NADIA

Na Jeremym najviac milujem, že sa nepýta, pokiaľ to nie je potrebné. Možno je to však tým, že jednoducho vie, kedy je správny čas mlčať. Pozná ma lepšie, ako sa poznám ja sama.

V aute sedíme mlčky. Sledujem svet za oknami a snažím sa nemyslieť ani sekundu dopredu. Samozrejme, že to nejde a moje myšlienky sa točia iba okolo Thea a domu, kam sa práve vraciam.

Jedna moja časť sa teší na moment, kedy sa konečne odhodlám a postavím sa minulosti. Druhá, pohodlnejšia a zároveň empatickejšia časť je vďačná za chvíle, kedy môžem prebývať pri Theovi. Áno, tá časť si zo všetkého najviac praje, aby sa vôbec nič nezmenilo a ja som mohla aj túto noc zaspávať v Theovom náručí. Veď som si ju neužila takmer vôbec.

Potom však príde facka a moje myšlienky sa utriedia. Aspoň zatiaľ.

,,Myslela som, že ideme rovno ku mne," neprestávam sledovať pozadie okna, keď míňame náš dom.

,,Napadlo mi, že by sa nám hodilo niečo na jedenie. Zastavíme sa v obchode," zareaguje Jeremy okamžite.

Poteší ma, že konečne počujem jeho hlas. Ticho, ktoré mi donedávna pripadalo ako nevyhnutná súčasť života teraz prerastá do nepríjemného temna.

,,Tak fajn," prikývnem a hlavu odlepím od okna.

Chcem pôsobiť aspoň trochu osobnejšie. Dať mu najavo, že počúvam a chcem, aby niečo povedal. Čokoľvek. Som si istá, že Jeremy aj tento krát nesklame a jeho šiesty zmysel patriaci mne sa prejaví.

,,Môžeš popremýšľať, čo by si si dala na večeru."

Usmeje sa tak žiarivo, že sa musím usmiať tiež. Prikývnem a natiahnem sa za jeho rukou, ktorú má položenú na kolene. Nečaká to a trochu ním cukne. Hneď potom moju ruku stisne silnejšie.

,,Myslím, že dnes mi budú úplne stačiť párky," vydýchnem, načo sa Jeremyho tvár skriví do pobaveného úškrnu.

,,Čo ti je smiešne?" zisťujem.

,,Ale nič, len...dúfal som, že nepovieš párky, pretože..."

,,Pretože čo?" nakloním sa ešte bližšie.

,,Jeden párok si práve nechala za sebou a už máš chuť..."

,,Jeremy!" zrevem, ale jeho hlasný smiech mi zabráni, aby som mu v momente tresla po hlave prvou vecou, ktorá mi príde pod ruku.

,,Prepáč," neprestáva sa smiať. ,,Budem sebecky úprimný. Vlastne, to som stále, pretože ja neviem klamať. To vieš. Takže k veci. Som rád, že si bachara nechala aj keď zatiaľ neviem čo ti urobil a možno to ani nechcem vedieť, pretože sa trochu obávam svojej reakcie," vydýchne a jeho smiech ustane. Otočí tvár ku mne a tento krát je to on, kto svoju ruku položí na tú moju, ktorá tiež spočíva na kolene.

,,Prečo si myslíš..."

,,Pretože ťa poznám. Viem v tebe čítať viac, ako si myslíš. A tiež viem, že by ti bachar len tak nezištne nepomáhal z basy, ak by ste spolu...veď vieš. Nechcem to vysloviť, aby som neznel, ako chuj, ktorý ťa uráža," skočí mi do reči, aby vylíčil svoj pohľad na vec.

Spočiatku sa chcem brániť. Chcem sa ozvať a protestovať, že som s Theom vo väzení predsa nič nemala. Napokon si však uvedomím, že to nie je podstatné. Ničomu z minulosti viac nemôžem prikladať váhu.

***

Som prekvapená, ako rýchlo si v dome zvyknem. Najväčší strach mám zo spomienok. Bojím sa, že otca budem vidieť všade. Spomienky na mňa číhajú za každým rohom. Zatvorím sa vo svojej izbe a bez prítomnosti Jeremyho sa neodvážim vyjsť z izby. Tak to však nie je.

Občas plačem. Nie preto, že by som sa ľutovala. Plačem, pretože spomínam. A spomienky sú bolestivé. Život však taký byť nemusí. Bez Jeremyho by taký zrejme bol, ale ja ho mám. Je pri mne každý deň, ukrajuje si zo svojho života len preto, aby mi pomohol vysporiadať sa s tým svojím.

Chcem sa mu odvďačiť, no neprichádzam na to, čo by ho potešilo. Jeremy nepochádza z obyčajných pomerov. Vždy mal všetko, načo si ukázal, aj keď sa to na ňom nikdy nepodpísalo. Ako však dať niečo chlapcovi, ktorý má všetko?

,,Tak čo, pripravená?"

Očkom zablúdim na hodinky. Znovu prišiel o hodinu skôr. Jeho dochvíľnosť ma privádza do šialenstva.

,,Čo to máš na sebe?" zasmejem sa, keď som si prezriem vypasovaný oblek, ktorý mu zahaľuje pevné telo.

,,Ideme na dedičské konanie po tvojom zosnulom otcovi. Ako tak pozerám na teba, ty ideš asi do gay baru," natočí hlavu nabok a prezrie si moje obyčajné biele tielko a vyťahané džínsové nohavice.

,,Aj tak ťa dnu nepustia," pokrútim hlavou ignorujúc jeho poznámku.

,,Kam, do gay baru? Zato teba určite áno," vystrie pred seba prst.

,,Ku notárovi," vydýchnem si, akoby nebolo jasné, ako som to myslela. Aj Jeremy to vie, no bol by blázon, ak by nevyužil šancu rypnúť si do mňa.

,,Ani teba, ak na seba nehodíš niečo obstojnejšie."

Mám na jazyku poznámku o tom, že momentálne sám pripomína najlepšieho gay kamaráta, ale napokon si ju nechám pre seba. V prípade Jeremyho a jeho poznámkach pri pohľade na ženy by som sa za ňu zrejme sama vyfackala.

S výberom obyčajných sivých šiat s trojštvrťovým rukávom som spokojná. Nemám potrebu pôsobiť formálne, ako Jeremy. Vlastne, aby som veci uviedla na správnu mieru, ani Jeremy nie. Len dosť dobre vie, kto je moja stará mamu, ktorá celý život kladie dôraz na rôzne kódexy. Neprikladám tomu dôležitosť. Nech by som si na seba obliekla šaty hoci od Lagerfelda, jej predstavu dokonalosti nikdy nenaplním. Až príliš veľmi sa podobám na mamu, ktorú tak veľmi nenávidí. A teraz ma navyše viní za smrť otca, s čim som sa sama dostatočne nevyrovnala.

,,Nie je to najhoršie. A máš v nich dobrý zadok," zakrúti mnou, keď sa pol hodinu pred začiatkom konania konečne došuchtám na prízemie.

Jeremy stojí na konci schodov a trochu mi tým pripomenie scénu z Titanicu, kedy rovnako na Rose čakal Jack. Táto poznámka ma na jazyku páli dokonca viac, ako predošlá s gay priateľom, no aj tento krát sa prekonám a len sa potichu rozosmejem.

,,Haa," pohodí hlavou nad mojou skrivenou tvárou, no ja len zaryto pokrútim hlavou do strany.

,,Si pripravená? Môžeme?" otvorí dvere a počká, kým prejdem, ako prvá.

Nečaká kým prikývnem. Berie ako samozrejmosť opýtať sa ma a vie, že ak bude akýkoľvek problém, ozvem sa.

Počká kým za nami zamknem a kráčajúc tesne vedľa seba sa presunieme do kanárika - ako už nejaký čas volám žltý Rang Rover. Ide mu to na nervy tak veľmi, že premýšľal nad tým, akou fóliou ho nechá oblepiť, len aby som konečne mlčala. To by ale bola škoda. Presvedčila som ho však argumentom, že nech bude jeho auto akejkoľvek farby, prezývku mu môžem dať stále. Povedal, že budem chodiť peši, čím napokon presvedčil on mňa.

,,Nerozumiem, ako môžeš byť v pohode s tým, že všade chodíš neskoro," vrčí, keď zastavíme pred klasickou radovou zástavbou budov, priamo v centre mesta.

,,Budem musieť preparkovať. Ale ty bež dnu, prídem za tebou," venuje pohľad spätnému zrkadlu.

,,Drž palce," nakloním sa jeho smerom, keď ma však náhle pritiahne bližšie a na pery mi vtisne bozk.

,,Čo to..."

,,Ty si mi nechcela dať pusu?" rozosmeje sa, čím ma dokonale vyvedie z miery.

,,Ty nie si normálny," pokrútim hlavou a stále vykoľajená sa vyšmochtám z auta.

Neobzerám sa. Len mechanicky kráčam ku budove a v hlave si pripomínam, že mám ísť na druhé poschodie.

Dvere oproti výťahu!

Nezveziem sa však ním. Schody si poctivo odkráčam a s hlbokým nádychom sa zastavím pred dverami s menovkou notárky. Ešte raz skontrolujem čas na hodinách. Meškám len desať minút, to ešte nie je koniec sveta.

Zaklopem.

Z poza dverí sa ozve známe: ,,Ďalej!"

Vystrúham úsmev a odhodlaná vziať si čo mi patrí vstúpim. Zarazím sa hneď medzi dverami. Nie, neprekvapí ma výraz mojej babičky, ktorá ma prebodáva pohľadom ponad silné dioptrické okuliare. A tiež nie nahnevaná tvár notárky, ktorú oberám o čas. Je to ďalšia osoba, ktorá v tejto miestnosti nemá čo hľadať.

,,Čo to má znamenať?" bezradne zapištím.

Nech sa snažím pôsobiť akokoľvek pokojne, výjav na osoby v miestnosti mi zastrie myseľ na dobu neurčitú. Mozog vypovedá a bez neho všetky životné funkcie, ktoré ma doteraz držali pri živote.

_______________________________________

Mám vás rada a ďakujem vám
❤️❤️❤️