Nadia

Nechcem plakať no predstava toho, že som už druhá, ktorá mu ublížila je neznesiteľná. Cítim sa tak podlo. Tak príšerne a zároveň tak zvláštne v Theovej prítomnosti.

Cítim, ako sa moje telo trasie, ako reaguje na jeho slová aj keby nemalo. Bola som si istá, že som si tým prešla. Že je to za mnou a všetko čo ku životu potrebujem je Jeremy.

No akoby to bolo razom jedinej sekundy všetko späť. Stačí jediný okamih a moje srdce bije ako splašené. Počujem ho a cítim, ako mi udiera o hrudný kôš plnou silou.

,,Chcem ťa, dievčatko," zašepká a to definitívne spustí príval sĺz, ktoré sa mi spustia lícom.

Prstom mi prejde po líci, aby zotrel slzu a následne ma na to miesto pobozká. Je to jemný bozk. Horúci. Stojím ako paralyzovaná. Cítim, ako sa tie horúce pery stále približujú a aj keď tak veľmi chcem, nedokážem sa s nimi rozlúčiť.

Nie hneď.

Rozlúčila som sa s nimi niekedy?

,,Chýbala si mi. Ani nevieš ako veľmi," zašepká.

Letmo sa mi pri pohybe perami dotkne mojich. Privriem oči, akoby som dúfala, že ma teleportuje niekam, kde by som bola silnejšia. A hlavne rozumnejšia, no teraz je moja myseľ úplne zatemnená a neschopná racionálne uvažovať.

Pobozká ma.

Jemne.

Nikdy ma tak jemne nebozkával.

Nikdy by ma nemal bozkávať. Prekvapí ma, keď sama pohnem perami.

Pane bože!

Musím to skončiť!

Teplou dlaňou mi obalí líce. Je to tak príjemné. Presne ako vtedy. Ako po prvý krát.

Spamätaj sa do pekla!

Trasú sa mi kolená. Ak by ma nezachytila jeho ruka, ktorá sa mi jemne obkrúti okolo pása, spadnem.

,,Neboj, to bude dobré," preruší na chvíľu spojenie a ja chcem tak veľmi veriť, že má pravdu.

,,Ja nemô..."

Pokúsila som sa o to. Chcela som, no jeho pery sa zase raz zmocnia tých mojich a napriek všemožným výčitkám to nedokážem zastaviť.

Až keď sa ozve hlasné zaklopanie na dvere odskočím od neho, až sa takmer potknem o sklenený stolík. Obaja vieme, kto stojí na druhej strane. Jeremy už po druhý krát zavolá moje meno, kým sa rýchlym krokom rozbehnem ku dverám a otvorím.

,,Ehm, prepáč, len sme sa bavili o...tak...tak poď dnu," poviem a zmätene si prejdem po rozhorúčených lícach.

Mám v sebe takú zlosť, že by som sa najradšej prefackala. Pohľad na Jeremyho mi to všetko vracia v plnej sile.

,,Ahoj, Theo," pozdraví ako prvý Jeremy potom, ako si ma prekvapene prezrie.

Prejde okolo mňa a podá Theovi ruku.

,,Nazdar," odzdraví Theo a ukáže na gauč, kam sa napokon všetci traja posadíme.

Je to vrcholne nepríjemné. Bolo by aj bez toho, čo sa práve stalo, no svojou hlúposťou som ku tomu ešte prispela a zaslúžim si tie pocity, vďaka ktorým mi pulzuje celé vnútro.

,,Akosi nechápem, čo sa tu deje," nadvihne obočie Theo a potom, ako sa Jeremy posadí bližšie ku mne a vloží si moju ruku do dlane sa jeho zreničky rozšíria.

,,Prišli ste ma pozvať na svadbu? To ste si nevybrali najlepší spôsob," odvráti zrak z naších rúk priamo do mojej červenej tváre.

Ani neviem, čoho sa bojím viac. Či toho, že sa Theo preriekne, alebo toho, ako Jeremymu ublížim a bude v poradí už štvrtý muž, ktorému zničím život.

,,To asi nie," zasmeje sa Jeremy. ,,Aj keď, ak ku tomu dôjde, myslím, že by sme s tebou rátali. Veď sme spolu v podstate len vďaka tebe," povie pokojne, načo neveriacky prevrátim očami.

Iste, Jeremy za to nemôže. Nemôže tušiť, čo sa tu stalo a rovnako tak ani Theo. Jediným vinníkom celej situácie som ja sama. A nezaslúžim si tým pádom pozornosť ani jedného z nich.

Theo sa zaškerí, no hneď potom svoju grimasu zakryje za falošný úsmev a potichu prenesie: ,,Pokojne vám pôjdem aj za svedka, ak budú dobré koláče."

,,Okej, neprišli sme sa sem baviť o našom vzťahu," vydýchnem, aby som aspoň trochu zachránila už dávno pokašľanú situáciu.

,,Tak do toho, Nadia. O čom si sa teda prišla baviť?"

Viem, že vyrýva. A nemôžem mu to zazlievať. Myslím, že by som sa v jeho situácii zachovala rovnako a najradšej zo všetkého by som túto miestnosť opustila. A potom by som sa pravdepodobne stratila z povrchu zemského. Už navždy.

,,Prišli sme ti len povedať novinky ohľadom Lucy a..."

,,Vám načisto drbe?" rozhodí rukami Theo po Jeremyho vete a pohľadom striedavo pozerá raz na jedného raz na druhého.

,,Šibe ti? Chceli sme ťa len varovať," pokrúti hlavou Jeremy.

,,Varovať pred čím," zatne sánku Theo a ja viem, že toto smeruje ku katastrofe.

,,Vedel si, že Izzy a Lucy sú spolu?" opýtam sa opatrne.

,,Čo to trepeš?" odvetí znechutene.

,,Oni spolu. Proste spolu chodia. A mysleli sme, že by si o tom mal vedieť," poviem skôr, ako by chcel znovu prerušiť a v rýchlosti mu vyrozprávam o ich stretnutí s notárkou.

Mlčí asi minútu, kým pomaly otvorí pery a postaví sa. Čakám čokoľvek, no Theo sa pomaly poberie ku dverám. Pomaly sa otočí a s úsmevom pokrúti hlavou.

,,Vypadnite odtiaľto. Obaja."

Desí ma, ako ticho to povie. Desí ma, že ma to tak veľmi bolí.

,,Môžeme si prosím pohovoriť? Sami?" postavím sa zároveň s Jeremym a pristúpim bližšie.

,,Už som sa dnes dozvedel viac, ako by som chcel," povie sebaisto.

,,Nechcela som, ja...nevedela som, že..."

,,Prestaň s tými drístami. Jeremy, vezmi prosím svoju priateľku z môjho bytu. Pretože tu viac nie je vítaná."

,,Prišli sme ti len povedať, čo je vo veci, sadlo ti niečo na nos, kamoš? To, že ste sa rozišli je..."

,,Sklapni a vezmi si svoje dievča do prdele!" zreve tento krát na Jeremyho a moje srdce urobí salto vzad. Ak by mohlo, určite by sa roztrieštilo na márne kúsky.

Jeremyho telo sa napne, no ja nemôžem dovoliť, aby Theovi ublížil ešte viac, ako som urobila práve ja a tak ho len prudko potiahnem za ruku a vyvediem von.

,,Nadia, prestaň," namieta, no to už sme na chodbe a ja po nás zabuchnem dvere.

Som sebecká, ale nemôžem vidieť tú tvár, v ktorej sa vďaka mne odráža bolesť. A to všetko len preto, že som si myslela že to mám dávno za sebou. Ja neviem, možno aj mám a všetko znovu pominie, no teraz to bolí. Tak veľmi to bolí a bolí to dokonca dvojnásobne, pretože cítim aj jeho bolesť.

,,Povieš mi, čo sa tam dnu stalo a prečo sa ten idiot správal ako vygumovaný?"

Pozriem do Jeremyho tváre a márne sa v nej snažím nájsť všetok ten pokoj a istotu, ktorú mi dávala posledné dni.

,,Môžem za to ja," poviem potichu, keď spoločne kráčame schodmi ku kanárikovi.

,,Ale psí prd, prečo by si za to mohla?" odvrkne, ako by to bola úplná samozrejmosť.

Otvorí mi dvere na aute a niekoľkými rýchlymi krokmi sa presunie za volant.

,,Vyprovokovala som ho. Mala som mu o nás povedať hneď. Nemala som..."

,,Čo si nemala?" pozrie mi do očí.

Autom sa stále nesie ticho. ,,Nemala...nemala som...proste mal vedieť pravdu," zavzlykám a rozrevem sa ako malé decko.

Nezaslúžim si, aby ma Jeremy objal presne tak, ako to urobí. Nezaslúžim si, aby ma niekto ľutoval. A nezaslúžim si ani to, aby ma niekto miloval tak veľmi, ako ma milovali obaja. Teraz to už viem. Už viem, že ma Theo ľúbil, pretože som videla bolesť v jeho očiach.

,,Zlato, upokoj sa," pobozká ma do vlasov, keď sa rozvzlykám ešte viac. Celé telo sa mi trasie a z hrdla mi vychádza jeden hlasný vzlyk za druhým. ,,Nadia, prosím povedz mi, čo sa deje," snaží sa ma upokojiť a zároveň zistiť, čo sa ukrýva v mojej hlave.

Už to viac nevydržím a dvere na aute prudko otvorím. Počujem za sebou Jeremyho hlas, no nezastavím. Dokonca počujem aj buchnutie dverí, no hneď, ako zabočím za roh, stratím sa medzi húfom ľudí a pokračujem presne tak ako stádo. Bezducho, len sa nechávam viesť preplneným chodníkom.

Vo vrecku sa mi rozozvučí mobil, no nemienim ho zodvihnúť. Kráčam ďalej, ako by som mala presne stanovený cieľ, no ten nemám posledných pár mesiacov. A momentálne ma už opúšťa aj chuť žiť. Cítim sa tak prázdna. Presne tak ako týždne, ktoré sa mi vo väzení pokúšal vyplniť Theo. Presne tak ako tie dni, ktoré moju prázdnotu vyplnil Jeremy. A teraz som to všetko dobrovoľne zahodila.

THEO

Chodím po byte ako zmyslov zbavený. Vlastne ani neviem, či som bol niekedy tak veľmi nasraný. Možno naposledy vtedy, keď sa Lucy stala tá nehoda. Aj vtedy som sa obviňoval presne tak ako teraz. No teraz sa hnevám na to, aký som blbec. Ako som jej na to znovu mohol skočiť a myslieť si, že ku mne niekedy niečo cítila?

Ježiši, fakt môžem byť až tak sprostý?!

Čo však musím uznať je, že to zahrala perfektne. Dokonalé divadlo. No možno by som urobil to isté, ak by bola šanca, že sa potom dostanem z väzenia.

Ani neviem, ako sa mi v tých nervoch podarí zaspať, no keď sa prebudím a pozriem na hodiny, je už takmer päť. Okrem času mi na mobile svieti aj jedna nová správa s Nadiinim menom. Otvorím ju, aj keď vo mne momentálne nevyvolá žiadne emócie.

NADIA: Prepáč. Nechcela som ti ublížiť. Nikdy som nemala v úmysle ti čokoľvek zatajiť. Prepáč, že som to nedokázala zastaviť.

,,Nedokázala si to zastaviť?" prudko sa posadím a neveriacky mobil hodím na posteľ.

Čudujem sa, že vlastne ešte zostal v celku a neroztrepal som ho úplne.

Mám pocit, že mi z tých kecov nadobro roztrepe hlavu. Pomaly sa postavím a poberiem sa do kuchyne po vodu, keď v obývačke nájdem sedieť Izzy.

,,Ahoj, zlato, objednala som pizzu, už som bola hladná ako pes. Poď si dať," zavolá na mňa z gauču.

A ja fakt idem.

Na pizzu ma prešla chuť ešte skôr, ako to vôbec dopovedala. Posadím sa na fotelku oproti, aby som jej dobre videl do tváre a pohodlne sa opriem dozadu.

,,Volal si s niekým?" opýta sa s plnými ústami.

,,Nie," vyslovím rázne.

Viem, že tým má na mysli moje predchádzajúce nervové zrútenie.

,,Čo ti je?" nakrčí čelo, keď z nej stále nespúšťam zrak.

,,Ako dlho ste spolu?" opýtam sa pokojným tónom.

,,Neviem ktorú máš teraz na mysli," rozchichoce sa, neunikne mi však v jej hlase náznak nervozity.

,,Ako dlho ste spolu, Izzy?" dám jej ešte jednu šancu.

_______________________________________

Neviem či som jediná, ale momentálne mi je Thea strašne ľúto. Prajem Vám krásny večer :)