NADIA

TriStarCentennial Medical Center je od Theovho bytu vzdialená len dvadsať minút cesty. Nemocnicu tvorí obrovský komplex budov. Parkovanie spestria Theove nadávky na nedostatok voľných parkovacích miest.

Nasledujem ho ku jednému z mnohých vchodov. Aj napriek tomu, že tu dlhú dobu nebol, presne vie, kadiaľ ísť. Ani na jediný moment sa nezastaví, nezaváha, čo ma však znervózňuje najviac, neprehovorí ani jediné slovo.

Na recepcii obaja pozdravíme. Postavím sa trochu ďalej, aby som v sestričke nevyvolala zbytočné otázky. Po niekoľkých sekundách však svoju pozornosť aj tak obráti na mňa. Milo sa usmeje a jemne sa nahne ku Theovi, aby mu čosi pošepkala. Aj keď sa mi to najprv nezdá, odrazu mám pocit, že sa poznajú omnoho lepšie, ako si myslím. Sestrička sa nahlas zasmeje, hneď potom si však dlaňou plesne po ústach a poobzerá sa okolo. Lakťami sa však stále opiera o pult a na tvári jej tróni široký úsmev.

,,Tak?" opýtam sa, keď sa Theo konečne odrazí od pultu a so zvesenými plecami podíde ku mne. Na rozdiel od sestričky nemá ani zďaleka tak dobrú náladu.

,,Vy sa poznáte?" pokračujem, keď na moju prvú otázku nereaguje.

,,Je to kamarátova frajerka," pokrčí nezaujato plecami a ruky si zastrčí do vreciek nohavíc.

,,Musíme na niečo čakať, alebo..."

,,Claire je tu nová. Má ešte problém vyznať sa v systéme, a tak Lucy nenašla. Zrejme ju premiestnili na inú izbu," vydýchne si.

Je nepríjemné cítiť, ako veľmi mu moja prítomnosť v tejto nemocnici prekáža. Ako mu vadí jeho vlastná prítomnosť na tomto mieste. Stále však nerozumiem prečo. Možno mali vo vzťahu problémy, no stále ju má rád. Čosi také neprejde zo dňa na deň. Nemôže. Tak prečo sa tak veľmi bojí stretnutia s dievčaťom, ktoré tak veľmi miloval?

Posadím sa na prázdne sedadlo v strede veľkej miestnosti. Hneď vedľa stojí v gigantickom črepníku veľká rastlina, ktorá mi tak z časti zakrýva výhľad na hnedovlasú sestričku za pultom. Theo naďalej postáva obďaleč a s rukami vo vreckách prestupuje z nohy na nohu. Aj keby sa snažil, nemôže pôsobiť viac nervózne. A vtedy ma vlastne po prvý krát napadne, že to možno nie je tak dobrý nápad. Často som robila nepremyslené rozhodnutia, na ktoré doplácali moji blízky. Pri pohľade na Thea si uvedomím, že vlastne jedno také robím presne teraz.

Chcem mu povedať, že to predsa len robiť nemusíme. Cítim, akoby som mala rozdvojenú osobnosť, no tento krát je to tá racionálnejšie uvažujúca časť mňa, ktorá chce zakročiť.

Postavím sa a urobím niekoľko krokov smerom k nervóznemu klbku nešťastia, keď za nami pribehne zadýchaná Claire a obe ruky si založí na Theových pleciach. Akoby ho jej gesto ani trochu neprekvapilo. Pokojne zodvihne pohľad vyššie, no stále sa bezpečne vyhýba očnému kontaktu.

,,Theo, Lucy tu nie je," pokýva hlavou s úsmevom.

Prekvapene nadvihnem obočie. Jej dobrá nálada sa ku tejto situácii hodí asi tak, ako truhla na svadbu.

,,Tak kde potom je? Premiestnili ju do inej nemocnice?" rozhodím rukami.

Claire presunie pohľad na mňa a stále s úsmevom pokýva hlavou. Začínam sa cítiť, ako v materskej škôlke. Som svedkom nezmyselnej situácie, ktorá sa navyše rozuzľuje slimačím tempom.

,,Nie, práve to je na tom to úžasné," rozžiari sa ešte viac, načo si konečne plne získa aj Theovu pozornosť.

Myslím, že nám v tom momente obom dôjde, čo sa práve deje. Alebo čo sa už stalo. Nemôže to byť inak. Nič iné predsa nemôže byť lepšia správa. Smrť pacienta je možno v mnohých prípadoch vykúpením, no ani v takom prípade vám to sestrička neoznámi s úsmevom na perách.

Theo protestne pokýva hlavou. Netvári sa prekvapene. Skôr vydesene.

,,Prebrala sa pred tromi mesiacmi. Ako to, že si o tom nevedel?" založí si ruky v bok, akoby sa rozprávala s neposlušným chlapčekom v škôlke.

,,Ja..." ustúpi o krok dozadu a s prstami vrazenými do vlasov sa stratí za dverami nemocnice.

Možno by som ho mala nasledovať hneď, no na miesto toho len postávam na mieste a sledujem Claire, ktorej sa konečne z tváre stratí úsmev. Už som sa začínala báť, že jej tam ostane natrvalo.

,,Ako to, že to nevedel?" opýta sa ma prekvapene.

Samozrejme, že to netuším, a tak len ospravedlňujúco pokrčím plecami.

,,Prepáč," zašepkám a nečakajúc na odpoveď sa rozbehnem smerom, kadiaľ beží Theo.

Nájdem ho postávať pri stánku vzdialenom len niekoľko metrov od vchodu. Do ruky si vezme kelímok s čiernou tekutinou, z ktorej sa ešte parí. Predavačovi podá bankovku, nepočká na výdavok a následne si odchlipne z horúcej kávy.

,,Čakal by som hocičo," pokrúti so smiechom hlavou a mávne na mňa, aby som ho nasledovala na parkovisko.

,,No..."

,,Vieš čo by ma zaujímalo?"

S nadvihnutým obočím pokrútim hlavou do strán.

,,Či je na tom stále tak zle, aby mi dala vedieť, že sa prebrala."

,,A čo by sa zmenilo, ak by si to vedel?" nadhodím, keď mi dvojité bliknutie auta oznámi, že sa môžem posadiť.

Theo sa s ešte stále nedopitou kávou posadí vedľa mňa a odchlipne si tento krát väčší dúšok.

,,Neviem. Možno by som to konečne mohol uzavrieť. Porozprávali by sme sa a povedal by som jej, že ma to všetko mrzí. Tiež by som jej povedal, že zato nemôžem," natočí sa mojím smerom, načo sa mi pery skrútia do jemného úsmevu, ktorý ihneď zaregistruje a s povzdychom pokračuje. ,,Povedal by som jej, že náš vzťah nikdy nebol skutočný. Že to bola len pretvárka a s odstupom času som si uvedomil, aká bola manipulatívna a ja sprostý. Ale tiež by som jej povedal, že ju mám napriek všetkému rád a nikdy som neprestal. Je tu však niekto, koho mám rád ešte viac aj napriek tomu, že mi neverí."

Hneď potom sa natočí späť ku volantu a celým telom sa oprie o kožené operadlo. Pohľad venuje neznámemu bodu na ceste a už prázdny kelímok zapichne do držiaka na poháre.

,,Mrzí ma, že sme sa nespoznali za iných okolností," zmohnem sa na niekoľko slov a na sedačke sa o trochu zosuniem. Z nejakého dôvodu ma to upokojuje.

,,A čo by sa tým zmenilo?" zopakuje rovnakú otázku, akú som len pred chvíľou položila ja sama.

Zasmejem sa. Viem, že bojuje mojimi vlastnými zbraňami a tiež, že nerozumie prečo náš vzťah, ak by sa tak dal nazvať vnímam inak. Potrasiem hlavou a jednu z nôh si položím pod seba, aby som sa mohla natočiť celý telom jeho smerom a môcť tak vidieť do tmavých očí.

,,Možno by sa nezmenilo nič. Stále by som sa podobala na tvoju bývalú, čo by si si na prvý pohľad všimol."

,,A už zase sme pri tom. Bože!" odvrkne a ruky si uvoľnene prehodí cez volant.

,,Čo by si si asi myslel na mojom mieste?" nemienim sa vzdať.

,,Takže po prvé. Ja nie som na tvojom mieste. Po druhé, trvalo mi dosť dlho, kým som si uvedomil, že tam nejaká podoba vôbec je. Bola si to ty, kto ma zaujal. Boli to práve veci, ktoré vás odlišovali. J-ja neviem, napríklad znamienka, ktoré máš na tvári. Pehy na nose a...je toho sakra veľa. Nenúť ma, aby som sa s tebou bavil, ako pubertiak. Chcem len, aby si konečne pochopila, že sa mi páčiš ty. Ty vieš, že som sa na Lucy snažil zabudnúť. Prečo by som si ju potom pripomínal takýmto spôsobom? Najprv som sa bál, že vás dve nedokážem oddeliť, ale je to úplne naopak, Nadia. Ty si úplne iná a práve preto ťa chcem," oprie sa hlavou o volant, no tvárou je stále natočený mojím smerom.

Dýcha pokojne, akoby už vôbec na nič nečakal a nič ho nemohlo prekvapiť. Jednu ruku pomaly presunie na moje stehno. Na tom mieste ma ihneď zaleje príjemné teplo, ktoré sa stupňuje do horúčavy. Snažím sa na sebe nedať najavo, ako veľmi ma vyvádza z miery jediný dotyk jeho ruky. Ako asi zareagujem, ak ruku položí aj na iné miesta na mojom tele? Okamžite svoje myšlienkové pochody oľutujem. Musím byť červená aj za ušami, no Theo nedá najavo, že by si čosi všimol. Musel by však byť slepý.

Krátko privriem oči a zhlboka sa nadýchnem. Snažím sa zahnať pocit chvenia, ktorý však každou ďalšou sekundou silnie. Theova ruka pomaly putuje na miesto, kde som si ju len pred malou chvíľou predstavovala. Aj napriek tomu, že si neprajem nič iné, fakt, že sa stále nachádzame na parkovisku nemocnice ma pochopiteľne znervózňuje.

,,Theo," ozvem sa tichým, trasúcim hlasom a pokrútim hlavou.

,,Nadia," osloví ma tiež, so širokým úsmevom..