NADIA

Znepokojuje ma, že sa Any napokon neukáže. Boli sme dohodnutí a nikdy pred tým sa nezachovala takto. Aj napriek tomu, že ma Jeremy ubezpečuje o opaku, nedokážem sa len tak uvoľniť a hodiť všetko za hlavu. Niekoľko krát dokonca vytočím jej číslo, no bezvýsledne.

,,Hovoril som ti, že je jej mama je chorá," odfúkne si, keď ťarbavým krokom kráčame ku podniku na ktorom sme sa vopred dohodli.

,,Nie nehovoril. Ale ak je problémom jej večne napitá matka, musíme jej pomôcť," rozhodím rukami, načo Jeremy zareaguje rovnako podráždene.

,,Počuj, Nadia," náhle ma zastaví a rukami mi obopne ramená. ,,Odkedy sa stalo...však ty vieš čo, veľa vecí sa zmenilo. Nezmenil sa len tvoj vzťah s Any. Zmenil sa aj náš vzťah, a tak nejak sme si uvedomili, že si nás zrejme spájala len ty," vydýchne napokon a zrak presunie na moje dokorán otvorené ústa.

,,Počkať, ty chceš...ty mi chceš povedať, že ste predo mnou len predstierali, že ste naďalej priatelia? Vy...to nemyslíš vážne! Any ťa predsa potrebuje!"

,,Nehúkaj po mne, jasné?" náhle ma zastaví, čo ale neberiem v úvahu a pokračujem ďalej.

,,Boli sme priatelia. Vlastne...stále sme priatelia," poviem už tichšie, čím dám najavo porážku.

,,Ja netvrdím, že nie sme. Iba to už nie je, ako pred tým. Nemôžeme ju nútiť, aby s nami trávila čas, ak to sama nechce. Môžeme sa s ňou ale porozprávať spoločne, ak chceš," snaží sa ma upokojiť.

Nechcem Jeremyho sklamať, a tak sa silene usmejem a prikývnem. Nič však nie je v poriadku. Nie som pripravená prísť o ďalšiu dôležitú osobu vo svojom živote. Ak je to akýsi algoritmus a ja som každou stratenou osobou ďalšiu získam, je načase, aby sa zastavil.

,,Poď, zabavíme sa trochu," potiahne ma za rukáv žltého roláku, ktorý mám zastrčený v koženej sukni.

Nedokážem si predstaviť, že by som sa dnes mohla baviť. Zároveň nechcem pokaziť náladu Jeremymu, a tak mi neostáva nič iné, ako rýchlo vymyslieť záložný plán. Netrvá však dlho a Jeremy ma odhalí. Vlastne, ako vždy. Som priehľadná, ako sklo. Okolo mňa však lietajú aj obrovské nepriehľadné molekuly, aby bola moja existencia ešte samozrejmejšia.

,,Tak kam ideme?" obráti sa chrbtom ku podniku a ja by som ho za toto gesto najradšej vystískala. V tom momente však nechcem hrotiť svoje emócie ešte viac, a tak len postávam na mieste a prihlúplo sa usmievam.

,,Poď," natiahne napokon ruku mojím smerom.

Vydýchnem si a nasledujem Jeremyho ku kanárikovo žltému Rang Roveru.

***

THEO

Asi by sa nepatrilo, ak by som dievča, s ktorým som nehovoril tri roky poslal do prdele. Možno by sa mi však uľavilo. Dnes sa o tom ale nechcem presviedčať.

Znovu si ju prezriem. Tento krát ešte detailnejšie, neuvedomujúc si úškrn, ktorý mi zdobí pery. Vlasy má začesané do hustého copu, aj napriek tomu si ihneď všimnem, že ho má minimálne o polovicu kratší. Zdá sa mi štíhlejšia ako naposledy, čo ale pripisujem dlhým mesiacom v kóme. Pred tým kosti obaľovali pevné svaly, ktoré si vytrénovala dennodenným cvičením. Stojac predo mnou sa mi však zdá taká krehká. Akoby to ani nebola Lucy, ktorú som si pamätal. Akoby nedospela, ale naopak ešte viac omladla. Možno sa ale vôbec nezmenila, ale zmenil som sa ja.

,,Ako sa máš?" vysloví potichu a urobí krok ku mne.

Mám chuť odstúpiť. Jednoducho sa otočiť a nechať ju tam len tak postávať, ale nedokážem to. Presne tak, ako nikdy pred tým.

,,Vážne sa ma pýtaš na toto?" odvrknem mechanicky. Nepremýšľam nad tým, čo poviem. Jednoducho pomaly vyslovím myšlienky, ktoré mi brázdia naštvanou hlavou.

,,Ja viem, že sa možno hneváš, ale..."

,,Tak toto ma zaujíma," zasmejem sa nahlas a ruky si prekrížim na hrudi.

Horím nedočkavosťou v očakávaní jej výhovoriek. Som pripravený na čokoľvek. Nemôže ma prekvapiť. Nič nemôže dostatočne ospravedlniť fakt, že ma ďalšie tri mesiace nechala v nevedomosti. Že ma ešte aj po tak dlhej dobe znovu ťahala za nos. Vlastne sa ku svojmu starému ja vrátila skôr, ako bolo možno zdravé. Čo však o tom môžem vedieť ja?

,,Theo," pokýva zarmútene hlavou. Na chvíľu sa pristihnem, že ju možno ľutujem. Spomeniem si na situácie, kedy svoje smutné oči využívala proti mne. Vždy som jej naletel.

,,Tak veľmi ma to mrzí, ale nemala som inú možnosť. Chcela som sa ti ozvať hneď, ako som toho bola schopná, ale...rodičia ma tu držia, ako v klietke. Veria, že za všetko čo sa mi stalo môžeš ty."

Hovorí pomaly. Až neprirodzene pomaly, takže si uvedomím, že je to ďalšia vec, ktorá je iná. Uvedomím si však, že táto anomália je tiež zapríčinená kómou. Je až príliš skoro, aby bola v pohode.

,,A môžem?" zodvihnem pohľad zo zeme do jej modrých očí, ktoré som do tejto doby vždy hľadal v iných.

,,Isteže nie," urobí ďalší pomalý krok vpred. Je už len necelý meter odo mňa a ja musím odolávať nutkaniu objať ju.

Nie tak, ako Nadiu. Chcem len vedieť, že je v poriadku. Že sa už viac nemusím báť. Že môžem znovu dýchať. Bez výčitiek. Tak veľmi si prajem počuť to aj z jej úst. Chcem, aby mi povedala, čo sa v ten deň stalo, ale prekvapivo mi stačí len krátke NIE.

,,Bola som sebecká a hlúpa. Stratila som tie roky iba preto, že som si nevážila čo som mala. Nechcem, aby si si to vyčítal. Viem, čím si si musel prejsť a mrzí ma, že som bola toho príčinou. Sľubujem, že sa už kvôli mne nikdy nebudeš musieť trápiť. Stále ťa ľúbim, Theo."

,,Lucy..."

,,Nechaj ma prosím dohovoriť," položí mi malú dlaň na hruď. ,,Už viac sa mi nemusíš prispôsobovať. Máš právo žiť si svoj život. Chcem len, aby sme sa rozlúčili v dobrom," zažmurká dlhými mihalnicami.

Pri pohľade do veľkých modrých očí sa mi rozbúcha srdce. Akoby som sa preniesol v čase a dokonale si vybavil pocit, keď som Lucy stretol po prvý krát. Jej správanie sa tiež podobá starej Lucy. Nie som naivný blbec a viem, že ľudia sa nemenia. Zaskočí ma však situácia, v akej sa ocitnem. Mám pocit, akoby som bol zatlačený do kúta. Okolo mňa stoja stovky podobizní Lucy a každá z nich hovorí čosi iné.

,,Fajn," rieknem napokon a krokom vzad sa vzdialim do bezpečnej vzdialenosti.

V očiach sa jej zalesknú slzy. Statočne ich zadržiava a jemne sa usmeje. Otvorí ústa, akoby sa chystala čosi povedať, ale následne ich znovu zatvorí.

,,Počkaj!" zvolá za mnou keď sa otočím, pripravený na odchod. Obaja chceme to isté. Rozlúčiť sa.

Alebo nie?

Zvedavosť je silnejšia. Nevideli sme sa tri roky. Teoreticky nie. A tak sa otočím. Ešte chvíľu ma mlčky pozoruje, až sa napokon niekoľkými krátkymi, no zato svižnými krokmi priblíži a rukami sa mi zahákne okolo krku. Zatackám sa a ruky roztvorím, ako vystrašené šteňa.

,,Ešte posledný krát," zašepká mi blízko krku, na ktorom mi okamžite vystúpia zimomriavky.

Pomaly, takmer nevedome v rukách strácam silu. Asi to chcem tiež. Určite to chcem tiež. Chcem ju posledný krát objať. Aspoň na malý moment si pripomenúť, aké to bolo keď som ju mohol milovať. Pokým sa nezmenila na manipulatívnu mrchu. Pokým som jej mohol dôverovať.

,,Si šťastný?" Jej dych ma znovu pošteklí na krku. Snažím sa ignorovať pocity, ktoré vo mne jej dotyk a tiež hlas vyvoláva, no spomienky sa oklamať nedajú.

,,Som," odpoviem napokon. Premýšľam pritom nad pravdivosťou svojich slov. Potom si však spomeniem na Nadiu a prikývnem. ,,Som," zopakujem tento krát pre seba a pomaly sa začnem odťahovať.

,,Theo," zakňučí a rukami obopne moju tvár.

Pohybom rúk nasledujem tie jej. Chcem sa ich zbaviť, striasť ich zo svojej pokožky a znovu zabudnúť, Lucy sa mi však rozhodne pripomenúť v plnej sile. Netuším, ako sa to stane, ale nedá mi príliš na výber. Najprv mám pocit, že ma bozkávala ona, no už po niekoľkých sekundách si uvedomím, že kontrolu nad situáciou prevezmem až príliš rýchlo.

Má ma presne tam, kde ma mať chcela a plne som si to uvedomujem. Tiež fakt, že ak neskončím, budem sa za to nenávidieť do konca života.

_______________________________________

Asi som vás touto kapitolou príliš neprekvapila, že? Aj tak ma ale neskutočne zaujíma váš pohľad na túto situáciu ❤️