NADIA

Až pri pohľade na Thea si uvedomím, akú sprostosť som znovu urobila. Vie to aj Izzy. Jej ruky sa zaseknú tesne nad fotografiou, ktorú si stihnem prehliadnuť len krátko.

,,Len som..." znovu sa zasekne.

,,Podľa teba je to v poriadku, Izabella?" opýta sa hrubým, stále až príliš naštvaným hlasom. Možno sa jeho hnev dokonca stupňuje.

Izzy sa zamračí. Očividne nemá rada, ak ju niekto osloví celým menom.

,,Nie, to nie je. Ale v poriadku nie je ani to, ako sa posledné roky správaš ty. Takže sme si vlastne kvit. Tiež to s tebou nemám dva krát jednoduché," odfúkne si na oko ľahostajne. Mňa však oklamať nemôže.

,,Ty tu ale byť nemusíš," nadvihne Theo obočie. ,,Pokojne si zbaľ svoje dva kufre s ktorými si sem prišla a choď," ukáže na dvere.

Izzy prekvapene vypúli oči. Akosi tuším, že na podobnú výmenu názorov s Theom nie je zvyknutá. A tiež, že za všetkým stojím ja sama.

,,Je to moja vina," prudko sa postavím a dva páry očí sa zamerajú na mňa. ,,Sama som od Izzy vyzvedala. Ona za nič nemôže."

Theo sa obráti na mňa. Krátko prižmúri oči, no prekvapivo na moje slová nezareaguje. Na miesto toho sa natiahne po fotku, ktorú si niekoľko sekúnd v tichosti prezerá.

,,Nerozumiem ti," pokýva hlavou.

Ani jedna nevieme, komu slová adresuje. Vymeníme si pohľady. Všimnem si, že oči Izzy sa lesknú, statočne však zadržiava plač.

,,Mrzí ma to. Nechcela som..." zašepkám, no Theova ruka, ktorá pristane na mojom pleci ma vyľaká natoľko, že o krok ustúpim a vetu nedokončím.

,,Teba som sa na nič nepýtal," povie tichým hlasom a posadí sa na posteľ. Fotografiu položí vedľa seba a hlavu si založí do dlaní.

Znovu hľadám oporu v Izzy, no tá tento krát pozerá do zeme, rovnako vystrašená, ako ja sama.

Hnevám sa na seba tak veľmi, že by som si najradšej sama vrazila. Ak by som aspoň občas premýšľala, nemusela by som tento krát ublížiť aj Theovi a Izzy. Už mám plné zuby toho, ako všetko a všetkých okolo seba len ničím. Tento krát zato môže moja sebeckosť a rovnako tak zvedavosť, ktorá mi nikdy nie je užitočná a nepriniesla mi nič dobré. A už vôbec nie posledné mesiace.

,,Nemáte právo sa mi hrabať v súkromí. Ani jedna z vás. Sú to moji démoni a ja sa s nimi musím vysporiadať sám," prehovorí pevným, no zato prekvapivo pokojným hlasom.

,,Je viem, mrzí ma to," zasmoklí Izzy a Theo prudko vyskočí, aby ju vtiahol do pevného objatia, čo ma zaskočí a uhnem sa ešte viac. Theo však ruku natiahne mojím smerom.

Na chvíľu váham, napokon však urobím niekoľko krokov dopredu a ocitnem sa tak v pevnom trojitom objatí. Na malý moment znovu pocítim ten pocit bezpečia, ktorý som cítila vo väzení. Ten pocit, ktorý ma vďaka Theovi držal nažive. Postupne ho však vystrieda pocit úzkosti, ktorý vo mne vyvolal pohľad na fotografiu.

THEO

Na Izzy sa nikdy nedokážem hnevať príliš dlho. Je mi viac, ako len sesternica. V mnohých situáciách mi nahradila sestru a priateľku. Dobrú priateľku. Napriek tomu som však tentoraz nasraný. V jedinom momente na celý svet. No v rovnakom momente, akoby všetok ten hnev opadol a vystrieda ho zvláštny pocit radosti. Mám predsa šťastie. Aj napriek všetkému sa mi podarilo dostať Nadiu z väzenia. A mám pocit, akoby mi bola teraz ešte bližšie, ako kedykoľvek. Je jediným človekom, pri ktorom sa mi podarí nemyslieť na Lucy. Môžem ju držať v náručí a nevedome ju nechcem nikdy pustiť, aby sa ma nemohla opýtať na tú fotografiu.

Príde to spontánne. Pomaly sa od seba oddelíme. Izzy si z tváre zotrie slzy a Nadia sa stojac tesne pred nami pohráva so svojimi prstami. Vie, načo myslí. Musím jej to vysvetliť. Opýtala by sa ma tak či tak.

,,Je to len náhoda," prehovorím, ako prvý.

Izzy na šťastie pochopí a s jemným úsmevom na perách sa vytratí za dverami izby. Som si istý, že potom, ako odíde sa v Nadiinej tvári zračí strach. Nechce so mnou ostávať sama.

,,Ste si tak podobné, ale pri tom ste úplne odlišné. Ale nemá to nič spoločné s tým, že mi na tebe záleží, Nadia. Záležalo mi už v tom väzení," urobím krok pred seba, ale Nadia súčasne so mnou ustúpi. ,,Takže to chceš skončiť? Kvôli jedinej fotke?" uškrniem sa.

,,Ešte nie je čo skončiť," vysloví opatrne, načo neveriacky privriem oči. ,,Netuším, čo by si musel urobiť, aby som uverila tomu, že si mi nepomohol len preto, že ti pripomínam tvoju bývalú. Nechcem vzťah začínať s pocitom, že možno nie som tou, do ktorej si sa zamiloval, ak teda..." náhle sa zastaví.

Prekvapí ju, že svoje myšlienky vysloví nahlas a tvár jej okamžite zafarbí červená.

,,Zamiloval som sa do teba. Aj keď som nechcel. Stalo sa to a ja nechcem, aby sa to skončilo rovnako rýchlo. Do riti, Nadia, prešli sme si mnohým. Nemôže to byť všetko náhoda. My dvaja musíme ostať spolu. Ja chcem byť s tebou. A nikdy som si tým nebol istý viac, ako dnes," vydýchnem a rukami obopnem jej ramená.

Cítim, ako mi odchádza. Poznám ten pocit a mám z neho panickú hrôzu. Nikdy by som však dobrovoľne nepriznal, že má možno pravdu.

,,Theo.." pokrúti hlavou.

Zopakujem rovnaké gesto a pritlačím si ju ku sebe ešte bližšie. Som zúfalý, no je mi to skurvene jedno.

,,Len fotka. Je to len posratá fotka. Nič to neznamená," opakujem a čelom sa pri tom opieram o to jej.

,,Bojím sa," zašepká.

,,Nemusíš. Mňa sa báť nemusíš."

V tom istom momente ju zlomím. Zvrátenej časti môjho ja je možno jedno, že to urobím takýmto spôsobom. Že jej možno nedám príliš na výber. Nadia je až príliš naivná na to, aby sa vedela rozhodnúť správne. A ja dúfam, že mi aspoň na malý moment uverí.

,,Chcem tam ísť s tebou. Chcem sa presvedčiť na vlastné oči, aby som si mohla byť istá, že to čo cítiš ku mne nie je náhrada za Lucy. Ďalšie sklamanie už nezvládnem. Je to silné. Až príliš silné, aby som to prekonala. A zároveň je toho strašne veľa. Bije sa vo mne toľko emócií, že si ich sama nedokážem priradiť," pozerá mi priamo do očí, akoby si tým chcela zaručiť, že moju odpoveď dokáže prečítať a zanalyzovať. To by som ale nemohol pracovať vo väzení a byť odolný voči mnohým emočným prejavom.

Jej odpoveď ma však zaskočí a na malý moment vyvedie z rovnováhy. Bez ohľadu nato sa dokážem pozbierať a s malým úsmevom na perách do dlaní vezmem teplé malé ruky.

,,To asi nepôjde. Nebol som za Lucy už rok," pokývam hlavou a túto záležitosť pokladám za vybavenú.

,,Theo, je to moja podmienka," vytrhne si ruky z mojich a nečakajúc na moju odpoveď odkráča z izby rovnako, ako len pred malou chvíľou Izzy.

Niekoľko krát si pretriem oči a s povzdychom sa posadím späť na posteľ. Som zmätený, totálne vyvedený z miery a navyše potrebujem plán. Strasiem sa už len pri predstave, že by som mal znovu prejsť prahom dverí, za ktorými leží bezvládne telo Lucy. Aj keď to možno vyznie strašne, nepokladám ju za živú. Až príliš dlho som nemohol uveriť, že sa to skutočne mohlo stať, a tak tento krát naopak nemôžem uveriť, že nie.

Všetko sa zmenilo. Ja som sa zmenil a nemienim si prechádzať rovnakým peklom po druhý krát. Odrazu sa mi to všetko zdá tak neskutočné. Ako vlastne odo mňa môže čosi také žiadať? Má na to právo? A som vlastne ochotný urobiť to kvôli Nadii?

Tak som?

_______________________________________

Ahojte, moji milí.