NADIA

,,Tak ako, sestrička?" doširoka sa usmeje Lucy.

Úsmev jej vďačne opätujem, no zďaleka sa v ňom neodzrkadľuje ani trochu radosti.

,,Odpusti si to," usmejem sa ešte viac priškrtene.

Lucy na stôl položí jedálny lístok, ktorý do teraz lustrovala a modré očí zapichne do mojich.

,,Tak prečo si sa rozhodla predaj domu odložiť? Tak odrazu?"

,,Nerozhodla. Len je toho na mňa v poslednej dobe trochu veľa," poviem pokojným hlasom.

,,Dohodli sme sa a ty si dohodu porušila. A mne dochádza trpezlivosť. Je to aj môj dom a to, že som predaj zverila do tvojich rúk bola len moja dobrá vôľa. A očividne som sa zmýlila," vystrie ruky na stôl pred seba.

Na chvíľu mám pocit, že sa ma chce dotknúť, túto absurdnú myšlienku však rýchlo zavrhnem.

,,Nadia, prečo sa ku sebe musíme správať takto?" snaží sa pritlačiť na citlivé miesto, to však ešte nevie, že ja nie som tá správna osoba.

,,Myslím, že sme pre tento krát skončili. Predaj sa presunie len na pár týždňov, hneď potom uvidíš svoje peniaze," poviem a cúvnem od stola skôr, ako ku nám dorazí čašník.

,,Mýliš sa, Nadia," zachripí, no na tvári sa jej aj teraz pohráva úsmev.

,,Možno sa ti podarilo zmanipulovať a napokon aj celkom zničiť Thea, ale ja nie som vhodný adept na tieto tvoje hry," vypľujem jej smerom a nečakajúc na jej reakciu opustím priestory reštaurácie.

Vlastne ani neviem, kam kráčam. O hodinu sa mám stretnúť s Jeremym v Centennial Parku, a tak sa kroky napokon rozhodnem nasmerovať priamo tam. Nezáleží na tom, že tam budem až príliš skoro. Všetko, čo momentálne chcem je aspoň trochu si vyčistiť hlavu. Aspoň na malý moment zabudnúť na všetky tie veci, ktoré sa v posledných mesiacoch udiali.

Aj napriek tomu, že ostávajú presne štyri dni do nového roka, von je výnimočne teplo, a tak si šál stiahnem z krku a napchám ho do kabely.

Ani sa nenazdám a ocitnem sa na lavičke, kde sa s Jeremym stretávame, ak skončím v cukrárni skôr. Vždy som sa tešila prechádzkam s Jererym. Tváril sa, akoby park poznal ako vlastné topánky a nestále si vymýšľal vtipné príhody, ktoré tu zažil. Samozrejme ich vždy hovoril s úplnou vážnosťou, čo ma vždy pobavilo ešte viac.

Netuším ako dlho tu sedím, no keď mi na ramene pristane teplá ruka, automaticky mi na tvári tróni široký úsmev. ,,Čakáš dlho?" posadí sa vtiahne ma do pevného objatia.

Len pokrútim hlavou do strán.

,,Ako to dopadlo?"

,,Je to krava," poviem, načo sa Jeremyho hruď pod mojou hlavou roztrasie. Vždy sa smeje, keď sa rozhorčujem nad tým, aká je Lucy striga.

,,Snáď si nečakala, že to pochopí a bude s tým súhlasiť. Získali sme len nejaký čas. Pretože to takto nenechá."

,,Ja viem...oh, viem, že nie, ale...bože, ako ju neznášam," zodvihnem hlavu a rukou si zúfalo prehrabnem vlasy.

,,Možno to skutočne nič neznamenalo. Ale napadlo mi, že by nám o tom ktosi mohol povedať trochu viac," pokrčí ramenami.

,,Ktosi?" zodvihnem obočie.

,,Theo," vysloví opatrne a mne takmer zabehne.

,,Theo?" opýtam sa, no najradšej by som okamžite vyskočila z lavičky a obehla okolo nej desať kôl, aby som sa upokojila.

,,Je jediný, kto je s Izzy každý deň. Ak sa tie dve dali fakt dokopy, musí o tom niečo vedieť. A možno aj o tom, aký vzťah majú s tou ženskou, s tou notárkou. A ak nie, aspoň ho varujeme. Pomohol nám a nemyslím si, že si zaslúži, aby ho tie dve takto osrali. Navyše, na tej Izzy mi vždy niečo nesedelo," zamyslí sa náhle.

Mňa však viac zaskočí s akým pokojom vysloví svoje slová. A zo všetkého si dookola opakujem len jedinú vec, ktorú okamžite vyslovím.

,,Chcela som mu to povedať, ale bála som sa, že..."

,,Čoho? Že sa budem hnevať, alebo žiarliť?" chytí ma nežne za ruku. ,,Pomohol nám a bez ohľadu na to, čo ste spolu mali sme mu to dlžní."

,,Ani nevieš, ako ťa za toto milujem," zašepkám a v tom istom momente si uvedomím, že je to po prvý krát, kedy som mu vyznala lásku.

,,Aj ja ťa milujem, Nadia. Vlastne odjakživa," usmeje sa ruku mi pomaly priloží na šiju. Palcom ma hladká po líci a ja mám chuť si hlavu položiť do jeho teplej dlane.

***

THEO

Neznášam nočné. A neznášam, keď sa mi po nočnej nepodarí zaspať. Presne ako dnes. Prehadzujem sa na mieste a po hodine a pol to jednoducho vzdám a zmierim sa s ďalším dňom bez spánku. Zatlačím gombík na kávovare a opretý o linku počkám, kým sa šálka naplní tmavou tekutinou. Vôňa kávy takmer okamžite prebudí moje, zatiaľ prispaté bunky. Zívnem si a trochu sa nahnem bokom, aby som sa uistil, že je Izzy ešte stále v posteli. Nie je ešte ani deväť, čo ma prekvapí, pretože dvere na jej izbe sú už pootvorené. Keď máva voľno, málokedy sa z domu vytratí tak skoro. Jedine, ak musí ku lekárovi, no žiadneho mi nespomínala.

,,Izzy?" zavolám zachrípnutým hlasom len tak, pre istotu.

Bytom sa však nesie len môj hlas a tiché kvapkanie tekutiny za mojím chrbtom. Káva je hotová a ja sa po nej vrhnem ako hladný lev. Je to v podstate jediný zdroj energie, ktorý momentálne mám.

Posadím sa a pomaly si odpijem. Ústami sa mi rozleje príjemné teplo a keď si uvedomím, že sa nad tým usmievam ako dement, začnem vážne pochybovať o svojom mentálnom zdraví. Keď mi pípne upozornenie na správu, trochu mnou trhne a úsmev sa mi stratí z tváre.

Aj keď veľmi neochotne, natiahnem ruku za mobilom. Rána mám rád pokojné. Možno hlavne z dôvodu, že ma dokáže čokoľvek rozhodiť, v priebehu niekoľkých minút. A to, čo na mobile uvidím ma teda rozhodí poriadne. Ani nepremýšľam, keď ťukám na Nadiine meno svietiace na obrazovke a správu okamžite otváram.

NADIA: Si doma?

Čumím na tú správu...ako idiot? Mobil v ruke zvieram tak silno, až mi zbelejú hánky. Bojím sa, že ho rozdrvím. Mám chuť odpísať okamžite, potom sa však zháčim. Napísal som jej mnoho správ, na ktoré mi neodpovedala. Ospravedlnil som sa jej najmenej tisíc krát a urobil by som čokoľvek, aby som ju mal späť, no ako sa hovorí, čas vylieči všetky rany.

Aj napriek tomu, že Nadia mi chýbala, časom si si na jej neprítomnosť začal zvykať. Malo to však jednu obrovskú výhodu. Lucy sa mi z mysle stratila takmer úplne. Avšak aj jednu nevýhodu. Nahradila ju Nadia. Konečne sa odhodlám a do mobilu naťukám stručnú odpoveď.

THEO: Som.

Opriem sa o operadlo stoličky a do ruky si vezmem kávu, keď ma prekvapí ďalšie pípnutie. Až príliš rýchla odpoveď.

NADIA: Si sám?

Čo to do prdele je?

Pošuchám si oči, aby som sa presvedčil, že nemám žiadnu fatamorgánu a prečítal som si správnu správu od správnej osoby. Hneď potom však tento krát rýchlejšie vyťukám ďalšiu odpoveď.

THEO: Som.

A potom nič.

Odpoveď neprichádza mučivých desať minút, až mám nutkanie napísať znovu, no prekonám ho. Nohou nervózne poskakujem na mieste a sledujem displej mobilu, ktorý je stále sfarbený do čierna. Správa pípne práve v momente, keď sa poň natiahnem.

NADIA: Môžem ísť hore?

Sakra!

Bohu ďakujem za to, že som si dal po príchode domov aspoň sprchu. Presuniem sa do izby a rýchlo na seba natiahnem sivé tepláky. Hneď potom sa ponáhľam ku oknu a keď uvidím pri chodníku zaparkované Jeremyho auto, sklamane vydýchnem. Napriek tomu v správe súhlasím, aby prišla a keď vidím, že z auta vystúpi sama, opadne zo mňa aspoň čas nervozity.

Posadím sa na gauč a opriem sa o operadlo. Som nervózny ako pes, no snažím sa upokojiť ako to len ide. Keď sa ozve zaklopanie, na šťastie vojde sama a nečaká na pozvanie. Počujem, ako šuchoce na chodbe, až sa napokon v plnej kráse objaví priamo predo mnou.

Prezerám si ju nanajvýš nápadne. No to, že má vlasy vyčesané dohora a stiahnuté mašľou mi nijak nepomáha. Vždy sa mi tak páčila. A z nejakého dôvodu teraz ešte viac.

,,Vyzeráš dobre," krátko sa usmeje, čím definitívne zmarí moje predstavy o tom, že možno prišla preto, že som jej chýbal.

Toto ale nie je tá veta, akou by to zrejme začalo.

,,Aj ty," poviem takmer mechanicky, no aj napriek tomu z nej nedokážem spustiť zrak. Skutočne vyzerá dobre! Skurvene dobre.

,,Vieš, prišla som, pretože..."

,,Prečo si mi nič nepovedala?"

A je to tu. Hnev, ktorý som v jej prítomnosti cítiť nechcel. A skutočne som nechcel, no príde to akosi automaticky. Bez varovania. Jednoducho to vo mne vrelo až príliš dlho.

,,Ja..."

,,Mal som vedieť pravdu. Ak by si mi to povedala hneď, možno by som týždne nezabíjal tým, aby som sa ti dookola ospravedlňoval. Ty si sa zachovala ešte horšie keď si mi zatajila tak podstatnú vec. Ste sestry a ty si si myslela, že sa to nedozviem?"

Štve ma, že to poviem tak pokojne a aj keď sa mi chce kričať, jednoducho to nedokážem. Nie, keď sa pri tom musím pozerať na jej nádherné oči, ktoré sa zalesknú a ja viem, že sa jej chce plakať.

Postavím sa, aj keď by som si za to najradšej zlámal nohy. Vidím, ako sa jej trasú pery. Tak veľmi by som ich chcel cítiť na svojich. Chcel by som byť ten, kto jej dodá istotu a pocit bezpečia. Ten, kvôli ktorému nebude nikdy plakať. A zároveň ten, kto ju nikdy nesklamal, aj keď mi to vrátila aj s úrokmi.

,,Mala som ti to povedať. Tak strašne ma to všetko mrzí," povie plačlivo a niekoľko krát sa zhlboka nadýchne, aby aspoň na malý moment zastavila slzy.

Len tak stojíme oproti seba a udržujeme očný kontakt. Nedokážem sa ani na sekundu pozrieť na iné miesto. Sledujem jej tvár, ukladám si do pamäte každý jej centimeter pretože mám podozrenie, že ju neuvidím poriadne dlhú dobu.

,,Mala si tu byť so mnou. Preto jediné sa na teba hnevám," poviem a urobím jeden opatrný krok dopredu.

Ani sa nepohne. Vidím, že má nutkanie pohľad uprieť do zeme, no rýchlo zareagujem a jemne jej prstami zodvihnem tvár na úroveň mojej.

,,Nechcem, aby si odišla," podídem ešte bližšie, takže sa telami takmer dotýkame.

Sú tu len milimetre. Menej, ako jediný centimeter ktorý nás delí od toho, aby sme cítili jeden druhého.

,,Chcem ťa, dievčatko," zašepkám blízko jej tváre a uvidím prvú slzu, ktorá sa jej rozkotúľa po líci.

_______________________________________

Ak ma nezabijete teraz, raz to určite príde 😊