NADIA

Vo vani strávim takmer hodinu. Užívam si teplo, ktoré príjemne obaľuje moju pokožku a vyjsť sa donútim až potom, keď voda začne naopak nepríjemne chladiť.

Natiahnem na seba spodné prádlo, ktoré mi priniesla Any a čierne tričko s logom, pre mňa neznámej kapely, ktoré mi zase požičal Jeremy. Siaha mi až po kolená, čo mi momentálne vyhovuje. S úsmevom si kúsok látky priložím ku nosu a nadýchnem sa Jeremyho vône, ktorá mi dá na chvíľu pocítiť jeho prítomnosť.

Ešte chvíľu postávam pred dverami a snažím sa zaregistrovať akýkoľvek zvuk, alebo pohyb. Okrem tlmeného zvuku televízie nepočujem vôbec nič. Izzy sa do izby odprace ihneď po večeri a ja tak viem, že na gauči nájdem len Thea.

Pomaly otvorím dvere a vykuknem von, no okrem svetla z televízie je v byte tma. Nevýhodu pre mňa predstavuje tiež neznáme prostredie. Reklama na obrazovke miestnosť osvieti dosť na to, aby som na gauči spozorovala Theove telo. Jednu nohu má zohnutú v kolene, opretú o veľký modrý vankúš. Druhú má síce vystretú, no končí až kdesi na opierke. Rukami si podopiera hlavu a aj napriek skorej hodine už určite spí.

Čo najtichšie sa vrátim späť do izby a schovám sa pod perinu, kde ma naopak privíta úplne iná pánska vôňa. Na vankúši ju cítim ešte o čosi intenzívnejšie. Je to svieža drevito-korenená vôňa s nádychom škorice, citróna a možno tiež klinčeka.

Rukou si prejdem po mieste, kde ma pohladil Theo a privriem oči. Mrzí ma, že sa kvôli mne musel cítiť zle, no nedokážem sa len tak uvoľniť a v priebehu niekoľkých hodín zabudnúť na všetko, čo sa v mojom živote zmenilo.

Stále je všetko až príliš čerstvé. Až príliš bolestivé. Smrť otca, ktorý zomrel aj mojou vinou. A rovnako tak smrť Tristena. Chlapca, ktorý bol mojou prvou láskou a zároveň niečím, čo ma v tej dobe dopĺňalo. Možno sa na to teraz pozerám inak, no presne tak to cítim a nemôžem tušiť, ako sa to skončí. Aj napriek tomu sú všetky city a emócie nové a istá časť môjho ja by sa chcela stretnúť aj s Tristenom a otcom. Jednému z nich dlžím ospravedlnenie. A tomu druhému? Neviem, možno by stačilo nebyť tak naivná a hlúpa.

Pred očami mám tento krát sudcu, ktorý dnes rozhodoval o mojom osude. Možno to je zvláštne, ale dnes mnou pojednávanie nijak zvlášť nezamávalo. Už ma nedesila nevedomosť, ako po prvý krát. Možno by to malo byť práve naopak, pretože som vedela do čoho idem, no ja som sa so svojím osudom pomaly zmierila. Aj pár mesiacov vo väzení s človekom dokáže pekelne zamávať a možno to je dôvod, prečo som neprejavila jedinú emóciu.

Harlan Scott bol priam bravúrny. Bolo priam neuveriteľné sledovať, ako sa niekto, koho poznáte necelý mesiac bije o vašu slobodu, ako lev. A mňa ani trochu neprekvapilo, keď môj boj aj vyhral. Dokonca som mala výčitky, že som sa nesnažila ani zďaleka tak, ako on sám. Napriek tomu som sa vyjadrenia súdu potešila. A tvár sudcu budem mať pred očami do konca života. Neveril mi. Bola som si istá, že ak by som po svojom boku nemala Harlana Scotta, výpovede dvoch svedkýň by boli žalostne málo.

Rozsudok takmer vypľul a bez ďalších slov sa stratil za dverami vedľajšej miestnosti, kam verejnosť bežne nemala prístup. S Harlanom sme si vymenili pohľady, no ten jeho mi dal jasne najavo, aby som sa viac o nič nestarala. Vyhrali sme predsa. A aj napriek nedôvere sudcu a napokon aj poroty som jednoducho pre tento krát mala na vrch. Okrem toho na povrch vyplávali nové dôkazy, o ktorých som nemala ani potuchy. Napríklad sa konečne spomínala aj poloha v akej našli oboch mužov, čo pri prvom pojednávaní nebolo ani trochu podstatné. Tento krát sa jednoducho pohli ľady a stačilo tak málo. Mať za zadkom niekoho, kto má vo svojom obore miesto medzi najlepšími a najuznávanejšími.

***

Zaspať sa mi podarí až v skorých ranných hodinách. Aj napriek tomu som hore medzi prvými. Potichu sa presuniem do kúpeľne, kde sa dám v rámci možností dokopy. Kruhy pod očami mi však zakryje len zázrak.

Po chvíli už za dverami začujem kroky, a tak sa ešte raz prepláchnem a uvoľním miesto Izzy, ktorá ma zívajúc pozdraví. Theo ešte stále leží na gauči, dokonca v identickej podobe, no tento krát nespí.

,,Ahoj," pozdravím a postavím sa ku kuchynskému pultu, ktorý tvorí pomyselnú hranicu medzi kuchyňou a obývačkou.

,,Čau," odzdraví zachrípnutým hlasom a následne si odkašle. Zjavne musel vstať len teraz.

,,Urobím kávu, alebo...netuším čo ráno pijete," zamrmlem potichu a presuniem sa na druhú stranu kuchyne, kde sa nachádza kávovar.

,,Kávu. Díky. Bez cukru s trochou mlieka. Izzy kávu nepije," oznámi mi a pomaly sa presunie do sedu. Z kuchyne môžem zazrieť, ako sa s rukami založenými za hlavou vystiera.

Počkám kým sa biela šálka naplní, z chladničky vytiahnem krabicu s mliekom a zalejem ju až po okraj. Kávu položím na konferenčný stolík a znovu sa presuniem do kuchyne, keď sa Theo obráti a zamračí sa na mňa.

Bez slova sa však obráti späť ku televízii, kde už bežia ranné správy. Vydýchnem a nervózne prekračujem na mieste. Uvedomím si, že to možno skutočne nie je najlepší nápad.

Theo sa tvári, akoby ma najradšej vyrazil oknom a ja sa cítim ešte horšie, ako včera. Okupujem jeho izbu a mám pocit, že sa mi to nebojí dať najavo. Možno sa hnevá preto, že som ho včera svojím spôsobom odmietla. Nemôžem vedieť čo za tým je, no nie je to pocit, ktorý by som chcela pociťovať. Nie úzkosť, ktorá je mojou súčasťou niekoľko mesiacov. Kiež by som mala viac odvahy vrátiť sa na miesto kde som vyrastala. Kiež by na rovnakom mieste neukončil svoj život aj môj otec.

,,Bože, už teraz meškám," vyrúti sa z kúpeľne Izzy a kučeravé vlasy si stiahne do vysokého drdola. ,,Cíť sa tu, ako doma. A tohto si prosím nevšímaj. Ráno je vždy ako zdutý rus," mávne rukou nad Theom a zľahka ma pobozká na líce.

Theo nám venuje krátky pohľad, ktorý okorení pretočením očí a následne sa s ovládačom v ruke znovu vráti ku sledovaniu správ.

,,Zvládnem to," snažím sa pôsobiť pokojne.

,,Dnes ho máš doma celý deň, takže...si to užite," žmurkne na mňa a skôr, než by som stihla akokoľvek reagovať sa stratí na chodbe a mne neostáva nič iné, ako sa zamestnať, aby som sa v prítomnosti ofučaného Thea nezbláznila.

,,Mohla by som niečo navariť," navrhnem, stále zastávajúc svoje miesto pri kuchynskej linke.

,,To je dobrý nápad. Aspoň budeš mať fajn výhovorku, aby si na tej linke mohla ostať nalepená celý deň," odvetí pokojným hlasom, nespúšťajúc zrak z televízie.

,,Ak ti tu tak veľmi prekážam, pôjdem," rozhodím rukami. Dochádza mi trpezlivosť a navyše, ani strach z otcovho domu nestojí zato, aby som sa niekde musela cítiť, ako posledná handra.

,,To som nepovedal," ozve sa po chvíli a hlasitosť na televízii zreteľne zníži. Otočí sa a lakťami sa oprie o chrbát gauču.

Hotový gentleman.

,,Ale správaš sa tak. Myslela som, že ti to nevadí. Pýtala som sa ťa, či ti nebude prekážať, ak tu strávim nejaký čas."

,,Nejaký čas?" opýta sa prekvapene a ja sa v tom momente definitívne rozhodnem.

,,Fajn, nebudem ti viac otravovať život," odrazím som sa od linky a zúrivo si to napochodujem do izby, kde na mňa čaká len jediná taška. Práve dnes som mala v pláne zájsť s Any pre nejaké veci do domu. Zrejme by som sa ňu počkala pred vchodom, no stále by to bol jeden krok do plusu.

,,Upokoj sa, dobre?" nasleduje ma do izby a rukami sa z každej strany oprie o zárubňu.

,,Ja sa mám upokojiť? Ako by si sa asi cítil na mojom mieste ty? Do riti s tým!" zrevem a zadkom zúfalo pristanem na posteli.

Aj keď sa mi to priznávala ťažko, nechcem odísť. Tak veľmi sa bojím, že sa budem musieť vrátiť do toho domu, že by som už zrejme ostala kdekoľvek. Oči sa mi zaplnia slzami a nevyviniem absolútne žiadnu námahu, aby som ich zadržala.

Theo si ma niekoľko sekúnd bez slova prezerá, až sa napokon dvomi krokmi ocitne pred posteľou a položí sa na zem, takže sedí priamo predo mnou.

Jednu z rúk mi uchopí v dlani a následne si ju priloží ku plným perám a letmo ma na ňu pobozká.

,,Prosím zostaň," vysloví potichu a nápor mojich pľúc konečne povolí.

Vydýchnem a privriem oči, aby som sa aspoň trochu upokojila. Isteže chcem ostať, no nechcem sa cítiť takto mizerne. Už nie.

,,S Izzy budeme radi, ak ostaneš. Ja tiež. Prepáč mi to."

Prikývnem a ruku, ktorú stále zviera vo svojej si pomaly vyslobodím a stiahnem späť ku telu.

Tento krát sa nekoná žiadna naštvaná grimasa. Theo tmavými očami skúma moju tvár, ktorá ma štípe od sĺz.

,,Ostaneš?" ozve sa znovu a potom, ako prikývnem sa pomaly postaví a nechá ma v izbe samú.

Až vtedy sa skutočne rozplačem a položím sa do postele. Každý sa so smútkom vyrovnáva inak, no ja mám pocit, že som ešte ani nezačala. Že som si ešte ani nestihla pospájať všetky úlomky a nevytvorila tak jednu katastrofu, ktorá pomaly zalieva môj život presne, ako výdatný dážď, ktorý pomaly zapĺňa potok.

_________________________________________

Obaja majú v hlave poriadny chaos. Ale ja si myslím, že je to pochopiteľné. Musia si zvykať na novú situáciu a zároveň na seba. Čo si o tom myslíte vy?
❤❤❤