THEO

,,Myslela som, že so sebou privedieš aj svoje dievča."

A ja som čakal vrelejšie privítanie vzhľadom nato, že sme sa nevideli takmer rok.

,,Nemám dievča, mami. Netuším odkiaľ to máš," pokývam hlavou a krátko ju objímem. Okamžite však viem, odkiaľ môže mať takéto informácie.

,,Ja som počula iné," mykne plecami a ustúpi od dverí, aby som mohol vojsť.

,,Ak bola Izzy na návšteve, nepochybujem o tom," pretočím očami a kroky nasmerujem do obývačky.

Zatiaľ sa nenamáham s batožinou, ktorá stále čaká v kufri.

,,Ako dlho sa držíš?"

,,Už ti prekážam?"

Tento krát očami pretočí mama. Vie však, že si z nej strieľam a dokáže ju to poriadne vytočiť.

,,Oh, Theo. Keby si nebol môj syn, už ti zakrútim krkom," odfrkne si a krútiac hlavou sa stratí za dverami kuchyne.

So smiechom sa posadím do kresla, ktoré patrilo otcovi. Ruky si položím na operadlá a jemne prstami prechádzam po opotrebovanej koži.

,,Tu máš," postaví sa predo mňa mama s pohárom vody a keď si ho s kývnutím hlavy vezmem, posadí sa na gauč. Ruky si založí na kolená a v tichosti ma pozoruje.

,,Ako sa máš, mami?" opýtam sa, keď mi ticho začína byť nepríjemné. Odpijem si pritom z vody poriadny dúšok.

,,Možno ak by si sa mi ozval častejšie ako jeden krát za mesiac, mala by som sa lepšie," odvrkne a ruky si pre zmenu založí na hrudi. Toto gesto o mame vypovedá jediné. A to, že je naštvaná. Poriadne naštvaná.

,,Viem," priznám bez okolkov. ,,Mal som toho veľa. Veľmi veľa a..."

,,A stále sa vieš veľmi dobre vyhovárať," skočí mi do reči, čím ma na malý moment umlčí.

,,A stále sa viem veľmi dobre vyhovárať," potvrdím s nervóznym úsmevom.

,,Nechcem, aby to bolo takto. Aby si domov chodil iba na Vianoce," vydýchne si.

,,Už nebude. Sľubujem," žmurknem na ňu a mám na jazyku aj ďalšie otázky, no prichádzajúce kroky ma donútia mlčať. Nechcem hovoriť pred ním.

,,Ale čo, komu sa uráčilo ukázať doma."

Pohľad z mami presuniem na môjho brata Richarda, ktorý sa opiera o zárubňu dverí a s úškrnom na perách ma pozoruje. Zaráža ma tá obrovská podobnosť medzi ním a otcom. Kým ja som sa viac podal na mamu a po otcovi som zdedil iba výšku, Richard má otcovu tvár. Dovolím si tvrdiť, že otec v mladosti vyzeral navlas rovnako. Za ten čas čo sme sa nevideli sa poriadne zmenil, no to nie je téma, ktorú by som so svojím bratom chcel preberať.

,,Richard prestaň," upozorní ho mama.

Poznala nás dosť dobre nato, aby vedela, že spolu v miestnosti nevydržíme dlhšie ako päť minút. Mám pocit, že sa to mojou neprítomnosťou v dome vyriešilo. Možno sme zabudli na staré rany, no očividne sa tak nestalo. Zamrzí ma to. Aj si možno nahováram, že mi na tom viac nezáleží, nie je to však pravda.

,,Prestanem. A tiež zabudni na to, že s ním budem sedieť za vianočným stolom," odvrkne a viac na mňa nepozrie.

Zvrtne sa na päte a nezabudne pri odchode tresnúť vchodovými dverami. Všimnem si, že mama privrie oči. Premôže ma zlosť. Serie ma, že sa nedokáže ovládať aspoň kvôli nej. Na Vianoce som doma nebol celé tri roky a neprišiel som preto, aby som jej ich pokazil. Prišiel som, pretože si to tak priala.

,,To bude v pohode, mami," prihovorím sa opatrne. ,,Porozprávam sa s ním," ujistím ju a s povzdychom sa nechám vtiahnuť do chladnej kože sedačky.

Uvedomím si, že z nej stále cítiť otca. Akoby to bolo len včera, keď v nej sedel naposledy.

NADIA

Otvorím oči a natiahnem sa po mobil, ktorý leží na nočnom stolíku. Zatlačím na tlačidlo naboku a vypúlim oči.

,,Do riti!" zavrčím a vyskočím z postele. Nezastaví ma ani točenie hlavy, vďaka ktorému sa do kúpeľne presuniem takmer po hmate.

,,Tento týždeň už tretí krát," vstúpi do kúpeľne Jeremy so širokým úsmevom.

,,Vrrr," zagánim s kefkou ústach, ktorou si ako zmyslov zbavená brázdim ústami.

,,To nič, dnes ťa môžem odviesť, to stíhaš," pobozká ma na krk, načo sa mi na pokožke zježia chlpy.

Vypláchnem si ústa a zakvačím sa mu okolo krku.

,,Kiež by som radšej mohla ostať doma s tebou," ohrniem spodnú peru a nadýchnem sa príjemnej vône deodorantu, ktorá mi udrie do nosa.

,,Od zajtra máš voľno aj ty. Užijeme si spolu až - až. Možno ma budeš posielať aj domov," pobozká ma na špičku nosa a ruky si obkrúti okolo môjho pásu.

,,To si píš, že budem," chichocem sa a nadvihnem sa na špičky, aby som ho konečne mohla pobozkať na pery.

,,Ak sa nepohneme..." dá si krátku pauzu medzi bozkami, ,,vážne prídeš neskoro."

Síce veľmi neochotne, ale predsa sa od neho odlepím a ponáhľam sa späť do spálne, aby som na seba hodila čokoľvek, v čom by som pohodlne vydržala posledný deň v práci.

Jeremy ma už čaká, ako vždy v aute. Chápem, že sme mohli byť priatelia. Stále však nerozumiem, ako je možné, že tvoríme pár. Sme tak odlišní, aj napriek tomu mám pocit, že nerozumiem, prečo sme sa nedali dokopy už skôr.

Práve vďaka odlišnostiam sa dopĺňame. Jeremyho prehnaná dochvíľnosť ma neustále vyťahuje z problémov. Vždy, keď mi horí pod zadkom, je tu Jeremy. Ja som presný opak. V inom prípade by som možno bola čosi ako čierna ovca rodiny. Pre Jeremyho dokonalý život som však jedna malá nedokonalosť, ktorá ho robí ešte viac dokonalým. Spočiatku mi to tiež nedávalo zmysel. Keď mi to však Jeremy opakoval neustále dokola, začala som jeho slovám rozumieť.

,,A čo Lucy? Už súhlasila s tým predajom, alebo sa stále tvári nezainteresovane?"

Poteší ma, že sa to opýta, keď sa už nachádzame len minútu od cukrárne, kde pracujem. Stále odkladám záležitosti okolo domu. Hlavne záležitosť okolo Lucy, ktorá na mňa samozrejme tlačí, ako sa dá.

,,Súhlasila. Hneď po Vianociach sa do toho pustím," odfúknem a vystrúham široký úsmev práve v momente, keď auto zastaví priamo pred cukrárňou.

,,Poobede ťa vyzdvihnem," pobozká ma na líce, následne na nos a napokon ešte na pery. Milujem, keď to robí.

,,Budem tu," kývnem hlavou na cukráreň, ktorá má byť už dve minúty otvorená a s povzdychom vystúpim.

Deň v práci mi ubieha rýchlo. Možno práve preto, že je posledný v tento rok. Už zajtra sú Vianoce a ja sa nemôžem dočkať, ako si konečne oddýchnem a strávim sviatky s Jeremym a jeho rodinou. Tak dobre, toho sa viac obávam, no Jeremy ma presviedča o tom, že mame už o našom vzťahu povedal a je nadšená. Zdá sa mi to neuveriteľné vzhľadom nato, že ma nikdy pred tým nemala príliš v láske. Nemám však dôvod nato, aby som Jeremymu neverila, a tak sa tomu rozhodnem dať šancu. Akoby som mala na výber. Navyše to majú byť moje prvé Vianoce, ktoré by som v inom prípade trávila sama, z čoho som mám omnoho väčší strach.

Blížil sa koniec zmeny a pomaly sa pripravujem na odchod. Posledná polhodina sa vlečie a ja očami neustále strieľam striedavo na dvere a hodiny. Poslední zákazníci odídu už pred takmer hodinou, nikoho už viac nečakám.

O to viac ma prekvapí, keď sa zvonček nad dverami rozozvučí a dnu vstúpi posledný zákazník.

,,Any?" odrazím sa prekvapene od pultu a obídem ho, akoby som sa chcela presvedčiť, že to čo vidím je reálne a Any sa mi skutočne neprisnila.

,,Prišla som, aby som ťa varovala," povie vážnym tónom a následne urobí niekoľko krokov dopredu, aby ma mohla vtiahnuť do pevného objatia.

_______________________________________

Pri tejto kapitole som zvlášť zvedavá na vaše reakcie
❤️❤️❤️