NADIA

,,Čo je to za miesto, Tristen?" opýtam sa nervózne, keď ošarpanými schodmi vystúpime na najvyššie, štvrté poschodie.

,,Už som ti hovoril. Býva tu môj kamoš. Nezdržíme sa dlho. Má tu menšiu párty," usmeje sa doširoka a ruku mi položí na chrbát.

Potlačí ma, aby som pridala do kroku a ja tak neochotne urobím. Z nevysvetliteľného dôvodu pocítim na mieste, kde sa ma dotýka zimomriavky. Nie rovnaké, ako do teraz.

Znovu sa bojím. A znovu sa svoj strach snažím udržať hlboko v sebe.

Zastavíme sa pred starými dverami ktoré svietia farbou bez jediného života. Žltá? Možno zelená. Nedokážem to rozoznať. Okamžite mi do nosa udrie nepríjemný pach cigariet a trávy. Hudbu, ktorá sa nesie miestnosťou nepoznám. Je to len akási rytmická zmes bubnov a rôznych iných nástrojov. V miestnosti sa okrem neporiadku nachádza starý gauč, dve fotelky, niekoľko stoličiek a malý konferenčný stolík. Pohliadnem na fľaše od alkoholu a tabak, ktorý sa váľa po stole. Na druhej strane miestnosti visí na stene plazmová televízia, ktorá je vlastne jediným zdrojom hudby. Na gauči pre štyroch sedí najmenej desať ľudí, ktorí sa na seba lepia a nahlas sa smejú.

Do tohto momentu si nás nikto príliš nevšíma, až pokým ku nám nepodíde vysoký blondiak s vlasmi vyčesanými dohora. Nevyzerá zle, no jeho výraz mi je okamžite nesympatický. Oči má podliate krvou od množstva alkoholu a som si istá, že aj trávy. Minimálne. Prezerá si ma tými červenými očami, pre ktoré ani len nedokážem odhadnúť ich pravú farbu a doširoka sa usmeje.

,,To je tá tvoja malá..."

,,Hej. To je ona," preruší ho Tristen skôr, ako by stihol povedať niečo nevhodné.

Napriek tomu ma však jeho reakcia zarazí a prekvapene nadvihnem obočie.

,,Ahoj, krásna dáma. Tom je k vaším službám," vystrie pred seba ruku.

Nemám chuť sa ho dotýkať. Zároveň však nechcem ukázať, aká som zbabelá. Premôžem všetok strach, ktorý mi do tohto momentu bránil sa čo i len nadýchnuť a urobím nesmelý krok dopredu. Ruku vystriem pred seba presne tak, ako Tom a na pokožke pocítim teplo jeho dlane, do ktorej mi ju starostlivo obalí.

,,Nemusíš sa báť, my nehryzieme," rozosmeje sa nahlas a ku jeho protivnému hlasu sa pridá aj ten Tristenov.

Automaticky ruku stiahnem ku sebe a nalepím sa na Tristena presne tak, ako som to plánovala už na začiatku. Nie je to preto, že mi jeho prítomnosť razom chýba ešte viac. Je to preto, že je jediný, koho na tomto odpornom mieste poznám a som si istá, že keď vypadneme, dám mu pocítiť všetky výčitky, ktoré ma pália na jazyku.

,,Tak, čo si dáte?" opýta sa Tom a rukou mávne okolo seba. ,,Ešte tu ostal nejaký chľast, ale pre teba mám niečo špeciálne," žmurkne na Tristena.

,,Preto som tu," rozosmeje sa a skôr, než stihnem akokoľvek zareagovať sa oslobodí z môjho zovretia. ,,Počkaj tu," prikáže mi a nasleduje Toma do kuchyne.

,,No super," zamrmlem si sama pre seba a poobzerám sa okolo.

Najradšej by som odišla okamžite a nechala Tristena so svojou partiou hlupákov. Môj pohľad sa stretne s chlapcom, ktorý len donedávna objímal dievča približne v mojom veku. Pochybujem, že vôbec vníma čo sa s ňou deje. Pomaly sa postaví a s jemným úsmevom na perách podíde až ku mne.

Výborne!

Rukou si prejde po vyholenej hlave a zahryzne si do spodnej pery pri tom, ako si ma zaujato prezerá. Pri pohľade na neho sa mi dvíha žalúdok.

,,Načo čumíš?" opýtam sa znechutene a jeho výraz automaticky zvážnie.

,,Nejaká ostrá," zamrmle a urobí ďalší krok ku mne. ,,Teba som tu ešte nevidel. Čo robí na takomto mieste dievča ako ty?" prehovorí a za ucho mi zastrčí prameň blond vlasov, ktoré mám natočené do bohatých kučier.

,,Ani viac neuvidíš. Som tu s Tristenom. A za chvíľu odchádzame," vystrčím bradu dopredu, aby som mu tým dala najavo, že sa ani trochu nebojím.

Opak je však pravdou. Ak by som si v hlave neustále neopakovala, že je môj blbý priateľ, ktorý ma práve totálne naštval hneď vedľa a určite ma ochráni, určite sa už dávno zložím.

,,S Tristenom?" opýta sa prekvapene. A mňa naopak prekvapí, že si nás nevšimol prichádzať.

Na to však bol až príliš zamestnaný olizovaním dievčaťa, ktoré dávno nevedelo o svete.

,,Čo je s ňou?" upriem pohľad na jej dlhé čierne vlasy a zmätený pohľad.

,,Dievča len nevie, kedy má dosť," mykne plecami, akoby na tom vôbec nezáležalo. ,,To by sa tebe stať nemohlo, však?" natiahne sa znovu ku mojej tvári, no tento krát okamžite urobím krok vzad.

,,Nedotýkaj sa ma," precedím cez zuby a rýchlo sa okolo neho prešmyknem smerom, kadiaľ kráčal Tristen.

Už viac na tom mieste nemienim ostávať sama. Bez premýšľania otvorím dvere, ktoré v strede vypĺňa mliečne sklo a šokovane sa zastavím na prahu.

,,Čo tu do riti robíš? Povedal som, aby si na mňa počkala!" zreve Tristen, ktorý sa práve skláňa nad čiarou z bieleho prášku.

Nemusím ani premýšľať, aby som prišla na to, načo sa práve pozerám.

,,Ale ja..." zakoktám pri pohľade na Triestena, ktorý si ma zúrivo premeriava.

Napriek tomu sa skloní späť nad stôl a nasaje do seba všetok obsah, ktorý na neho čaká. Vystrie sa a hlavu zakloní jemne dozadu. Niekoľko krát potiahne nosom, až mi konečne venuje pozornosť.

,,Teraz môžeme ísť," oznámi, akoby sa pred chvíľou vôbec nič nestalo.

,,Žartuješ? Nikam s tebou nejdem. Nie potom, čo som práve videla," vyprsknem šokovane s rukami založenými v bok.

,,Načo si ju sem ťahal, Tristen? Hovoril som ti, že..."

,,Sklapni!" zreve Tristen Tomiho smerom. ,,Aký máš kurva problém, Nadia?" otočí sa späť

,,Si mi odporný" odvetím zhnusene.

,,Tak odporný, hej? A do teraz som nebol?Okamžite sa spamätaj a ideme!"

,,Nie!" zaprotestujem. ,,Idem, ale sama." Prudko sa otočím na odchod, keď sa medzi dverami zrazím s chlapcom, ktorý ma len pred chvíľou obťažoval.

,,Čo je to za štetku, Tristen? Myslel som, že máš naviac," pokrúti hlavou a obomi rukami mi zatarasí cestu.

,,Čo si to povedal?" zahrmí Tristen.

Najradšej zo všetkého by som sa v tom momente prepadla pod zem. Stratila sa z povrchu zemského, len aby som nemusela stáť medzi dvomi nasratými chlapmi, ktorí horia zlosťou.

Vystrihaný chlapec ma prudko sotí na bok a vrhne sa priamo na Tristena, ktorý dopadne na zem rovnako tak, ako ja. Schúlim sa do klbka a po zadku sa rýchlo posúvam k najbližšej stene. Obaja s buchotom dopadnú na zem, pričom prudko narazia do kuchynskej linky. Na podlahe sa ozve hlasné cengnutie. Nôž, ktorý leží na zemi v miestnosti vytvára farebné odlesky. Kolená si pritiahnem ešte viac ku telu, akoby ma to skutočne mohlo ochrániť. Snažím sa nevnímať hlasné chrčanie, ktoré vychádza s Tristenovho krku. Kričím, no nikto môj hlas nevníma. Nikto sa neodváži zapojiť do bitky dvoch zdrogovaných chlapcov.

Môj pohľad sa stretne s tým Tristenovým. Oči má zakalené a tvár sfarbenú do bordova. Viem, že ak nič neurobím, chlapec Tristena zabije. Som si tým istá. Tristenov pohľad behá všetkými smermi. Metá sa na mieste a pri jednom pohybe sa mu podarí nôž dokopnúť až ku mne. S odporom si prezriem lesklú čepeľ, na ktorej sa odráža môj obraz. Tristen ma prosí. Jeho oči žadonia o pomoc. Z posledných síl natiahne ruku mojím smerom.

,,Nie," zašepkám so slzami v očiach. ,,To nemôžem," pokývam prudko hlavou.

Tristen znovu zachrčí a jeho oči nahradí biela prázdnota. Chlapec vo svojom stisku nepovolí ani na jedinú sekundu. Je ako posadnutý.

,,Do riti!" zrevem a vezmem do ruky nôž.

Z roztrasených rúk mi takmer vypadne, no napriek tomu sa mi pomaly podarí postaviť. Pomaly podídem ku Tristenovím nohám, ktoré sa kŕčovito trepú na zemi. Zodvihnem ruky pred seba a s hlasným revom čepeľ nasmerujem chrbtom chlapca. Hneď potom sa zvalím späť na zem a zakryjem si rukami tvár. Bytom sa rozlieha hlasný krik. Neviem, čo sa okolo mňa deje. Nechcem sa pozrieť.

,,Fízli. V dome sú fízli, zmiznime!" ozve sa kdesi blízko mňa a panika ešte viac narastie.

Razom, akoby sa zastavil čas. Pomaly sa odvážim pozrieť na miesto, kde len pred chvíľou prebiehal boj o život môjho chlapca. Tento krát však vidím len dve nehybné telá. Jednému z nich z tela trčí nôž a je to moja práca. Nerozumiem, čo sa to práve stalo. Zabila som ho. Skutočne som to urobila.

Zodvihnem sa na kolená a pristúpim k telám. Nakloním sa nad Tristena a znovu sa s výsknutím pritlačím späť na stenu. Viem, že na ten pohľad viac nezabudnem. Jeho oči sú otvorené dokorán. Popraskané žilky spôsobili, že má bielko sfarbené do červena. Chýba v nich však to najpodstatnejšie. Život. Práve som zabila človeka a bolo to úplne zbytočné. Všetko bolo zbytočné. Kývem sa na mieste a revem na plné hrdlo. Neuvedomím si, že som v byte ostala úplne sama. Nemohla som. Sústredím sa len rytmický pohyb môjho tela, ktorý ma aspoň z časti upokojuje. Po chvíli sa však okrem môjho kriku nesie bytom ďalší. Som si istá, že ich je dokonca viac. Vrátili sa?

,,Tu polícia, ostaňte na mieste!"

_______________________________________

Ahojte, dnes pridávam ešte jednu kapitolu
❤️
Som veľmi zvedavá, koľkí z vás si na príbeh ešte spomínajú. Milo ma prekvapilo, že už prvú kapitolu si prečítalo niekoľko starších čitateľov. Je neuveriteľné, že ste na mňa ani po takej dlhej dobe nezabudli. Ďakujem vám.
❤️