THEO

,,Budeš musieť odísť skôr, ako si ťa všimnú naši," zachichoce sa a ruku si prehodí cez moje - ešte stále nahé telo.

Pozerám do stropu, akoby som tu bol po prvý krát. Nechám ju, nech mi prechádza po pokožke a sťažka dýcham.

,,Ľutuješ to?" opýta sa znovu a hlavu si podoprie lakťom.

,,Či ľutujem, že som sa s tebou vyspal?" nadvihnem obočie nad touto absurdnou otázkou. Lucy aj napriek tomu prikývne s vážnym výrazom v tvári.

,,Je neskoro, aby som niečo ľutoval," zhlboka sa nadýchnem a posadím sa, aby som zo seba konečne striasol ruku Lucy.

Je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Vedel som, že sa to stane. Nemám dôvod tváriť sa, že ma to prekvapí. Sám seba poznám dosť dobre. Rovnako dobre poznám aj samotnú Lucy. Nedokážem myslieť na Nadiu. Pravdepodobne je teraz doma a myslí si, že sa čoskoro vrátim tiež.

,,Premýšľal si niekedy nad nami?" posadí sa tiež a rukou sa oprie o moje plece. ,,Nad tým, čo bude, ak sa jedného dňa preberiem?"

Rozosmejem sa až príliš nahlas, takže jej ukazovák okamžite vystrelí k perám. Naznačí mi, aby som bol ticho a ja s ťažkosťami poslúchnem.

,,Isteže som premýšľal. A nie, nechcem, aby sme boli spolu. Nechcem nič z toho, čo sa tu dnes stalo," dohovorím a opatrne sa prejdem po miestnosti, aby som pozbieral všetky svoje veci.

,,Nevyzeralo to tak," prehovorí hrdo, no so mnou to nerobí absolútne nič.

Mám plnú hlavu Nadii a bezmocnosť ma valcuje každou ďalšou sekundou, ktorú trávim v spoločnosti Lucy. Som si vedomý, že Nadiu stratím. Musím jej povedať pravdu. Ak jej ju však poviem, stratím ju. Ak budem mlčať, výčitky ma zožerú zaživa. Možno to môžem risknúť. Možno to pre mňa bude dostatočne veľký trest. Budem sa zožierať tak veľmi, až si možno postupne uvedomím, že nič z toho nezmením a je na čase pohnúť sa ďalej. Skutočne to takto funguje? Je menej bolestivé, ak sa tvárime, že sa nič nestalo a tým pádom neublížime okrem seba nikomu? Je to menej sebecké, ako vyjsť s pravdou von, pokiaľ som si istý, že sa nikdy nič podobné nezopakuje? Nezopakuje sa?

Zbesilo kopnem do malej kôpky oblečenia, ktorá ukrýva moje topánky. Zlosťou fučím, ako býk, čo si Lucy všimne a pomaly sa postaví. Väčšinou ma dokázala upokojiť, dnes je však všetko inak. Ona je dôvodom, prečo mám čochvíľa vyskočiť z kože.

,,Ty sa na mňa hneváš?"

Znovu dotyk jej ruky, ktorý moje pocity ešte viac prehlbuje.

,,Nie, len chcem, aby to ostalo medzi nami. Rozlúčili sme sa," snažím sa ozrejmiť situáciu svojou primitívnou požiadavkou.

,,Ty niekoho máš?" opýta sa prekvapene.

Prečo ju to do pekla tak veľmi šokuje? Skutočne si myslela, že budem čakať práve na ňu? Iste, presne to som aj robil.

,,Do toho ťa nič," odvrknem a stratím sa za dverami izby.

Verím, že ma nebude nasledovať. Nie po tej vete, nie v dome jej rodičov, kde by nás mohol ktokoľvek počuť. V dome sa orientujem dokonale aj napriek tme, a tak som sa schodmi presuniem ku vchodovým dverám úplne nečujne.

NADIA

,,Kam to ideme?" zívnem si, už po stí krát si hľadajúc vhodné miesto pre hlavu.

,,Pôjdeme ku tebe domov," ozve sa napokon Jeremy, čo ma donúti vystrieť sa na sedačke, akoby mi do zadku strelila struna.

,,Myslíš..."

,,Áno, myslím. Myslím, že by si sa konečne mala postaviť na nohy. To, že sa budeš neustále tváriť, že sa nič nestalo a skrývať sa nikomu nepomôže. Chceš, aby všetko bolo tak ako pred tým, alebo nie?" otočí sa mojím smerom, no hneď na to tvár odvráti späť na cestu. Pochybujem, že si všimne môj vydesený výraz.

,,Jeremy preber sa. Nič už nebude, ako pred tým," prehovorím po chvíli s nadvihnutým obočím.

,,Presne to konečne musíš pochopiť!" zreve, čo mi nadobro zatvorí ústa a porazenecky sa schúlim do koženej sedačky.

Jeremy má pravdu. Znovu. A ja naopak mám strach. Obrovský.

Počítam každý jeden strom, aby som zahnala myšlienky nato, čo ma čaká. Za oknami sa už črtá tma, no aj napriek tomu presne viem, že už ostáva posledných pár minút a ocitneme sa pred domom mojich rodičov. Rodičov, ktorí už vlastne nie sú.

Potiahnem do seba a telom mi šklbne. Jeremy sa natiahne za mojou rukou a silno ju stlačí. Usmejem sa a pohľad obrátim späť na prázdnu cestu.

Približne minútu v aute iba sedím. Nechcem sa pozrieť smerom, kde stojí dom z oranžových tehál. Nechcem spomínať, ale Jeremy mi nedáva na výber. Obíde auto a otvorí dvere, čím ma v podstate donúti tiež vystúpiť.

,,To zvládneš," usmeje sa, keď mi podáva ruku.

,,Hej, hej. Zvládnem," súhlasím tónom, ktorý by neverilo ani dieťa.

Ku domu kráčame pomaly. Jeremy mi dáva toľko času, koľko potrebujem. Aspoň teraz.

Zastavíme pred dverami, kde ma Jeremy vtiahne do silného objatia. Prekvapí ma to - zároveň však upokojí. Nepokoj aspoň na malý moment vystrieda príjemný pocit bezpečia.

,,Zvládneš to," zašepká mi znovu blízko ucha a skôr než ma pustí, krátko ma pobozká na líce.

Prikývnem a z malej červenej kabelky, ktorú mám prehodenú cez plece vytiahnem zväzok kľúčov. Do očí mi ihneď padne jeden, ktorý pasuje do dverí Theovho bytu.

Jeremy prikývne. Nabáda ma a ja sa bez premýšľania pustím do odomykania. Nemá zmysel odkladať nevyhnutné. Raz by to muselo prísť a bez Jeremyho by som pravdepodobne odvahu nenabrala. Bála by som sa možno rovnako, no nemala som príliš veľa času nato, aby som nad tým aj premýšľala.

Cez dvere prejde, ako prvý. Naposledy som ho vchádzať rovnakými dvermi videla práve v deň, keď sa to všetko začalo. Viem, že od vtedy tu bol. S Theom, v deň, keď našli môjho otca obeseného na kuse lana.

Pozerá sa kamsi pred seba a pohľad sklopí až v momente, keď si uvedomí, že ho sledujem. Bojím som sa pozrieť rovnakým smerom, no jeho pohľad ma nabáda, aby som tak urobila. Na malý moment tomu nerozumiem. Prečo ma do toho tak veľmi tlačí? Prečo chce, aby som tomu pohľadu musela čeliť?

Pristúpi ku mne a prsty na rukách sa nám prepletú.

,,Len som nechcel, aby si tu po prvý krát musela byť sama. Chcel som byť s tebou," zašepká a zovretie jeho ruky sa ešte znásobí.

Som pripravená. Vďaka Jeremymu som pripravená čeliť pravde. Bolesť čas nevylieči. Dôležité je pochopiť. Až vtedy môžeme aj tú najbolestivejšiu kapitolu života konečne uzavrieť.

,,J-Jeremy," zavzlykám, keď pohľadom zastavím na drevenom zábradlí.

Nehovorí nič. Naďalej však stojí vedľa mňa a ruku mi drží tak pevne, až mám pocit, že mi ju každú chvíľu rozdrví.

,,Chcem ísť...ísť domov," potiahnem do seba a pravou rukou si z líca zotriem slzy.

,,Pôjdeme hore a pobalíme ti nejaké veci, keď už sme tu," pustí sa mojej ruky, čo vo mne vyvolá paniku.

Očami preskenujem celú miestnosť, akoby na mňa v každom rohu mala číhať príšera a rovnako vystrašene sa rozbehnem za Jeremym, ktorý si to už schodmi razí na poschodie.

,,Kde je tvoja izba?" zastaví sa na chodbe, ktorá obsahuje štvoro párov dverí.

,,Tu...hneď prvá," ukážem na dvere z bieleho dreva a vkĺznem dverami do miestnosti, ktorá mi len pred pár mesiacmi dávala pocit bezpečia. Súkromie, môj vlastný svet. Iba môj.

Všetko je na svojom mieste. Dokonca aj oblečenie, ktoré som nechala ležať na posteli, pokým som sa rozhodla, čo si oblečiem na rande s Tristanom.

,,Máš to tu...pekné," skonštatuje Jeremy a posadí sa na posteľ. Rukou odsunie žlté šaty, ktoré boli dovtedy vystreté cez posteľ.

,,Ďakujem," vydýchnem a posadím som sa hneď vedľa. Za oknom už je tma a mňa zmáha únava. Ešte pred niekoľkými minútami som si nedokázala ani len predstaviť, že by som na toto miesto mohla čo i len vstúpiť. V jedinej chvíli však netúžim po inom, ako sa ukryť v mojej posteli a zaspať.

,,Jeremy?" začnem opatrne.

,,Hm?"

Ruky má uvoľnene zložené na kolenách a pohľad zameraný kdesi na zem.

,,Bolo by príliš hlúpe, ak by som od teba žiadala, aby si tu so mnou dnes zostal?"

Obočie mu po mojej otázke vystrelí kdesi do stredu čela. Netuším, čo ho zaskočí viac. To, že si vyžiadam jeho prítomnosť, alebo fakt, že sa rozhodnem prespať na tomto mieste.

,,Jasné. Jasné, že tu s tebou ostanem," natočí sa mojím smerom a jemne mi rukami pohladí ramená. Následne sa spoločne s mojím telom položí do postele. Hlavu si opriem o jedno z pliec a ruku prehodím cez brucho, ktoré prekrýva sivá mikina.

,,Ďakujem ti, že si tu so mnou," zašepkám a Jeremyho ľavá ruka ma ku sebe pritlačí ešte pevnejšie.

,,Vždy tu budem pre teba, trdlo," pobozká ma do vlasov a mne už nič nebráni v tom, aby som pokojne zaspala.

_______________________________________

Theo je postava, ktorá ma štve zo všetkých, doteraz mnou vytvorených asi najviac 😁 Ako to vnímate vy? Chápete ho, alebo ho naopak za jeho správanie odsudzujete? A čo vzťah Jeremyho a Nadii 🙏
Ľúbim vás
❤️