THEO

Aj napriek prvotnému nadšeniu nič neprebieha tak, ako som si predstavoval. Termíny pojednávania sa neustále prekladajú a svedkyne neustále menia svoje výpovede. Netuším, čo je ťažšie. Udržať na uzde svoje nervy, alebo neustále upokojovať Nadiu, ktorá začína byť voči mojím neustálym sľubom skeptická. Rozumiem, že čakanie ju znervózňuje. Rovnako tak mňa neustále vysvetľovanie a telefonáty s Harlanom Scottom, ktorý už musel dávno oľutovať, že sa mi rozhodol pomôcť.

Deň, kedy sa konečne dozviem dátum pojednávania je jeden z najšťastnejších. Opadne zo mňa obrovský kameň a po Scottovom telefonáte sa bezvládne spustím na posteľ a rukami si podopriem hlavu.

Šťastím sa mi chce kričať. Úplne ma ovládne euforický pocit z poznania, že to všetko možno čoskoro skončí. Zároveň ma však zožierajú predstavy, čo bude potom. Potom, ak Nadiu skutočne vo väzení vídať nebudem.

Na pojednávanie nemôžem, a tak sa prechádzam priestorom jedálne a očami striedavo blúdim ku dverám a jedálenskému stolu, kde ostáva Nadiine miesto stále voľné. Je zvláštne želať si, aby som ju tam viac vidieť nemusel. Zvlášť, keď všetko závisí od jediného pojednávania a rozhodnutia súdu a poroty. Ako asi na nich bude Nadia pôsobiť? Presvedčí ich? Obavy mi tiež robí fakt, že má Nadiin prípad na starosti rovnaký sudca, ako naposledy. Za čas strávený vo väzení som mal možnosť zistiť, že je síce férový, no nekompromisný. Ak Nadii pre tento krát uverí, má vysokú šancu dostať sa z väzenia úplne. Ak však nie...Nechcem si pripustiť, že by ku tejto možnosti mohlo dôjsť.

,,Prišiel som skôr. Ak by si chcel ísť, pokojne môžeš."

Riťovlez.

Brandon s rukami založenými za chrbtom sa postaví priamo vedľa mňa. Jeho pohľad smeruje na väzenkyne, no periférne môžem vidieť, že mu hlavou nervózne trhá mojím smerom.

,,Ešte stále si preto nasratý?"

Nad jeho otázkou pretočím očami. Nikdy by som si nepomyslel, že mi môže ísť niekto tak veľmi na nervy. Pracujem vo väzení a tým najdôležitejším pravidlom je udržať si chladnú hlavu. Pri každej situácii. Ja som toto pravidlo už niekoľko krát porušil, keď ma chladným ani náhodou nenechala tá nádherná blondínka. Brandon však nie je ani zďaleka niekto, kto by mi stál za akýkoľvek prehrešok. A už vôbec nie príťažlivá blondína.

,,Počuj, Theo. Fakt som netušil..."

,,Nemôžeš jednoducho zavrieť hubu?"

Ignorancia zjavne nezafungovala.

,,Jasné, ja..."

,,Zavrieť. Zamknúť a zahodiť kľúč, okej? Viac sa o tom baviť nebudeme," prehovorím a nečakajúc na reakciu sa poberiem ku železným dverám vedúcim z jedálne. Do konca šichty mi ostáva ešte dvadsať minút, ktoré sa napriek tomu rozhodnem prečkať v spoločenskej miestnosti.

Z neustáleho sledovania displeja mobilu začínam byť nasratý sám na seba. S hlasným vyfúknutím sa donútim postaviť a presunúť sa do svojho forda, ktoré čaká na parkovisku.

K budove súdu sa príliš neponáhľam. Viem, že ak by sa čokoľvek zmenilo, už by som to vedel. Zároveň nemôžem tušiť, či Nadiu uvidím z budovy súdu skutočne vychádzať. Jedna moja časť tomu veriť chce, no tá druhá - tá, ktorá tak sebecky verí už od začiatku, sa mi teraz naopak posmieva a ubezpečuje ma, že to tak jednoduché byť nemôže.

***

Budova súdu je klasická trojposchodová stavba, ktorá v meste nijak zvlášť nevyniká. Nie je to preto, že by nebola dosť majestátna. Priam naopak. No mesto sa môže pýšiť pamiatkami s menej pochybnou históriou a tragickými príbehmi ľudí. Zvlášť pre mňa toto miesto nepredstavuje priestor pre zbierku pekných spomienok. Dnes však tak nejak dúfam, že sa moje doterajšie skúsenosti zmenia a tento deň zmení môj pohľad na bielu budovu s ôsmimi piliermi z jednej strany, na ktorú mám práve výhľad. Viem, že pri hlavnom vchode by som ich naopak narátal presne šesť.

Auto zaparkujem na zadnom parkovisku, ktoré je určené pre vozidlá stráže a tiež účastníkov súdu, čím dnes nie som. Aj keď len oficiálne. Taktiež sa nemôžem radiť medzi členov väzenskej stráže, pretože sa ma tento prípad netýka. Napriek tomu sa cez rampu dostanem úplne jednoducho. Už niekoľko krát som práve z tohto miesta odvážal väzenkyne. Bolo to hlavne na začiatku mojej kariéry dozorcu, kedy som bol takzvaný chlapec pre všetko. Nieže by to tomu dnes bolo inak. Zmenilo sa len to, že teraz do terénu chodieva väčšinou Brandon a mne to vyhovuje.

Auto zaparkujem čo najbližšie ku budove a natiahnem sa po bunde, ktorú mám hodenú na zadnej sedačke. Počasie sa konečne spamätáva a október so sebou prinesie pravý jesenný chlad. Vietor sa mi nepríjemne dostáva pod nie príliš hrubú látku bundy a okamžite ma strasie.

Pridám do kroku a zastavím sa až pred schodmi, ktoré vedú priamo do budovy súdu. Aj napriek zime sa rozhodnem počkať von. Mám pocit, že čerstvý vzduch mi možno pomôže rozdýchať prípadný šok, ak dverami vyjde len Jeremy, alebo Nadia v sprievode strážnikov a polície.

Prejde možno pol hodina, keď sa dvere súdu konečne otvoria a niekoľko ľudí sa pustí dolu schodmi na konci ktorých stojím ja.

Hlavu nelogicky zakloním do zeme a špičkou topánky nervózne zakopávam o zem.

,,Theo?"

,,Čo tu robíš, Izzy?" prekvapene sa otočím, takže teraz vchodovým dverám stojím chrbtom.

,,Idem z práce? Veď odtiaľto chodím každý deň."

Pokrčím plecami a natiahnem krk smerom ku dverám. Automaticky sa otočím tým smerom, no dvere tento krát ostávajú zatvorené.

,,Tak, ako to dopadlo?" položí mi ruky na ramená a jemne mnou potrasie, načo pokrčím čelo a o krok ustúpim.

,,Netuším. Už musí byť po," natiahnem sa pre svoj mobil, aby som skontroloval čas.

,,Odvezieš ma domov?" ignoruje moju otázku a rukami si besne pošúcha ramená.

,,Môžeš prosím počkať? Scott mi ešte nevolal," pokrútim neveriacky hlavou.

Posledný mesiac nehovorím o ničom inom, len o prekliatom pojednávaní, ktoré sa práve odohráva za mohutnými bielymi dverami. A ona sa ma opýta, či ju zveziem domov? Mám sto chutí poslať ju do zadku, no na miesto toho sa niekoľko krát nadýchnem a prebytočný vzduch na chvíľu podržím v ústach, takže musím vyzerať ako škrečok, ktorý v papuli schováva zásoby.

Vydýchnem až v momente, keď sa dvere konečne otvoria a ako prvá z nich vystúpi vysoká Jeremyho postava. Hneď za ním tmavovlasá bacuľka a ako posledná Nadia, ktorá takto z diaľky pôsobí ako ich dcéra, nie kamarátka.

Jej pohľad skočí ku mne takmer okamžite. Nadvihnem jeden kútik v snahe o úsmev, no jej pohľad sa razom zmení keď si uvedomí, že vedľa mňa stojí ešte niekto. Konkrétne Izzy, ktorá sa usmieva od ucha k uchu.

,,A teraz jej napadlo, že som určite tvoja priateľka. Možno by si ma mohol plesnúť po zadku," zachichoce sa vedľa mňa Izzy. Pretočím očami a následne jej venujem karhavý pohľad.

,,Prečo by si to mala myslieť?"

,,Teraz skutočne netuším, kto z vás je viac naivný. Ty, alebo tá tvoja snehulienka? Kto je dofrasa ten sladký blonďatý cukrík?" zašepká mi do ucha a mne je jasné, že si robí zálusk na Jeremyho. Trvalo to presne päť sekúnd.

Keď ich uvidím kráčať naším smerom, trochu znervózniem. Nie je to prekvapivé, no napriek tomu som nečakal, že sa mi roztrasú kolená. Donútim sa do jemného úsmevu, ktorý však musí pôsobiť, akoby moju tvár postihla belova obrna.

,,Ahoj, som Izzy," nezaháľa ani na chvíľu a vystrie pred seba ruku, aby sa pozdravila s Nadiou a následne ju vtiahla do objatia.

Nadia, ktorá jej siaha sotva po prsia zalapá po dychu a prekvapene vo mne hľadá oporu. Nemusím do jej hlavy vidieť, aby som si bol istý, aká musí byť dokonale zmätená.

,,Moja sesternica," uvediem veci na správnu mieru a cielene sa snažím v Nadiinej tvári prečítať reakciu. A keď sa jemne usmejem, pocítim zvláštny pocit pokoja.

,,Takže môžeš ísť domov?" zajasá Izzy, akoby sa s Nadiou poznala celý život.

,,Izzy, myslím, že je to jasné," znovu pretočím očami a svoju pozornosť zameriam na Nadiu, ktorá len bez jediného slova prikývne.

Ani zďaleka nevyzerá ako niekto, komu sa práve život zmenil od základov. Mohla predsa stráviť niekoľko rokov vo väzení, no napriek tomu nemám pocit, že by sa tešila. Vtedy si však spomeniem na jej slová v aute a nervózne sa poškriabem za uchom. Samozrejme, že sa bojí. Kto by sa nebál života bez jedinej istoty? Bez predstavy o budúcnosti a nejasných cieľov a rozpadnutých snov.

,,Možno by si nemala ísť do toho domu," konečne sa odhodlám prehovoriť.

,,Mala by ísť ku mne. Síce žijeme len v byte, ale pokojne môžeš spať v mojej izbe," navrhne takmer okamžite brunetka a pomaly sa prederie do popredia. Snažím sa spomenúť si na jej meno. Amy? Any?

,,Vieš, že rodičov spracujem, ak to bude potrebné. Alebo tam môžem prespať s tebou. Nenecháme ťa samú," natiahne sa po chudej ruke Jeremy a stisne ju vo svojej dlani.

Nadia pohľadom blúdi najprv k jednému a potom druhému. Sám som nad touto situáciou nepremýšľal. Isteže nemôže ostať v dome jej otca sama. Kto by vlastne chcel potom všetko, čo sa na tom mieste odohralo? Z nejakého dôvodu však mám na návrhy oboch priateľov odlišný názor, aj keď...

,,A čo keby ostala u nás? Náš byt je dosť veľký aj pre troch a zatiaľ môžeš Nadii prenechať svoju izbu," pobúcha ma po pleci Izzy, akoby mi tým práve robila službu, čoho si je očividne aj vedomá.

Ja si však jej nápadom nie som taký istý. S touto možnosťou som ani zďaleka nerátal a podobný názor má aj Jeremy, ktorý ma prepaľuje pohľadom.

Do riti!

,,Ja...nechcem nikomu z vás robiť starosti. Myslím, že to zvládnem aj..."

,,Pôjdeš ku mne," ozve sa tento krát Jeremy, načo prekvapene nadvihnem obočie. Jeho chovanie mi začína pripadať komické.

,,Nie, Jeremy," pokrúti hlavou Nadia. ,,Tvoji rodičia ma nemali príliš v láske ani vtedy, keď som nebola obvinená z vraždy a Any, ty bývaš v byte, ktorý je dosť malý aj pre vás dve s mamou. Myslím, že jednu noc by som mohla ostať u Thea, ak by ti to..."

Automaticky pokrútim hlavou. Netuším či prekvapením, totálnym šokom, alebo jednoducho nevnímam čo slová, ktoré vypúšťa z úst skutočne znamenajú.

A napokon prichádza skutočný šok a uvedomenie. Nadia Reynoldsová je vonku. Stojí oproti mňa v koženej bunde, s vlasmi rozlietanými do všetkých strán a udivene ma pozoruje.

Tak kto je do pekla vo väčšom šoku?

_________________________________________

Viem, táto kapitola môže pôsobiť trochu chaoticky, ale ubezpečujem vás, že to je účelom. Všetci tak nejak predýchavajú situáciu a zvlášť Theo zrejme sám neveril, že to prebehne tak hladko. Samozrejme nám to Harlan Scott ešte vysvetlí.