THEO

Netuším čo robiť. Moment, ktorý som si za posledné roky užil viac, ako čokoľvek iné sa razom zmení na pohromu. Možno tomu dám prehnané pomenovanie, no skutočne netuším, ako reagovať.

Len pred malou chvíľou som dievča, nad ktorým sa stále skláňam bozkával a myslel si, že to dopadne presne tak, ako by si asi myslel každý chlap. Na miesto toho mi však je poskytnutý pohľad na malé klbko nešťastia, ktoré si rukami zakrýva tvár. A ja netuším, ako sa v podobnej situácii zachovať.

Opatrne sa presuniem vedľa a lakťom si podopriem hlavu. Stále sa trasie. Presne tak, ako to bolo pred malou chvíľou, keď to všetko začalo. Jej uvoľnené telo, akoby razom stuhlo. Cítil som, že niečo nie je v poriadku, a tak som sa mierne odtiahol, aby som zistil čo sa deje. Pozerala na mňa s vypúlenými očami a odprisahal by som, že to bol pohľad, ako z hororu. Fajn, teraz už skutočne preháňam, ale jednoducho ma to vydesilo. Zvlášť fakt, že aj napriek tomu, že na mňa pozerala, vyzeralo to, akoby vôbec nevnímala. Čo bola z časti pravda. Musel som s ňou niekoľkokrát potriasť, osloviť ju, až napokon precitla.

,,Čo to...čo to bolo?" opýtam sa, no na miesto odpovede hlavu spustí späť na vankúš. Následne si tvár skryje dlaňami a potichu sa rozplače.

Do riti a teraz čo?

Som zúfalý. Netuším čo sa deje, ako teda môžem vedieť, ako reagovať?

Ako totálny chuj sledujem, ako sa jej telo trasie pod náporom tichých vzlykov. Napokon pomaly natiahnem ruku jej smerom. Aspoň niečo. Pomaly jej vlasy odhrniem z čela a opatrne sa telom prisuniem. Ruku jej preložím cez vyplašené telo a hlavou sa nakloním čo najbližšie ku jej tvári.

,,Budeš okej," zamrmlem jej do vlasov.

Po mojich slovách ňou jemne trhne, čo ale beriem, ako dobré znamenie. Aspoň vníma.

,,Prepáč," vydýchne stále s plačom, keď si ruky konečne zloží z tváre.

,,Prestaň, nemáš sa začo ospravedlňovať," pokrútim hlavou.

Chcem sa opýtať, čo sa to pred chvíľou stalo, ale netuším, či sa to momentálne hodí. Možno o tom nechce hovoriť teraz a možno nikdy. Moju dilemu však napokon vyrieši sama Nadia.

,,Videla som to," zašepká a tvár otočí mojím smerom. Naskytne sa mi tak pohľad do veľkých, no tento krát matných, červených očí.

,,Čo si videla?" opýtam sa opatrne. Rukou jej pri tom prechádzam po predlaktí, ktoré má voľne položené na bruchu.

,,Otca, Tristena...Odrazu sa mi to všetko vybavilo a..." znovu sa rozplače. Tento krát však ešte intenzívnejšie.

,,Bude to fajn. Som s tebou, okej?" zamrmlem znovu.

V utešovaní som mizerný. Uvedomujem si to. Posledné týždne, ba aj mesiace boli ťažké aj pre mňa. Možno nie tak - teda určite nie tak, ako pre Nadiu, no stále boli. Som zmätený, som vystrašený, aj keď to znie, akoby som sa neustále opúšťal. No serie ma to. Skutočne ma serie, že tu nedokážem byť ani pre jednu z nich. A to hlavne v momente, keď ma potrebujú zo všetkého najviac.

,,Budem v pohode," posadí sa náhle, čo ma vyvedie z miery a prejde mnou vlna zahanbenia.

Skutočne som tak úbohý? Odrazu mám pocit, akoby sa naše role vymenili a ja som ten, kto potrebuje pomoc.

Do riti s tým!

Posadím sa oproti Nadii a silene sa usmejem. Snažím sa nedať najavo, ako ma jej nálada, záchvat, čokoľvek to bolo vyviedla z miery.

Na čosi také, ako sex razom úplne zabudnem. A som v takých rozpakoch, že by sa mi pravdepodobne ani nepostavil. Už znovu preháňam.

,,Mala by si sa vyspať," ukážem na prázdne miesto v posteli za jej chrbtom.

Prikývne, no ani sa nepohne. Neprestajne sa pohráva so svojimi prstami, čo ma začína znervózňovať. Chcem sa postaviť a jednoducho ju nechať oddýchnuť si, no jej ruka ma zastaví. Je to teplý a príjemný dotyk.

,,Nechceš ostať? Aj ty si potrebuješ po nočnej oddýchnuť," sleduje stále pohyb svojich prstov.

,,Asi hej. To môžem," myknem plecami a pomaly sa položím do postele.

Pravú ruku si vystriem vedľa na vankúš, aby som jej prípadne ponúkol miesto vedľa seba. Netuším, či si to predstavuje takto, no keď sa na jej tvári objaví zahanbený úsmev, poteším sa. Ešte viac, keď na ruke pocítim váhu jej hlavy na ktorú jej vtisnem krátky bozk. A prekvapivo, akoby mávnutím čarovného prútika sa stratia všetky tie pocity, ktoré vo mne zastavili prúd krvi a môj mozog na niekoľko sekúnd odumrel, minimálne sa zmenšil na veľkosť mozgu potkana. Počkať, ten je aspoň inteligentný...

,,Dobrú noc, Theo," zašepká a na pokožke ruky ma pošteklí jej teplý dych.

,,Dobrú noc, Nadia."

***

NADIA

Nepamätám si, kedy som sa vyspala tak dobre, ako dnes. Spala som možno šesť hodín, no napriek tomu som si oddýchla oveľa viac, akoby som v posteli strávila dvanásť.

Theo potichu odfukuje, vôbec si nevšimne, že sa v posteli posadím. Kútik úst mi vybehne dohora. Šťastie je posledné mesiace neznámy pojem a tiež pocit. Neviem, či ho ešte niekedy pocítim, no eufória, ktorú cítim pri pohľade na Theove pootvorené pery a spokojný výraz mi ich aspoň z časti nahradí.

Nechcem myslieť na to, čo bude, keď budem musieť odísť. Ani na to, čo Theo cíti ku Lucy. To všetko by ma zničilo ešte viac a ja som odsúdená pre prítomný okamih. Aspoň na nejaký čas sa musím uspokojiť so životom bez akejkoľvek vízii o budúcnosti.

,,Ahoj," pozdravím Izzy, ktorá sedí uložená na gauči a z umelohmotnej misky si pochutnáva na čerstvom ananáse.

,,Ahoj," zloží si nohy zo stola a rukou pobúcha po voľnom mieste na gauči. Ihneď si spomeniem, ako neustále vyčíta Theovi, že si nohy vykladá na stôl a musím sa usmiať.

,,Tak ako, dievča?" natiahne ruku s miskou mojím smerom. Môj žalúdok mi vyšle jasný príkaz a ja sa tak vďačne ponúknem šťavnatým ovocím.

,,Stále neviem, čo bude ďalej," myknem plecami a vyslovím tak nahlas myšlienky, ktoré mi len pred niekoľkými minútami blúdili hlavou.

Viem, že Izzy sa nepýta práve nato. Jej otázka je smerovaná omnoho jednoduchšie, no mám potrebu sa jej vyznať s tým, čo momentálne prežívam.

,,Ďalej? Myslíš, keď odídeš? Vieš, že nemusíš. Už si predsa Theova a...bože, to vyznelo hrozne, ale ty vieš ako som to myslela," povzdychne si a husté kučeravé vlasy si prehodí na chrbát.

Potichu sa zasmejem a pokývem hlavou.

,,Ja sa tomu budem musieť postaviť. Či už to bude s Theom, alebo bez neho," odpoviem jednoducho, no vtedy mi čosi napadne a hlavu prudko otočím smerom, kde som za sebou nechala spiaceho Thea.

Uistím sa, že sú dvere stále zatvorené a otočím sa späť na Izzy, ktorá sa už chystá čosi povedať, keď ju náhle preruším.

,,Izzy, mám na teba prosbu."

Moja náhla zmena nálady ju prekvapí. Skleslú tvár vystrieda zvedavá a tiež dúfajúca. V to, že sa jej odpoveď bude skutočne páčiť. Že sa nemusí báť sklamania, aj keď už dávno tuší, že to, čo sa možno dozvie sa jej páčiť ani trochu nebude.

Prekvapene nadvihne obočie. Nervózne si hryziem do pery, zvedavá na reakciu.

,,Nebude sa mi to páčiť, však?" podozrievavo si ma prezrie.

Skutočne som až tak veľmi čitateľná?

,,To možno nie, ale ja to potrebujem vedieť," natiahnem sa za jej rukou. Necukne, no tento krát moje gesto prekvapí obe.

,,Ide o Lucy?"

Prikývnem.

,,Takže už vieš čo sa jej stalo."

Znovu prikývnem, ale Izzy tento krát mlčí.

,,Aký bol ich vzťah?" opýtam sa opatrne.

,,Ja ne-neviem, či som tá správna, ktorá by ti o tom mala hovoriť," odvetí neisto.

Premôžu ma výčitky. Nechcem Izzy stavať do takejto situácie, no už je príliš neskoro. Zvedavosť ma premôže a myšlienka na to, že som len pred chvíľou o Lucy nechcela vedieť vôbec nič, upadne do zabudnutia. Presne tak rýchlo, ako prišla.

,,On mi nikdy nič nepovie," nafúknem sa, ako malé dieťa a atakujem Izzy prosebným pohľadom.

,,Ježiš," pokrúti namosúrene hlavou. ,,Lucy ti vlastne bola dosť podobná, až na to..." náhle sa zastaví a pozorne si ma premeria. Hneď na to skontroluje dvere za mojím chrbtom. ,,...až na to, že posledné mesiace jej začalo pekelne hrabať. Sústredila sa len na tréningy a od Thea vyžadovala, aby ju sprevádzal na každom kroku, čo sa na začiatku aj snažil. Pochopiteľne ho to nebavilo, a tak sa neskôr začali odsudzovať a ich vzťah, no...už to nebolo ono. Pamätám si, ako ho neustále bombardovala správami a on jej musel hlásiť kam ide, ako dlho sa zdrží a hneď po tréningu mal utekať za ňou. Mal ju príliš rád na to, aby jej povedal nie. V ten deň to však urobil a stala sa tá nehoda. Nemohol zato. Nikto nemohol," na chvíľu sa odmlčí a tento krát mám možnosť pohliadnuť do jej tváre plnej bolestivých spomienok.

Ruku, ktorú zvieram vo svojej jemne stlačím a usmejem sa, aby som jej dala najavo, že som tu pre ňu. Presne tak, ako doteraz ona pre mňa.

,,Poď, niečo ti ukážem," postaví sa, no pri tom, ako ma ťahá do svojej izby nepúšťa moju ruku.

Zastavíme sa v úzkom priestore medzi posteľou a skriňou, v ktorej sa niekoľko sekúnd hrabe, až napokon na posteľ položí malú kôpku s fotkami.

,,Podarilo sa mi zachrániť len tieto dve," posadí sa na posteľ. Nasledujem ju a zložím sa len o kúsok ďalej.

,,Zachrániť?" zaujímam sa.

,,Mesiac potom, ako sa to všetko stalo, dostal Theo poriadny záchvat. Rozbíjal všetko čo mu prišlo pod ruky a v ten deň spálil všetky fotky, ktoré si s Lucy spoločne nechali vytlačiť. Nezabudol ich tiež vymazať z mobilu a počítača. Neostalo vôbec nič, čo by nejakým spôsobom mohlo pripomínať, že nejaká Lucy v jeho živote vôbec existovala," preglgne a otočí prvú fotku, na ktorej v podstate nie je vidieť nič.

Dievča s blond vlasmi rovnakej dĺžky, ako sú tie moje sa objíma s chlapcom. Muselo to byť v klube, alebo na nejakej párty, pretože okolo nich panuje tma a osvetľuje ich len žiara blesku z fotoaparátu. Chlapcova ruka sa vyníma okolo krku dievčaťa. Bozkáva ju, alebo sa o to práve snaží.

Theo.

Nemôžem ho nespoznať.

Izzy sa niekoľko krát nadýchne, až napokon otočí aj druhú fotku. Nakloním sa, aby som lepšie videla a v tom momente si tiež prajem, aby som tak nikdy neurobila.

,,Čo to má kurva znamenať?"

Obe sa otočíme za Theovým rozrušeným hlasom. Oči mu padnú na fotografie, ktoré sú stále položené na posteli a následne na moju vydesenú tvár.