NADIA

,,Môžeš prosím na chvíľu?"

Jeremy síce svoju otázku položí, no nedá mi príliš na výber. Za ruku ma potiahne o niekoľko metrov ďalej. Keď sa zastavíme presvedčí sa, či nás niekto nemôže počuť a obomi rukami obalí moje plecia.

,,Ja rozumiem, že si práve vyšla z väzenia a všetko je pre teba ťažké. Ale toto nie je riešenie," nadhodí dôležito a očami skúma moju mimiku, ktorú sa snažím všemožne udržať pokojnú.

,,Vadí ti, že prespím u Thea?" opýtam sa na rovinu.

,,No hej, vadí. Čo ťa na tom prekvapuje? Poznáme sa už roky a ako prvú možnosť si vyberieš chlapca, ktorého nepoznáš," vydýchne podráždene a tvárou sa ešte viac nahne ku mne.

,,Tak to nie je. Pomohol mi a príde mi to ako najrozumnejšie riešenie. Ku tebe ísť nemôžem a Any...veď vieš v akých podmienkach žijú. A ten dom, no...Ja tam ísť nemôžem. Nie hneď," pokrútim prudko hlavou a otočím sa smerom, kde stojí Theo spoločne so svojou kučeravou sesternicou. Len kúsok od nich postáva Any a ošíva sa, ako päť ročné dieťa.

,,A čo bude zajtra? Alebo o týždeň? Budeš sa musieť vrátiť."

,,Pripravím sa na to, Jeremy," zavrčím tento krát. Aj napriek tomu, že sa všemožne snažím, nepokladám túto chvíľu za najvhodnejšiu na vysvetľovanie.

,,Fajn. Fajn, ako chceš. Ale chcem tam ísť s tebou. Chcem vedieť, kde budeš tráviť noc, ak by sa náhodou..."

,,Ak by sa čo? Zabijú ma a potom ma pomelú do paštéty? Nič horšie, ako do teraz sa mi už stať nemôže, Jeremy. Tak sa prosím upokoj a nedramatizuj viac, ako je to potrebné," pretočím očami a priateľsky ho pobúcham po ramene. Následne sa vrátim späť ku zvláštnej partičke ľudí, ktorí bez slova postávajú na mieste.

,,Tak? Už mi je dosť zima," pošúcha si ramená Theo a červený nos prezradí, že si to nevymýšľa.

,,Môžu ísť so mnou aj priatelia? Jeremy si myslí, že by ste mohli byť nájomní vrahovia a rád by vedel, či túto noc prežijem," pokrčím ramenami, načo Izzy vyprskne do hlasného smiechu.

Na pleci v tom istom momente pocítim Anynu ruku a venujem jej krátky úsmev.

,,Nebojíš sa, že v mlynčeku skončíš aj ty?"

Tak predsa nás počul.

Theova reakcia na Jeremyho adresu ma prekvapí a zároveň pobaví. Nečakám, že aj tento večne vážny a zadumaný muž môže mať zmysel pre humor. Aspoň nejaký náznak tam však teraz je, a to ma sebecky poteší.

,,Ha ha," odvrkne Jeremy s úškrnom v tvári.

***

THEO

V spätnom zrkadle neustále kontrolujem prítomnosť žltého Rang Rovera. Nadia sa vezie spoločne s Any a Jeremym, čo mi ani trochu neprekáža. Už tichá cesta s Izzy mi príde viac než nepríjemná. A viem, že by to nebolo inak, ani keby prítomnosť v aute dopĺňala Nadia. Vlastne, možno by to bolo ešte horšie vzhľadom na Izzyn podrezaný jazyk.

Auto odstavím na jedinom mieste pred bytom a rýchlo vystúpim, aby som Jeremyho nasmeroval na zadné parkovisko, na ktorom ostáva vždy niekoľko miest do rezervy. S Izzy počkáme pred mohutnými drevenými dverami, pokým sa z poza budovy nevynoria ďalšie tri postavy.

,,Tak...prosím," podržím rukou dvere a počkám, kým sa celá skupinka stratí na chodbe.

Odfúknem si a pomaly všetkých nasledujem za Izzy na prvé poschodie, kde sídli náš dvojizbový byt.

Vhodný, presne pre dvoch ľudí. Alebo nie?

,,Niekam sa zložte," okamžite sa slova ujme Izzy a z gauča rýchlym šmahom ruky zhodí veci, ktoré patria samozrejme mne.

,,Theo nie je príliš...jednoducho povedané je to ten typ, po ktorom musím neustále zbierať ponožky, pretože..."

,,Už si skončila?" upozorním ju, keď na tvári zúčastnených spozorujem pobavenie.

,,Iste," mykne plecami, akoby nič a oblečenie mi napchá do rúk. Pretočím očami a presuniem sa do kúpeľne, kde ich zbité do klbka hodím do koša na prádlo.

,,Dáte si niečo?" postavím sa pred trojicu, ktorá sa práve usadí na náš gauč.

,,Len vodu," usmeje sa Any a Nadia sa automaticky znovu postaví a ponúkne, že Izzy pomôže.

Spoločne sa presunú za kuchynský pult odkiaľ neskôr prinesú džbán s vodou a poháre.

,,Máte to tu pekné," ozve sa Any, načo len prikývnem a nervózne sa usadím do kresla.

Situácia v akej som sa nachádzam mi je trápna a nepríjemná. Mám pocit, že si s ani jedným nemám čo povedať a minimálne tisíc krát som už oľutoval, že som s týmto bizarným nápadom súhlasil.

Bojím sa, že to nebude také, ako som si myslel. Možno to je skutočne len pobláznenie a ja práve zisťujem, že som jej chcel len pomôcť. Že to je len skrat v mojej hlave. Spomienky, ktoré sa mi miešajú s realitou a spôsobujú v mojej hlave toľký zmätok. Aj napriek tomu však pri pohľade na malú blondínku okamžite znervózniem.

,,Bude to len chvíľa, sľubujem. Potrebujem si len zariadiť nejaké veci ohľadom dedičstva a...samozrejme vám neskôr zaplatím. Keď budem mať v rukách otcove peniaze a hneď, ako to bude možné si nájdem prácu," vydýchne Nadia a pohľad automaticky zapichne do zeme.

,,Nejaké peniaze som si odložila, o to sa báť nemusíš," zašepká jej blízko ucha Any, no jej hlas sa priestorom nie príliš veľkého bytu ľahko dostane aj do mojich uší.

Nadia sa jemne usmeje a stisne Any ruku, ktorú má zloženú na kolene.

,,S tým si teraz nelám hlavu," ozve sa znovu Izzy. Zaujato sledujem, ako si kľakne pred Nadiu a rukami sa oprie o jej kolená. Toto gesto mi príde až príliš intímne vzhľadom ku skutočnosti, že sa poznajú približne hodinu. ,,Vieš, netuším prečo, no mám pocit, že ti rozumiem a dokážem sa vžiť do tvojej situácie. A navyše, sme ženy. Musíme si pomáhať, alebo nie? A tiež verím, že budeš kvalitná prísada do fašírky," obráti sa tento krát na Jeremyho, ktorý prekvapene nadvihne obočie.

,,No hej, všetci sa teraz pototo, lebo som sa o Nadiu bál," rozhodí rukami, pričom takmer trafí Any, ktorá sedí vedľa neho. ,,Prepáč," odfúkne si a ruky si zloží na hrudi.

Obývačkou sa ozve tichý chichot Izzy a Nadii a pri pohľade na ne mi je okamžite jasné, že si dokonale sadli.

Presne tak, ako pred tým s Lucy.

Po približne dvoch hodinách sa partička konečne rozlúči a s Izzy sa rozhodneme objednať pizzu. Nadia si vyberie syrovú a môžem odprisahať, že som nikdy pred tým nevidel človeka, ktorý by jedol pizzu s takouto chuťou. Následne nám asi tri krát poďakuje a s malou taškou v ruke sa odoberie do mojej izby, ktorú som jej zatiaľ prenechal.

,,Len si vezmem niečo na spanie," zaklopem na dvere a opatrne vojdem.

Sedí na posteli a z tašky si práve vyberá tričko, ktoré jej pravdepodobne priniesol Jeremy.

,,Pôjdem sa osprchovať," prikývne a pomaly sa presunie okolo mňa, no skôr, než by stihla opustiť izbu ju stiahnem späť.

Za pás si ju pritlačím ku sebe a druhú ruku jej priložím na tvár. Mám ju predsa doma. Rozhodla sa zostať u mňa, a to beriem ako súhlas. O to viac ma prekvapí, keď tvár sklopí do zeme. Chvíľu počkám, no napokon svoje zovretie povolím a nechám ju bez slova odísť z izby.

Posadím sa na posteľ a prstami si prehrabnem vlasy.

Môj strach a pochybnosti sa mi tento krát nezdajú natoľko prehnané. Nadia to má zrejme rovnaké. Je len zmätená. Bola sama a ja som bol jediný, kto jej mohol pomôcť. A to patrične využila.

Pokrútim hlavou a s bielym tričkom v rukách sa presuniem do obývačky a hodím sa na gauč, kde mi už Izzy pripravila nocľah. Mám chuť smiať sa. Alebo čosi ešte lepšie. Prefackať sa za to, že som to takmer urobil znovu. Pustil si ju do života. Takto to je iné. Musím len vydržať a neskôr znovu zabudnúť.

_______________________________________