NADIA

Potom, ako konečne podpíšeme všetky potrebné papiere, vydýchnem si. Na starú mamu sa viac nepozriem. Sľúbim si, že sa neznížim na jej úroveň a nechcem si ju pamätať takto. S nenávistným pohľadom v tvári, ktorý upiera do tej mojej.

Odídem bez pozdravu. Jednoducho sa postavím, do ruky si vezmem papiere a odkráčam. Lucy sa na rozdiel odo mňa rozlúči a okamžite ma nasleduje.

Jeremy už sedí na chodbe pred kanceláriou a z môjho výrazu musí hneď usúdiť, že veci nedopadli tak, ako som predpokladala. Už – už sa chystá čosi utrúsiť, keď sa za mojím chrbtom objaví moja sestra, ktorá mu našou podobou takmer vyrazí dych. A to ešte nevie to najdôležitejšie. Že to nie je len tak obyčajné dievča. Je to Lucy. Tá Lucy. Theova Lucy.

,,Nadia, počkaj," položí mi ruku na plece a krátko sa na Jeremyho usmeje.

Jeremy sa neusmieva. S ústami otvorenými dokorán strieľa pohľadom z jednej na druhú.

,,Nemohli by sme sa ešte porozprávať? Máme toho čo doháňať. A tiež musíme prebrať, čo bude s domom. Určite sa do neho nemienim okamžite nasťahovať, ani nič podobné, ale rada by som videla miesto, kde žil môj otec. A tiež miesto, kde žiješ ty."

Odfrknem si. Nepredpokladám, že sa o dom nebude zaujímať, no myslela som, že mi možno dá čas predýchať situáciu, v akej som sa ocitla. Nemám chuť sa s ňou rozprávať.

,,Počkať, čo si to povedala? Tvoj otec? Kto to je, Nadia?" prehovorí Jeremy a tento krát si až príliš nápadne prezerá Lucy, ktorá sa začne nervózne ošívať. Očividne jej jeho prítomnosť prekáža.

,,Toto je Lucy, moja sestra," ukážem prstom na osobu postávajúcu tesne vedľa mňa. Hneď potom sa pohnem ku schodisku, aby som nenatrafila na starú mamu, ktorej hlas sa ozýva spoza dverí. Obaja ma automaticky nasledujú.

,,Ty si jej sestra?" opýta sa Lucy kráčajúc za mnou.

,,Nie je to očividné?" zasmeje sa, načo otrávene pretočím očami.

Toto je zlý sen.

Zastavím až pri Jeremyho kanárikovi a s rukami založenými na prsiach sa opriem o dvere spolujazdca.

,,Môžeme si teda pohovoriť?" skúsi to ešte raz.

,,Hovor," myknem plecami.

,,Myslela som..."

,,Ak chceš, môžeme sa porozprávať tu. Skutočne nemám záujem vysedávať s tebou niekde po kávičkách. Takže..."

Lucy si odfúkne. Hodí očkom po Jeremym, možno čaká, že sa spakuje a nechá nás dve samé. To si ale nepraje ani jeden z nás. Navyše, Jeremy je až príliš šokovaný na to, aby stačil premýšľať nad tým, čo sa práve patrí.

,,Fajn, dám ti svoje číslo. Keď budeš pripravená, rada by som sa prišla pozrieť na dom. Len nedávno som sa prebrala z kómy a po zdravotnej stránke stále nie som úplne okej. Každá koruna sa mi momentálne zíde."

Je mi z nej zle. Je zvláštne, že táto osoba má rovnakú krv ako ja. Ako môj otec, ktorý by neublížil ani muche a s mamou sme pre neho znamenali celý svet.

,,V kóme? Ty si tá Lucy, alebo mi už fakt totálne šibe? Hovorila si, že sa na teba podobá, ale...toto je len blbý žart, však?" pripojí sa do konverzácie Jeremy, načo si vyslúži nepekný pohľad od Lucy.

,,Áno, je to ona," potvrdím.

Nezáleží mi na tom, čo si Lucy pomyslí. Samozrejme, že sa ihneď dožaduje odpovedí. A tiež ich aj dostane. Poviem jej všetko. Poviem jej o Theovi a dokonca aj to, že viac netvoríme pár. Vlastne sme ho nikdy oficiálne netvorili.

Snažím sa vyčítať z jej tváre čokoľvek, no je pevná, ako skala. Dokonalý poker face. Možno by som na jej prítomnosť reagovala inak, ak by som ju nepoznala z rozprávania Izzy. Ak by práve jej prítomnosť nezničila niečo, čo medzi mnou a Theom vznikalo. Je to však aj opačne. Ak by nebola Lucy, pravdepodobne by o mňa Theo nikdy nestál. Som len náhrada. Dočasná náhrada, ktorá im viac nestojí v ceste.

,,Theo je tvoj..."

Pokrútim hlavou. Theo nie je nič. V mojom živote viac nemôže mať miesto.

,,Fajn, toto musím predýchať. Netušila som, že niekoho má, keď sa to stalo. Nespomínal ťa. Mrzí ma, že sa to skončilo takto."

Jej hlas neznie ani trochu úprimne. Užíva si, že mi to môže povedať. Som si istá, že jej prítomnosť v mojom živote je len ďalší klinec do rakvy. Neskončí sa to ani žiadnou vzájomnou dohodou. Dom po otcovi budem musieť predať, pretože na podiel pre Lucy jednoducho nemám.

,,Ideme," zavelí Jeremy a potiahne ma za ruku.

Som mu vďačná. Už ani nedokážem spočítať, koľko krát som mu bola vďačná a ako často ma vyťahoval z problémov a jeho bezstarostný život sa priateľstvom so mnou mení na pohromu.

THEO

Tú otrasnú krikľavú farbu by som spoznal aj na kilometre. Teraz mi pripomína, že o chvíľu ma čaká náročný rozhovor. Nemôžem vedieť, či so mnou Nadia bude hovoriť, ale minimálne sa o to musím pokúsiť.

Tak trochu ma posmelí aj Izzyne neustále frflanie o tom, aký som debil, že som Nadiu nechal len tak ísť. Akoby som to nevedel aj ja sám.

Tiež viem, že život bez nej je prázdny. Omnoho prázdnejší, ako pred jej príchodom. Oveľa prázdnejší, ako keď z neho odišla Lucy.

Jeremy vystúpi, ako prvý. Nadia ešte chvíľu sedí v aute. Očami kĺže po dome, akoby ho videla po prvý krát. Snaží sa tak len vyhnúť očnému kontaktu so mnou, čo nie je príliš dobré znamenie.

,,Načo si prišiel?" ozve sa prekvapivo ako prvý Jeremy.

Nikdy pred tým sa mi nezdal takýto ostrý. Mám chuť zasmiať sa. Jeho blonďavým vlasom a vzhľadu manekýna to ani trochu nesvedčí.

,,Chcem sa len porozprávať," odpoviem pokojne.

Aj napriek jeho reakcii mi je jasné, že sa Nadiu len snaží chrániť. Nie je to kruté zistenie. Je to fakt, ktorý som čakal a na jeho mieste by som sa zachoval rovnako.

,,Myslím, že sa s tebou..."

,,Ty si jej hovorca, alebo čo?" preruším ho, pretože to v tom momente preženie a moje myšlienkové pochody sa rozbehnú z nuly na sto v priebehu jedinej sekundy a naberú neplánovaný smer.

,,Nechaj nás, Jeremy...prosím."

Posledné slovo vyriekne potichu. S obavami v hlase, zároveň tým dá Jeremymu jasne najavo, že jej tým urobí službu.

Vezme kľúče, ktorá má položené na dlani a s pohľadom upretým do mojej tváre sa poberie do domu. Predstavoval som si, že sa možno porozprávame vnútri. Posadíme sa, dáme si načas. Takto viem, že mi príliš času neostáva a z môjho vopred pripraveného monológu musím vytesniť všetko nepodstatné.

,,Ako sa máš?"

Z jej výrazu okamžite pochopím, že moja voľba prvej otázky ide bolestivo mimo.

Vydýchne si a dlane si nervózne stíska tesne nad bruchom.

,,Prečo si prišiel?"

,,Pretože som ťa musel vidieť," odpoviem pravdivo.

Bojím sa, aby som ju hneď neodstrašil, no nie je čas, aby som chodil okolo horúcej kaše. Musím riskovať.

,,Prečo?"

V jej hlase je chlad. Občas mi pripomína Lucy, no tento krát to je o čosi silnejšie. Ten chladný výraz. Tie oči, z ktorých sa takmer vytráca prirodzená modrá.

,,Už som ti to povedal. Vtedy doma. A nič sa na tom nezmenilo, Nadia. Stále ťa mám rovnako rád."

,,To nejde, Theo," pokrúti prudko hlavou a vyjde mi oproti.

V snahe obísť ma jej však zabránim a ruky jej položím na ramená.

,,Viem, že som urobil chybu. Bol som debil, keď som si myslel, že...jednoducho som si neuvedomil, že tvojím príchodom som získal všetko, čo som tie roky hľadal. Bola si to ty, čo mi chýbalo. Posral som to, ale ak mi..."

,,Povedala som nie!" precedí cez zuby, čím ma donúti sklapnúť, aj keby som nechcel.

Slová sa mi zaseknú. Prekvapí ma jej reakcia. A nadobro presvedčí, že Nadia v tom má jasno.

Jedna chyba.

Jedna posraná chyba.

,,Ty nie si jediný, kto toho získal zrejme viac, ako potreboval. Theo, ja teraz nemôžem. Skutočne nemôžem," strhne zo seba moje ruky a rozbehne sa ku dverám.

Už sa ju nesnažím zastaviť. Presne tak, ako keď odišla naposledy. Tento krát mám v hlave jasno o čosi viac.

Stojím pred jej domom ešte niekoľko minút a naivne si myslím, že možno vyjde a vysvetlí mi, čo tým myslí. Nestane sa tak a ja som nútený odísť a nechať sa naďalej trýzniť myšlienkami, ktoré mi podsunie sama Nadia. Kiež by to boli indície, ktorými by mi čosi chcela naznačiť. Sú to však len slová, ktoré ju ťažia a jednoducho ich zo seba potrebovala dostať. Nestojím jej za vysvetlenie.