THEO

,,Brandon," zasipím a jeho telo sa prudko otočí mojím smerom.

,,Klameš!" zreve Nadia, ktorej hlas počujem len spoza ťažkých železných dverí.

,,Vypadni!" trhnem rukou ku dverám a Brandon bez slov prekĺzne okolo mňa k východu.

Nazriem do cely a uvidím ju stáť len necelý meter od dverí.

,,Povedz, že to nie je pravda," potiahne do seba a pohľadom trhane behá po mojej tvári.

Jedna slza jej pomaly steká po líci. Napriek tomu sa zvyšné snaží zastaviť. Spoznám to podľa rýchleho žmurkania a červenajúcim sa očiam.

Ticho medzi nami jej dá odpoveď a už viac plač nemusí zadržiavať. Hlavou potrasie do strán a napokon tvár zodvihne smerom ku stropu, akoby sa chcela modliť k neznámej entite, ktorú môže vidieť len ona. Nevydá však ani hlások. Pomaly tvár vráti na pôvodné miesto a pery sa jej rozochvejú.

Urobím jeden krok dopredu čo pochopí ako znamenie a automaticky mi vyjde oproti. Až v mojom náručí, keď ju zovriem tak silno ako len viem sa rozplače.

Je mi srdečne jedno, že sa na nás Karla pozerá a oči jej pomaly vychádzajú z jamiek. Jednoducho mám potrebu toto dievča utešiť.

,,Čo mám robiť? Ja už nechcem...už nevládzem," narieka až príliš nahlas, no nemám strach, že by niekto prišiel. Dokonca aj hnev na Brandona pominie akosi priskoro.

,,Ja viem," zašepkám jej do vlasov a rukami obopnem jej telo ešte pevnejšie.

Možno som si to len nahováram, no mám dojem, že to pomáha. Aspoň pre ten moment sa jej dych aspoň na malú chvíľu upokojí. Prsty mi nevedome zabára do pleca, no ani na chvíľu mi nenapadne namietať, alebo čokoľvek povedať.

,,Povedz mi prosím, aké mám šance. A neklam."

Táto požiadavka je priam nesplniteľná. Nemôžem jej sľúbiť niečo, čo sám nepokladám za vybavenú vec. Zároveň si ale uvedomujem, že možno dokážem urobiť viac, ako si myslím. Spomeniem si na správu, ktorú som napísal známemu právnikovi a aspoň na malý moment sa upokojím.

Ruky si založím na Nadiine útle ramená a trochu ju od seba odsuniem, aby som jej videl do uplakanej tvári.

,,Je mi ľúto, čo sa ti stalo. Vlastne, mrzí ma to všetko, čo sa ti deje, ale teraz musíš byť silná. Viem, ako šialene to znie a určite si teraz hovoríš, že som len blbec, ktorý trepe do vetra. Ale ja ti chcem skutočne pomôcť a podarí sa mi to len vtedy, keď mi to dovolíš. Ak sa teraz vzdáš, nemá to význam, Nadia."

Prikývne a o krok odstúpi. Akoby si práve v tom momente uvedomila, kde sa vlastne nachádza a stále na nás spočíva zvedavý Karlyn pohľad. Viem, že premýšľa presne nad tým, pretože si nervózne zahryzne do pery a ustúpi od posteli, kde sedí Karla ešte ďalej. Viem, že sa viac Karly báť nemusí. Nie potom, ako videla to, čo sa medzi nami práve odohralo.

,,Dostanem ťa odtiaľto," vyslovím s jemným úsmevom na perách a zatvárajúc za sebou dvere opustím celu.

***

Smena sa vlečie, ako sopeľ po rukáve. Vnímam to o to viac, že som pred viac ako tromi hodinami dostal odpoveď od Harlana Scotta. Právnika, ktorý Nadiu môže vysekať z problémov. Ak to nedokáže Scott, už skutočne nikto.

Prekvapí ma, keď pred dverami väznice uvidím postávať Brandona. Aj napriek tomu, že sa vo mne znovu prebudí zlosť, zatnem sánku a prejdem bez slova okolo neho. Som až príliš zamestnaný na rozhovor so Scottom a nemienim strácať čas. Cestou plánujem zavolať Jeremymu a všetko mu povedať. Potrebujem adresu, alebo akýkoľvek kontakt na dievčatá, ktoré v byte v tú noc boli. Brandon ma však aj napriek tomu prepadne pri mojom aute. Stačí urobiť jediný krok a mal by som ho z krku, no Brandon sa nedá odbiť a moju ignoranciu neberie ani trochu vážne.

,,Čo chceš, do riti?" prudko sa zvrtnem, keď na pleci pocítim dotyk jeho dlane.

Brandon ustúpi o krok dozadu a rukami si nervózne prehrabne vlasy.

,,Čo s tým dievčaťom máš, keď ťa to tak vzalo?" opýta sa a moje obočie vystrelí kdesi do stredu čela.

To tu skutočne čaká len na to, aby sa ma opýtal túto hovadinu do ktorej ho navyše absolútne nič nie je?

,,Do toho ťa je hovno," odvetím napokon a otvorím dvere na aute, no Brandon nezaháľa a znovu sa presunie do mojej osobnej zóny.

,,Do psej matere, čo chceš?" pretočím otrávene očami s rukou na zapaľovaní.

Zháči sa, no aj napriek tomu sa z miesta ani nepohne. Striedavo otvára a zatvára ústa, ako kapor. Mám chuť tresnúť mu po nich.

Sakra aj s magorom!

Akoby nestačilo, že ma pekelne vytočí, má ešte tú drzosť, aby za mnou sám lozil.

,,Ja...len. Chcel som ťa poprosiť..."

,,To si robíš srandu, že? Tebe musí pekne drbať," pokrútim hlavou, tento krát so smiechom.

,,Nie, ja...viem, že ty a Filip..."

,,Aha, takže o toto ide. Bojíš sa, aby som sa nepostaral o to, že odtiaľto poletíš, však? Budem nad tým musieť porozmýšľať, Brandon. Dosť si ma nasral, vieš to?" nadvihnem pobavene obočie.

Baví ma sledovať, ako sa tento blbec trasie už len pri predstave, že z väzenia možno poletí. Samozrejme, že nemôže tušiť, ako to medzi mnou a Filipom momentálne je. Za nič na svete by som za ním nešiel a už vôbec nie vo veci, ktorá sa týka Nadii. Úplne stačí, že som sa kvôli tomu dievčaťu namočil do sračiek. Stále nie príliš hlbokých, no sú tam.

,,Nevedel som to. Že ty a to dievča. Sorry, kamoš," pokrčí ospravedlňujúco dverami.

,,Si trtko, Brandon. Mal by si sa spamätať," pokývem hlavou a dvere na aute konečne zabuchnem.

Brandon na poslednú chvíľu odskočí, čo ma tak trochu zamrzí. Môže byť rád, že nie som taký had, aby som mu rozbil ksicht. Pri pohľade na zničenú Nadiu mi to napadlo, ako prvá možnosť. No po krátkom zvážení si uvedomím, že by to nemalo význam a navyše práve prídem na omnoho lepší spôsob.

***

,,Netuším, ako sa ti odvďačím," podám si ruku s Harlanom Scottom, keď spoločne vyjdeme z kaviarne na konci mesta, ktorá vo večernej hodine praská vo švíkoch. Aj napriek tomu sme si však našli voľné miesto úplne vzadu a mohli sa tak v pokoji porozprávať.

,,Na to ešte budeš mať príležitosť. Stačí, keď odo mňa budeš pozdravovať otca. Povedz, ako sa vlastne má?" opýta sa nižší, zavalitejší pán so širokým úsmevom.

Napriek podstatne mladému veku, môže mať nanajvýš štyridsať päť už jeho hlavu zdobí len niekoľko jemných prameňov vlasov. Okamžite si spomeniem na hlavu Homera Simpsona a musím si odkašľať, aby som túto myšlienku zahnal.

,,Otec sa má fajn," silene sa usmejem, v snahe dať najavo, že toto nie je téma na ktorú by som sa chcel baviť.

Nie, že by som s otcom vychádzal zle. Jednoducho sme sa len rokmi odcudzili a ja netuším či ma to mrzí, alebo nie. Domov sa vraciam len na sviatky, minulý rok len na deň vďakyvzdania. Ani na tento deň však nemám príliš príjemné spomienky. S otcom sme sa pochytili už po niekoľkých minútach a to by samozrejme nebola dokonalá rodinná idylka, ak by sa medzi nás nepostavil môj mladší brat. Pochopiteľne sa mi o mojej rodine hovoriť nechce. Navyše keď viem, že otec sa konečne rozhodol zbaliť si svoje veci a nasťahoval sa ku svojej milenke, s ktorou to ťahal už roky. Vedeli sme to všetci. Vedela to aj mama, no napriek tomu sa snažila udržať rodinu. No pre koho vlastne?

,,To som rád. Určite mu spomeň, že by som ho rád videl," pobúcha ma po pleci a poobzerá sa okolo seba.

Nevšimol som si či prišiel na vlastnom aute, alebo na taxíku, keďže som bol ja ten, kto na neho v kaviarni čakal asi pol hodinu. To čakanie však zato stálo.

,,Určite," prikývnem.

,,Takže sa vidíme o týždeň. Vieš čo máš robiť, však? Držať sa vzadu a nechať to na mňa. A ja ti môžem sľúbiť, že to dievča bude do mesiaca doma."

Bolo by divné, ak by som sa rodinnému právnikovi hodil okolo krku?

Do riti, mám takú radosť, že by som urobil aj omnoho nezmyselnejšie veci. Na miesto toho si len odkašlem, Scottovi ešte raz poďakujem, na miesto objímania sa rozlúčime mužským potrasením ruky a vyberiem sa ku svojmu autu, ktoré čaká o ulicu ďalej.

_______________________________________

Krásnu sobotu
❤️❤️❤️