NADIA

,,Dokážeš mi to vysvetliť, alebo mi stále nemáš čo povedať?"

Uvedomujem si, ako môj ostrý tón znie, no nemôžem inak. Práve som mu odhalila kus zo seba. Priznala som, že mi vo väzení nebol ľahostajný a nie je ani teraz a on...

,,Vlastne sme sa v deň tej nehody pohádali. Myslel som si, že je koniec, no nikdy sme sa oficiálne nerozišli a ja som nechcel..."

,,Nehode?" nadvihnem prekvapene obočie a ustúpim o krok dozadu. Hneď potom urobím ešte jeden.

,,Každý deň trénovala, pretože postúpila na majstrovstvá. Robila gymnastiku a bola tým úplne posadnutá. A v ten deň sme sa pohádali, pretože som toho mal plné zuby. Posledné mesiace nemyslela ani nehovorila o ničom inom. Aj keď bola so mnou, mysľou bola len pri pózach, skokoch, kostýmoch a...už som to viac nevydržal. Kričal som na ňu, aj keď som to nikdy pred tým neurobil. Mali sme ísť s partiou do baru, kam sme chodievali každý víkend. Teda okrem Lucy, ktorá si nemohla odpustiť jediný tréning. V ten piatok ma ale volala. Aby som išiel na tréning s ňou, no odmietol som. Nechcel som sa jej viac prispôsobovať, a tak sme sa pohádali a naštvaná odišla sama. A myslím...myslím, že práve preto sa to všetko stalo. Nebola dosť sústredená, na hrazde sa jej vyšmykla ruka, alebo čosi a dopadla mimo žinenky rovno na hlavu. A od toho dňa je v kóme. Sú to už dva roky," vrazí si ruky do vreciek nohavíc a s povzdychom sa oprie o dvere, ktoré za jeho chrbtom narazia do dverí.

Šokuje ma, že o tom dokáže hovoriť tak otvorene. Akoby mi práve z rukáva vysypal básničku.

,,To mi je...mrzí ma to," vykokcem zo seba napokon a neschopná slova postávam oproti jeho napnutému telu.

,,Nemusí," potrasie hlavou a pokúsi sa o nie príliš prirodzený úsmev. ,,Nechcel som, aby si sa to dozvedela takto, ale...raz by si sa musela," pokrčí plecami a pomaly sa od dverí odrazí, takže sa znovu s buchnutím stretnú so stenou.

,,Ľúbiš ju?" opýtam sa bez premýšľania a svoju otázku by som vzala späť okamžite. Nejde to však a ja som skutočne zvedavá. Nech už sa stalo čokoľvek, nie je fér, aby sa so mnou zahrával.

,,Ľúbil som ju," odpovie potichu a pristúpi ku mne, aby ma mohol znovu vtiahnuť do objatia. Tento krát je to však iné.

,,A teraz som si to už u teba asi posral úplne, že?" uškrnie sa a pohľadom skenuje moju tvár.

Snažím sa nedať najavo jedinú emóciu, no je to takmer nemožné vzhľadom na milióny pocitov, ktoré mnou lomcujú.

,,Máš priateľku, no napriek tomu si si začal so mnou," odpoviem prísnym tónom.

,,Ale ja nemám...teda, mám, ale nie je to...Do riti, ja jednoducho nemôžem povedať, že nemám, pretože som sa s ňou nikdy nerozišiel. Ako jej to vysvetlím, ak sa jedného dňa preberie?" rozhadzuje rukami okolo seba, takže som znova nútená o krok ustúpiť. Začínam mať pocit, že hráme naháňačku v spomalenom zábere.

,,Nemusíš nič vysvetľovať. Ak to tak cítiš, asi by si to mal nechať tak, ako to je."

***

S Theom si už v ten večer nemáme čo viac povedať. Spoločne sa vrátime späť ku partii, kde sa už Izzy zabáva vedľa vyplašeného Jeremyho. Očividne už zabudla na všetko, čo sa pred niekoľkými minútami stalo. A tak večer úspešne dokopeme dokonca.

Právnik, ktorý pracuje na mojom prípade mi zavolá o dva dni neskôr s dobrou správou. Dedičské konanie sa má konať už v priebehu mesiaca, čo je priam neuveriteľné a mne je okamžite jasné, kto v tom má prsty. O to viac sa utvrdím v tom, čo som si myslela hneď na začiatku - Theo ma tu jednoducho nechce a sebecky sa začínam tešiť, kedy budem môcť odísť a opustiť miesto, v ktorom sa aj napriek jeho veľkosti snažíme všemožne strániť spoločnej prítomnosti.

Som nahnevaná a sklamaná zároveň. Moje pocity tiež dopĺňa zdesenie a zmätenosť z vlastného života, ktorý mi momentálne nepreukazuje žiadnu perspektívu.

Dnešný večer som sa dohodla s Jeremym a úprimne sa na spoločné chvíle teším. Odo dňa, kedy som bola späť v realite sme spolu neboli sami.

Rozosmeje ma, keď mi nezavolá, ale pošle obrazovú správu, kde sa opiera o svoj žltý rang rover pred bytom, ktorý momentálne obývam.

S bundou v ruke vykĺznem z izby, keď sa takmer zrazím s Theom, ktorý pravdepodobne smeruje do kúpeľne. Potom už existuje len jediná možnosť, a to, že kráča priamo do jeho izby, o čom však pochybujem.

Očami skĺzne na bundu, ktorú zvieram v ruke. Zastaví sa znovu na mojej tvári, no stále sa nepohne, čo vnímam ako otázku. Nevyslovenú otázku.

,,Idem s Jeremym," žmolím rukáv bundy medzi prstami.

Nadvihne obočie, akoby vôbec nečakal, že čokoľvek poviem.

,,Vezmi si kľúče, dnes mám nočnú," odvetí stroho a obíde ma, aby sa konečne dostal na miesto, kam pôvodne smeroval.

Theove správanie mi už viac nepríde zvláštne. Najprv som sa snažila zmeniť samú seba. Chcela som prekonať bariéru medzi nami a zbaviť sa strachu, no keď sa zmienil o Lucy, pochopila som, že by to bolo aj tak zbytočné. Strach z bolestivých spomienok mi nedovolí odísť. Nie hneď. Možno som sa skutočne zbláznila, no Theova prítomnosť - neprítomnosť ma nejakým zvláštnym spôsobom upokojuje. Pripomína mi, že aj tých pár mesiacov v pekle pri mne niekto stojí. A možno práve preto sa s ním ešte nedokážem rozlúčiť.

***

,,Pre boha, prestaň!" buchnem Jeremyho po stehne.

Nespomínam si, kedy som sa takto veľmi smiala naposledy. Musím sa v kŕči chytať za brucho a už teraz dokážem predpovedať svalovicu, ktorú na ňom budem mať.

,,Je to tvoja obľúbená," povie neprirodzene hrubým hlasom a znovu pokračuje v opakovaní textu Whatever It Takes - Imagine Dragons.

,,Až nato, že ty nemáš žiadny hudobný talent," ohrniem nad jeho výkonom nosom. V skutočnosti to nie je tak hrozné, no na vystúpenie tiež nie.

,,Mám potenciál, to si chcela povedať, však?" opraví ma.

Autom sa naďalej nesie jeden z mojich obľúbených songov, no tento krát nie je prerušovaný Jeremyho afektovaným spevom.

,,Kam to vlastne ideme?" odignorujem jeho poslednú poznámku a vykuknem do tmy.

Auto práve zastaví na zalesnenej cestičke, kam sme s Jeremym a Any chodievali často. Nerozumiem však, prečo ma na toto miesto vzal teraz.

Počkám kým vystúpi a až potom sa ho odhodlám nasledovať cestičkou ďalej. Ak by sa s autom dalo dostať až na kraj útesu, mohla by to byť pre páry dokonalá romantika. Takto síce môžete mať dokonalý výhľad na celý Nashvill, no musia vám postačiť vlastné nohy.

,,Presne toto som teraz nepotrebovala," zamrmlem potichu, no Jeremy moje slová zaregistruje takmer okamžite a ruku si prehodí okolo mojich pliec, aby ma mohol pritiahnuť bližšie.

,,Už sa tam nevrátiš," zameria pohľad na vysokú budovu väznice, ktorá sa rozprestiera priamo pred nami.

Často sme premýšľali nad tým, ako to tam asi vyzerá. Hovorili sme si rôzne fiktívne príbehy a predstavovali si, že sme sami väzni na úteku. Nikdy by som neverila, že sa moje predstavy môžu naplniť. Som dvojnásobným väzňom. Tým, ktorý patrí Nashvillu a zároveň väzňom svojej minulosti. A netuším, čo je bolestivejšie.

,,Myslíš, že by mi niekedy odpustil? Ak by stále žil," nadhodím bolestivú tému. Netuším, či o nej budem niekedy vedieť hovoriť s menej pálčivým pocitom na hrudi.

,,Ľúbil ťa. A ten, kto miluje naozaj, musí vedieť odpúšťať," trhne plecom.

Zapozerám sa na jeho profil. Očami neprestajne kĺže po rôznych bodoch, až napokon pomaly tvár otočí mojím smerom.

,,Povieš mi konečne, čo je medzi tebou a Theom?"

Opýta sa to pokojne. Dokonca mám pocit, že sa na jeho tvári usadí jemný úsmev. A presne to mám na Jeremym rada. Vie, ako na mňa.

,,Pomohol mi a ja stále netuším prečo," priznám.

,,A čo ten Izzyn výstup?" pokrčí čelo.

,,Izzy po tebe očividne ide," rozosmejem sa dúfajúc, že aspoň na moment odbehneme od témy. Na prekvapenie to skutočne zaberie a Jeremy si červenajúc prehrabne vlasy. Tiež sa však neubráni úsmevu.

,,Je to blázon," pokrúti hlavou do strán.

,,Izzy je v pohode. Je úplný protiklad jej bratranca," skonštatujem zamyslene.

Theo je typ človeka, ktorý sa nesmeje príliš často a tiež toho príliš nenahovorí, pokiaľ nemusí. Je možno až príliš zahĺbený do seba a svojej minulosti. S hrôzou si uvedomím, že sme si vlastne až príliš podobní.

,,Nestíham ju," rozhodí bezradne, priam ublížene rukami.

Znovu sa musím rozosmiať.

,,A čo Any?" odbočím od témy.

Jeremy vie na čo narážam.

,,Mrzí ju to. Len jej to trvalo dlhšie, kým sa spamätala. Stále si to vyčíta," vydýchne. Moja ruka ho automaticky upokojí.

,,Ja jej rozumiem," usmejem sa. ,,Boli sme spolu každý deň a odrazu sa stalo to, čo sa stalo. A navyše ste ma varovali. Napokon, môžem si za to všetko sama."

Jeremy automaticky protestne pokýva hlavou, no sama najlepšie viem o čom hovorím.

***

Sediac v aute sa rozprávame takmer do rána. Tesne pred svitaním sa s trhnutím prebudím a uvedomím si, že som zaspala opretá o Jeremyho plece. Tiež zaspal.

Skontrolujem čas na mobile a jemne ním pomykám.

,,Jeremy. Jeremy, vstávaj," mrmlem, obzerajúc sa okolo seba.

Náš teplý dych spôsobil, že cez zarosené okná nemôžem vidieť von.

Jeremy sa jemne pomrví a pomaly otvorí oči. Prstami zohnutými v päsť si ich pretrie a s neidentifikovateľným pokrikom sa vystrie.

,,Koľko je hodín?" zamrmle s jedným okom stále privretým.

,,Bude šesť," oznámim, načo prekvapene vypúli oči.

,,Do riti a ja mám dnes školu," pretrie si čelo a bez ďalších slov naštartuje.

Pred bytom sme za necelú polhodinu. Aj napriek môjmu naliehaniu dnes Jeremy odmietne zostať doma a dospať. Je mi ho ľúto, no sebecky som jeho prítomnosť potrebovala a aj napriek výčitkám som rada, že sme spolu strávili čas.

Rozlúčim sa krátkym objatím a čo najtichšie sa chodbou presuniem až ku dverám od bytu. Viem, že Izzy by mala o takomto čase spať a Theo byť ešte v práci.

Z omylu ma vyvedie zvuk štrngajúcej lyžičky v šálke. Je to pre mňa ľahko identifikovateľný zvuk. Theo vypije viac kávy za deň, ako ja za celý život. Je to kofeínový maniak.

,,Ahoj," pozdravím potichu, keď sa vyzujem a kroky pomaly namierim do obývačky.

Prekvapene zodvihne pohľad od mobilu, ktorý drží v jednej ruke. V tej druhej zviera bielu šálku.

,,Ty si bola preč celú noc?" opýta sa ignorujúc môj pozdrav.