,,O tom, ako si Lucy týral a všetci ti na to skočili. Povedala mi všetko. Dokonca aj to, ako si ju nútil do sexu, aj keď to nechcela. A dokonca aj to, ako si jej zakazoval, aby sa snami stýkala," zavrčí.

Mám pocit, že zle počujem. Nemôžem uveriť tomu, čo práve vyliezlo z Izzyných úst. Pretriem si oči, aby som sa ujistil, že sa mi nesníva a skutočne predo mnou stojí.

Do riti, kto je vlastne táto Izzy?

,,To si robíš dúfam srandu?" vylezie zo mňa napokon priškrtene.

,,Vyzerám, že robím?" postaví sa priamo oproti mňa. ,,Ja sa ťa nebojím," potrasie hlavou, ako keby ma vlastne tie roky ani nepoznala.

,,Izzy, nepovedz mi, že veríš tým keciam. Do riti, moja Izzy by nikdy neskočila niekomu na lep. Spamätaj sa doboha a uvedom si, že je to len manipulátorka a snaží sa ťa využiť!"

Aj keď sa snažím kričať, aby to pochopila, nejde to. Som tak šokovaný a tan nasraný, že sa vo mne búri najmenej milión rôznych pocitov. Už možno rozumiem aj tomu, ako sa Izzy cíti, keď má krámy.

,,Ľúbim ťa, ale ju ľúbim tiež. A verím jej," povie roztraseným hlasom.

Nespoznávam ju. Krútim hlavou do strán ako zmyslov zbavený. To sa tu vážne každý zbláznil? Po prvý krát mi skutočne dôjdu slová a uvedomím si, že Lucyna nehoda nebola ani zďaleka to najhoršie, čo sa mi v poslednom čase stalo. To najhoršie prišlo až po nej.

,,Mám odísť?" pokračuje ďalej, keď sa bezvládne posadím späť na gauč.

,,Ako to, že sa poznáte s tou notárkou?" opýtam sa ignorujúc jej otázku. Už viac nemám síl na ďalšie klamstvá. Chcem to všetko vedieť hneď a naivne dúfam, že to potom strávim jednoduchšie.

,,S kým?"

,,Do psej matere, ak sa ťa budem musieť opýtať znovu, fakt ti asi jednu tresnem," precedím cez zuby, načo sa Izzy po lící skotúľa ďalšia slza.

,,Sú s Lucy kamošky," zasmrká a trasúcou rukou si utrie nos.

,,Lucy sa bežne kamaráti s o dvadsať rokov staršími ženskými?" snažím sa pôsobiť čo najviac pokojne.

,,J - ja neviem. Skutočne neviem..."

,,Neklam!" úplne poruším prvotný plán a zrevem na plné hrdlo. Hneď potom sa však snažím znovu upokojí a ešte raz tichšie zopakujem: ,,Izzy, neklam mi, prosím."

Cítim sa ako chudák. Posledný chudák, no nemám viac síl, aby som s ňou bojoval.

Zúfalo sa posadím na gauč a tvár si založím do dlaní. Neprejde ani minúta, keď sa posadí vedľa mňa a objíma ma.

Nereagujem.

,,Prosím, prepáč mi to," povie potichu.

Pomaly tvár otočím jej smerom.

,,Tak mi povedz pravdu," vydýchnem.

Vidí, že som zúfalý. Vie, že ak to z nej nedostanem, jednoducho to nezvládnem.

,,Povedz Nadii, aby si preverila toto meno," podá mi malú bielu vizitku.

,,Čo to je?" zamávam s papierom vzduchom.

,,To je jedno. Už som si aj tak povedala najviac, ako som mohla," zotrie si z tváre slzy a poberie sa do spálne.

Nezatvorí za sebou dvere, a tak vidím, že si balí veci.

Jedna moja časť by jej najradšej povedala, aby nebláznila a všetko mi v pokoji vysvetlila. Tá druhá naopak vie, že by sa mi nepáčilo čo by som sa dozvedel a zrejme by som ju vyhodil sám a presne tomu chce Izzy predísť.

Mlčím aj vtedy, keď sa predo mnou pristaví s kufrom a vankúšom, bez ktorého by ho nezaspala. Chvíľu na seba bez slova pozeráme a ja ju nechám odísť až ku vchodovým dverám.

,,Theo?" ozve sa keď dvere otvorí.

Neotáčam sa. Vlastne ju nechcem vidieť takto. Ak odchádza preto, lebo mi nemôže pozrieť do očí.

,,Mrzí ma, že som ťa zradila. Neverila som, že sa do nej skutočne zamiluješ. Prepáč mi to."

Posledné slová takmer zašepká, čo ma konečne donúti otočiť sa. Izzy už medzi dverami nestojí.

Premýšľam nad tým, čo presne myslela tým, čo povedala. Som si viac než istý, že narážala na Nadiu a už teraz sa bojím toho, čo zistím, ak sa s človekom na vizitke skontaktujem.

Možno by som mohol varovať Nadiu a povedať jej o tom, čo som sa dozvedel. Tento nápad však rýchlo zavrhnem a prudko sa postavím. Chvíľu len premýšľam, no keď sa nedostaví žiadny aspoň trochu racionálny nápad, jednoducho vezmem kľúče od auta a vyrútim sa dvermi z bytu.

***

NADIA

Číslo Theovho mobilu vytočím už po tretí krát, stále ma to však po chvíli hodí do odkazovej schránky.

Najradšej by som išla priamo ku nemu, je to však to najmenej vhodné miesto, kde by sme sa mohli stretnúť.

,,Zavolaj mi, keď si to vypočuješ. Viem, že so mnou nechceš hovoriť, no musíme sa porozprávať a...ja, poviem ti to keď sa stretneme. Ja teraz idem...vlastne ani neviem kam idem," rozplačem sa potichu a hneď potom hovor ukončím, aby som sa nestrápnila ešte viac.

Je mi príšerne. Pri spomienke na to, ako som sa nedokázala ovládnuť sa mi rozbúcha srdce, zároveň ma však pochytí panika pri predstave, že by som sa Jeremymu mala naďalej pozerať do tváre a tváriť sa, ako keby sa vôbec nič nestalo.

Mám pocit, že som za svoj doterajší život sklamala viac ľudí, ako poniektorí stihnú za celé jeho trvanie. Moju náladu dokonale okopíruje aj obloha, ktorá sa zlieva do sivého mraku a postupne ma preberie niekoľkými kvapkami.

Zrýchlim do kroku, v podstate však nemám kam ísť. Domov ísť nemôžem, pretože by ma tam čakal Jeremy. A vlastne, je to to posledné miesto, kam by som momentálne išla.

A tak sa len poflakujem ulicami, nevnímam dážď, ktorý mi premáča oblečenie a dopadá na sneh, ktorý mi čľapká pod nohami.

Cítím, že ma striasa od zimy a pravdepodobne poriadne prechladnem, no ani to je nie je dosť dobrá motivácia, aby som sa odvážila vrátiť.

Aj napriek tomu však zmením smer a vydám sa späť. Som už takmer na okraji mesta, a tak ma čaká poriadne dlhá cesta späť. Mohla by som si zavolať taxík, to by som sa však vrátila príliš skoro.

Rukami si šúcham ramená a nechám slzy, aby mi voľne stekali po tvári. Je to ešte horšie, pretože ma vďaka vetru začínajú štípať mokré líca, no zároveň sa tomu nebránim. Už vlastne ani neviem prečo plačem. Mohla by som nájsť hneď niekoľko dôvodov, teraz sa mi však všetky zlievajú do jedného a v mozgu sa mi usádzajú, ako nepriehľadná para.

Mesto je ľudoprázdne. Ktorý somár by sa vlastne prechádzal v tomto počasí po ulici? Okolo mňa občas prejde nejaké auto, som si istá, že momentálne vyzerám, ako bezdomovec. Netrápi ma to však.

Jedno z áut za mojím chrbtom začne spomaľovať. Pre kapucňu, ktorú mám na hlave sa neviem úplne sústrediť na zvuk motora, a tak dúfam, že ma Jeremy nehľadal a práve sa mu to nepodarilo. Keď však zahliadnem strieborný lak, viem, že to nie je Jeremy.

,,Čo tu robíš, Nadia?" stiahne okienko na aute a zastaví na okraji cesty.

,,Volala som ti," zachripím, to sa už ale Theo natiahne po dverách spolujazdca ktoré otvorí, aby ma bez slov pozval do vnútra.