NADIA

Telo sa mi neprestáva triasť. Cítila som sa tak vôbec niekedy s Tristanom? Naposledy som sa triasla, ale strachom pred ním samotným. A tiež nebezpečenstvom, ktoré mi hrozilo a takmer ma zložilo.

Pozerám do Theových tmavých očí a ani na malý moment nezapochybujem o tom, že tento krát som skutočne v bezpečí. Po dlhom čase v niekoho prítomnosti nepocítim strach. Dokonca mi už nezáleží ani na tom, čo sa stalo s Lucy.

Moju sebeckú chvíľku preruší ďalší dotyk Theovej ruky, ktorá sa pomaly presunie pod látku sivej bundy na zips.

Čakám na pokožke chladný dotyk, no naopak ma zahreje príjemné teplo jeho dlane. Po celý čas ma pozoruje. Skenuje môj pohľad, ktorý rovnako tak sleduje ten jeho. Teplo pomaly postupuje vyššie. Opatrne, akoby sa bál, že ma skutočne môže popáliť. Strasiem sa. Jedným z pohybov spôsobí, že moje nervové zakončenia zareagujú ešte intenzívnejšie. Jedným z prstov sa už dotýka látky na podprsenke. Snažím sa rozpamätať, ktorú som na seba ráno rýchlo navliekla. Netuším to, no dúfam, že sa to Theo nebude snažiť zistiť v aute, na parkovisku nemocnice.

Konečne sa trochu nahnem dopredu. Netuším, či preto, aby som ho mohla konečne pobozkať, alebo preto, aby sa na mňa viac nepozeral tým spôsobom. Zaskočí ma, že to nečaká. Trochu ním trhne, no na tvári sa mu okamžite usadí úsmev a druhou voľnou rukou si ma pritiahne ešte bližšie. Automaticky privriem oči a v tom istom momente už cítim jeho teplo aj na perách.

Stačí tak málo. Jediný pohyb mäkkými obláčikmi, ktoré ma vynesú do výšin, doslova hodia do náručia nebies. Ak po tomto bozku prehovorím, určite to bude niečo prehnane sentimentálne. Nemám pred očami Tristanovu tvár. Neporovnávam Theovu drevitú, korenistú vôňu. Ponáram som sa do nej.

Jazykom zakrúži okolo môjho. Prstami sa prehrabávam jemnými vlasmi. Pri korienkoch ruku zastavím a zovriem. Zaregistruje to, pretože ma začne bozkávať ešte intenzívnejšie a prstami putuje ešte vyššie.

Mám nutkanie odtiahnuť sa, ale neurobím tak. Ak to má urobiť po prvý krát, možno bude jednoduchšie, ak ma pri tom nebude vidieť. Chýba len niekoľko milimetrov. Jediný krátky pohyb ruky a jeho prsty zovierajú môj ľavý prsník. Preglgnem pri predstave, že ho v ruke zovrie úplne celý. Môže za to hlavne kombinácia Theových veľkých rúk a mojich síce pevných, no stále malých béčok.

,,Theo," pokývam hlavou a odtiahnem sa.

Sleduje ma s červeňou v tvári. Pery má stále pootvorené, jazykom si ich práve navlhčí, akoby ma vábil na ďalší bozk. V kombinácii so strapatými vlasmi vyzerá ešte príťažlivejšie a skutočne by som s ním chcela robiť tie najzvrátenejšie veci, ktoré mi vlastne hlavou blúdia od prvého momentu, ako som ho zahliadla vo väzení. Moje vlastné myšlienky ma zrádzajú a podhodia Theovi, ako hladnému vlkovi.

,,Viem, tu nie," utrie si palcom peru.

,,Nie, ja..." zakoktám, ale včas sa zastavím.

Čo som vlastne chcela povedať? Že nie som pripravená? Klamala by som. Chcem to, ale nechcem, aby sa ma dotýkal na tomto mieste.

,,Ideme domov?" opýta sa medzi tým, ako si rukami prečeše vlasy a na sedačke sa napraví. Nečakajúc kým odpoviem naštartuje a vycúva z parkovacieho miesta.

,,Správala som sa hlúpo," vydýchnem, keď sa dostaneme na hlavnú cestu a auto sa zaradí do hustej premávky.

,,Nie, to je v pohode. Tiež som ťa nemusel obchytkávať rovno na parkovisku," odvetí Theo nespúšťajúc zrak z vozovky.

,,Oh, nie," pokývam hlavou. ,,Myslela som, ako som ťa donútila ísť so mnou do nemocnice. Bolo to odo mňa skutočne hlúpe a neviem, čo som od toho očakávala," priznám aj napriek hanbe, ktorá mi nemilosrdne chrstne do tváre, aká hlúpa som.

,,To nerieš," odpovie vážnejšie.

Znovu načnem citlivú tému, no po prvý krát to myslím dobre. Nadobúdam dojem, že zrejme musím pokaziť úplne všetko, čoho sa dotknem, alebo čoho som súčasťou. Akoby to nestačilo, mám na jazyku najmenej milión otázok.

Čo bude potom, keď sa vrátime domov?

Tvoríme s Theom pár?

Čo ak je Lucy v poriadku a predsa sa Thea rozhodne kontaktovať?

Čo ak sa Theo rozhodne kontaktovať Lucy?

Najradšej zo všetkého by som mu každú z otázok položila okamžite, no striktne si to zakážem. Už beztak sa cítim, ako blázon. Nemienim tak pôsobiť na okolie. A tak sa rozhodnem Thea po prvý krát poslúchnuť a jednoducho neriešiť.

Zaparkujeme priamo pred tehlovým domom, ktorý mi pripadá čoraz viac ako domov a moja chuť vrátiť sa na miesto, kde som vyrastala sa zdá čoraz menšia. Theo vystúpi okamžite. Prepadne ma pocit, že to urobí cielene, aby sa vyhol akémukoľvek rozhovoru so mnou.

Nasledujem ho s očami zapichnutými na svoje topánky, takže si Jeremyho nemôžem všimnúť. Jeho prítomnosť si uvedomím až vtedy, keď si s Theom vymenia pozdravy. Nečaká na mňa, dokonca sa ani neotočí. Bez slova otvorí dvere a pokračuje do bytu.

,,Čo je zase ofučaný?" mykne Jeremy hlavou ku vchodovým dverám.

,,Lucy sa prebrala," vysvetlím a poobzerám sa okolo seba, pretože Jeremyho auto nikde nevidím.

Obočie mu vystrelí kdesi do stredu čela.

,,Čože?"

,,Už pred tromi mesiacmi," pokrčím plecami a podídem bližšie, aby som si hlavu mohla oprieť o Jeremyho plece. Rukami si ma automaticky pritiahne bližšie.

,,Počkať, teraz sa v tom strácam."

,,Nevedel o tom. Išli sme za ňou do nemocnice..."

,,Vy ste...Prečo?" náhle ma preruší.

,,To je na dlho. Povedali nám to len teraz. Netuším, či je na tom stále tak zle, alebo sa jednoducho ozvať nechcela. A myslím, že Thea trápi to isté."

,,Do riti," pokrúti hlavou s povzdychom, no ruky stále pevne objíma okolo môjho tela.

,,Myslím, že by som mala ísť za ním," jemne sa odtiahnem a rukou postrapatím blonďavé vlasy. ,,Zajtra by sme mohli niekam zájsť, vynahradím ti to," usmejem sa, no Jeremyho moje slová nepresvedčia.

,,Neozvala si sa už niekoľko dní. Aj Any sa o teba bojí."

,,Nemusí," pokrútim hlavou a krátko ho pobozkám na líce. ,,Sľubujem, že sa zajtra ozvem a môžeme si niekam vyraziť. Všetci traja. Presne tak, ako kedysi."

Tento krát ho aspoň trochu presvedčím, pretože s nadvihnutým kútikom prikývne a rozhodí rukami.

,,Je to len vďačnosť, alebo ťa už dostal?" mykne plecami pred tým, ako sa poberie preč.

,,O čom to hovoríš?" nechápavo zvraštím obočie a moja tvár sa skriví v ešte podivnejšej grimase. Možno za to môže práve fakt, že presne viem, o čom hovorí.

,,Ty a bachar. Čo spolu máte?"

,,Nehovor mu tak," nervózne sa zasmejem a podídem ku dverám, odkiaľ na Jeremyho ešte zamávam.

,,Tak čau, malá," usmeje sa, načo mu úsmev okamžite opätujem.

Už tak dlho mi nepovedal prezývkou, ktorou sa ma neustále snažil rozčúliť. V tento moment som mu však za ňu vďačná.

***

[There should be a GIF or video here. Update the app now to see it.]

THEO

Po príchode domov si to namierim ku kávovaru a na jej prípravu si počkám priamo pred ním. Rukami sa opieram o linku a sťažka predychávam. Sledujem malý hnedý prameň, ktorý napĺňa bielu šálku.

So šálkou v rukách sa posadím na gauč, keď sa na chodbe ozvú kroky. Započúvam sa do tichého odkašľania a prekvapí ma, keď sa z poza steny vynorí len jej útla postava. Vlasy má začesané do vysokého konského chvosta, a tak pôsobí ešte detskejšie. Omnoho viac, ako Lucy. Pri pohľade na ňu som musím zamyslieť nad tým, čo sa mi na nej tak páči. Vyzerá tak nevinne. Ako ustráchané dievčatko, ktoré sa rozplače, ak sa na ňu čo i len zamračíte. Tak slabo. Bezbranne. Je úplným opakom Lucy.

,,Dohodli sme sa na zajtra," vysvetlí mi náhly odchod Jeremyho.

Neodpoviem. Na nič som sa nepýtal a možno ma to ani nezaujíma. Položím šálku na stôl a po prvý krát si ani neodpijem. Som až príliš nervózny, aby som sa dokázal sústrediť. Vydýchnem a tvár si skryjem do dlaní.

Posadí sa vedľa mňa a rukou ma pohladí po chrbte. Už len toto mi chýbalo. Aby som pôsobil, ako blbec na pokraji zrútenia.

,,Viem, ako sa cítiš," zašepká mi blízko krku.

,,Skutočne? A odkiaľ asi," odvrknem, čo však vzápätí oľutujem.

Presne, ako som predpokladal sa postaví, no za ruku ju pohotovo stiahnem späť. Tento krát si ju však posadím na seba a dlhý cop prehodím na druhú stranu, aby som ju mohol pobozkať na krk.

,,Prepáč," zašepkám jej blízko ucha a s ľahkosťou ju položím na chrbát.

Sledujem jej hrudník, ktorý sa pod mojím telom prudko pohybuje. Ruky si obranne drží pred sebou, čo však pre mňa nepredstavuje žiadny problém.

,,Som panna," vyhŕkne z nej razom, načo prekvapením pootvorím ústa.

,,Čože?" nadvihnem prekvapene obočie, hneď na to sa však silene usmejem, aby som zakryl prekvapenie.

Chodila s drogovým dílerom a zabila muža! V sebaobrane, viem, ale mala na to jednoducho guráž. Ako to, že nikdy s nikým nespala?

Nadia pôsobí, ako ustráchané dievčatko. Trasie sa pod mojím telom a dokonca začnem uvažovať nad tým, či je to správne. Bojím sa, že by som jej mohol ublížiť. Je tak malá, tak krehká.

,,Neurobím nič, čím by som ti mohol ublížiť," pobozkám ju na líce a čakám na reakciu. Bojím sa možno ešte viac, ako ona sama.

Po mučivej chvíli prikývne a hlavu zodvihla hore. Pýta si ďalší bozk a ja jej vďačne vyhoviem. Trasúcou rukou zájdem pod tenkú vrstvu voľného bieleho trička a užívam si dotyk hladkej pokožky. Dokonca aj jej pokožka mi pripadá tak zraniteľná. Ako papier, ktorý sa môže zlým zaobchádzaním a krátkou nepozornosťou roztrhnúť.

Dovolí mi, aby som rukou skĺzol ku zapínaniu podprsenky. Jemne sa v chrbte ohne a ja tak bohu ďakujem za prax, ktorej som sa stihol priučiť. Na druhý pokus povolím zovretie niekoľkých háčikov a teším sa na pocit, ktorý ma čaká na opačnej strane. Jej prsia síce nie sú príliš veľké, dokonca mi nevpadnú do ruky presne tak, ako som zvyknutý. Vie to. Prezradí ju červenajúca sa tvár a pery, ktoré stíska ku sebe. Nemôže tušiť, že sa mi aj napriek tomu páčia tak, ako žiadne. Aj napriek červeni na tvári jej tričko podvihnem, aby som sa presvedčil na vlastné oči.

Moje ruky neklamali a pri pohľade na pevné béčka sa spokojne usmejem, čo zaregistruje a zovretie jej pier trochu povolí.

,,Nehanbi sa predo mnou," stále sa usmievam, načo znovu prikývne.

,,Ten pocit, že okrem mňa ťa nikto..." zaseknem sa a pokrútim hlavou. Som pobavený svojimi vlastnými reakciami. No tiež v stave, kedy mi prestáva záležať na všetkom ostatnom okolo.

Ten pocit ma pobáda a tiež posmelí. Bozkami obsypávam jej štíhly krk a odmenou sú mi tiché vzdychy, vďaka ktorým sú moje nohavice na pokraji prasknutia. Hlavu zakloní dozadu, aby sa mi ešte viac sprístupnila. Nechcem viac čakať. Potrebujem ju cítiť okamžite. Vezmem si posledný bozk a zodvihnem sa na kolená, aby som jej tričko konečne mohol pretiahnuť cez hlavu. Neprotestuje. Som si istý, že jej myšlienky sa stávajú rovnako neprítomné, ako tie moje.

Rukami pomaly schádzam po štíhlom páse a jedným pohybom sťahujem čierne legíny, ktoré obopínajú pevnú postavu. Nadvihne zadok, čo beriem, ako dobré znamenie a pokračujem až na kolená. Legíny stiahnem až dole a zanechávajúc jej na stehnách bozky sa presúvam k rozkroku. Prstami sa zaháknem o obyčajné biele, francúzske nohavičky, ktoré nasledujú dráhu legín.

,,Bude ma to veľmi bolieť?" opýta sa tichým, vystrašeným hlasom.

,,Pripravím ťa," snažím sa pôsobiť čo najpokojnejšie, aj keď sám cítim, ako sa mi trasie hlas.

Jednu z nôh jej vyložím na operadlo. Stále je trochu v kŕči, no druhú si zloží na zem úplne sama. Nepremýšľam a nenechávam ten čas ani Nadii. Posledný krát jazykom prejdem po hladkom stehne a konečne ju pobozkám na najcitlivejšom mieste.

,,Pane bože!" vyhŕkne jej z úst.

Zodvihnem hlavu, aby som sa presvedčil, že je okej a keď ma ubezpečí vystretým palcom, s úsmevom pokračujem.

,,Myslím, že môžeš. Ja...už chcem, by si to urobil," zašepká.

Natiahnem sa po peňaženku, ktorá leží na svojom obvyklom mieste a vytiahnem z nej sivo - zlatý obal. Zubami pretrhnem vrch a medzi prsty vezmem kondóm telovej farby, ktorý si šikovne navlečiem na jediného parťáka, ktorý ma doteraz nikdy nenechal v štichu. Dokonca ani vtedy, keď som v sebe mal viac promile, akoby bolo obstojné.

,,Ešte počkaj," priloží mi ruku na hruď a druhou sa natiahne mojím smerom.

Prekvapene sledujem, ako sa rukou približuje k môjmu vtákovi a následne ho jemne zovrie prstami. Len na chvíľu, akoby chcela zistiť, čo ju čaká.

,,Tak čo, spokojná?" opýtam sa s úškrnom.

,,Oh, Theo," zakvíli zahanbene.

,,Ja len, že...tak fajn," pokrútim pobavene hlavou a konečne zaujmem miesto medzi nohami, ktoré má stále v rovnakej polohe.

,,Hlavne pomaly. Prosím, rob to pomaly," zaborí prsty do operadla gauču.

Prikývnem a jednou z rúk sa opieram na lakti vedľa jej hlavy. Tou druhou si dopomáham, aby som v tom strese vôbec trafil. Pomaly sa začnem prisúvať, no prekvapivo sa nestretnem so žiadnou reakciu. Prezriem si jej tvár, aby som sa presvedčil, či je v pohode. Má privreté oči, akoby spala. Dýcha pomaly. Pokojne. Pritlačím sa ešte viac, vtedy sa jej oči prudko otvoria a tvár zvraští v nečitateľnej grimase. Netuším, čo mám robiť. Prestať, alebo pokračovať?

,,Môžem?" opýtam sa.

,,Môžeš," odpovie aj tento krát úplne pokojne.

,,Nebolí to?"

,,Iba trochu," odvetí statočne.

Pobozkám ju na čelo a veľmi pomaly, tento krát pokračujem až do konca. Všimnem si, ako zatína päste, no okrem toho nedá jediným náznakom najavo, že by ju čosi bolelo. Viem, že bolí.

,,Nechcem ti ublížiť."

,,Neublížiš," zaborí mi ruku do vlasov a pritlačí si ma ku sebe ešte bližšie.

Vtedy to pocítim. Už viac nie je mojou prioritou uspokojenie. Aj napriek tomu, že sa v nej pomaly pohybujem, ešte viac, ako to pekelné tesno si užíval jej prítomnosť. To, ako nesebecky sa obetuje práve vo chvíli, ktorá by mala patriť jej.

_______________________________________