THEO

Nedele v našej domácnosti prebiehajú úplne klasicky. Napriek tomu, že sme s Izzy dvaja mladí ľudia, ktorí o živote nevedia takmer nič, považujem nás za úplne bežnú rodinu. Čo v podstate aj sme.

Ja pred sebou tlačím nákupný vozík a Izzy otáča hlavu zo strany na stranu, aby na nič nezabudla. Následne vždy na každom metri doplní vozík o ďalšiu potravinu. Sám som nikdy nevaril, a tak nemám tušenie, načo nám to všetko je. Nebyť Izzy, zrejme prežívam len na pizzy. Nie, že by mi to vadilo.

,,Ešte paradajky," prudko sa zvrtne v uličke a už cupitá na opačnú stranu obchodu, takže som nútený obludný vozík otočiť.

Lakťami sa opieram o rúčky a jednou nohou sa pomaly odrážam od zeme.

,,Nekupovala si paradajky včera?" snažím sa spomenúť, čo sa nachádzalo v malej plastovej krabičke.

,,Však som ich zjedla," pokrčí plecami a vo vozíku mi v tom momente pristane najmenej desať paradajok, tento krát v sáčku.

,,Držíš paradajkovú diétu?" vypustím zo seba a v rovnakom momente sa o poriadny meter vzdialim.

Izzyn naštvaný pohľad môžem cítiť aj bez toho, aby som sa pozrel jej smerom. Tento krát sa od zeme odrazím ešte silnejšie, takže sa s ľahkosťou prepravím až ku pokladniam. Izzyne dlhé nohy ma doženú už po chvíli.

V tichosti postávame v rade. Prstami klepkám do rytmu The Cranberries - Zombie, ktorá sa ozýva z reproduktoru.

,,Platím, či platíš?"

,,Platím. Ale za tie paradajky mi vrátiš," zaškľabím sa na Izzy, ktorá otrávene pretočí očami.

Konečne sa dostaneme na rad. Začnem z vozíka vykladať nákup. Izzy rezignovane postáva vedľa, zjavne ma tým chce vytrestať za môj nepodarený vtip. Len sa potichu zasmejem a pokračujem.

,,Šesťdesiattri osemdesiat," obráti ku mne displej predavačka. V zadnom vrecku zalovím po peňaženke.

Vystriem pred seba ruku s kartou a následne ju priložím na terminál. Poďakujem, pozdravím a vozík s nákupom odsuniem na bok, aby sme sa pobalili až na pokoji a nikoho nezdržiavali. Vždy to tak robíme.

,,Podľa mňa by si si mal nájsť nejakú pichačku," oznámi mi Izzy iba tak.

Neudržím sa a nahlas sa rozosmejem. ,,Tak pichačku, hej?"

,,Nie je to preto, že by som sa ťa chcela zbaviť, alebo také čosi. Začínam sa ale báť o tvoje duševné zdravie," pokračuje, čo ma rozosmeje ešte viac.

Aj napriek tomu, že nemám ani tušenie, o čom to hovorí.

,,Už s tebou nie je ani taká sranda, ako bývala," pokrčí plecami. V tom momente uvedomím, čo je za zdrojom jej pokazenej nálady.

,,Prečo si mi rovno nepovedala, že máš už krámy? Pripravil by som sa na to," odfúknem si, keď z vozíka vytiahnem dve igelitky a druhou rukou sa snažím vozík napasovať na pôvodné miesto.

V inom prípade by som Izzy vynadal zato, že len postáva na mieste a pozoruje ma ako úchyl. Pre tento krát radšej mlčím.

,,Pretože by si ma potom nebral vážne," založí si ruky v bok. Prekvapene pokrútim hlavou. ,,Ale ja to myslím vážne."

,,Možno som sa s tebou porozprávať chcel," kývnem hlavou ku vchodu a Izzy ma mrzuto nasleduje. ,,Len som premýšľal nad tým, či ma neodsúdiš. Veď vieš, povieš čosi ako, ja som to hovorila, alebo, ty si sa musel úplne zblázniť," vydýchnem a tašky položím na zem, aby som mohol otvoriť dvere na kufri.

,,Vieš, že som tu stále pre teba," povie vážne, až ma jej tón vyvedie z miery.

Napriek tomu prikývnem a dvere na kufri opatrne zabuchnem. Obídem auto a posadím sa za volant.

Zatiaľ však nenaštartujem. Počkám, kým sa Izzy posadí vedľa mňa. Celým telom sa obrátim jej smerom a premýšľam nad tým, či robím správnu vec. Doteraz mi nikdy nerobilo problém s čímkoľvek sa Izzy zveriť, no tento krát je to iné.

,,Tak hovor," posmelí ma a očami rovnakej farby, aké sú tie moje skúmavo behá po mojej tvári.

,,Chcem ju odtiaľ dostať," vyslovím tak opatrne, akoby som sa bál, že si spálim jazyk.

,,O čom to horíš?" pokrčí čelom na ktorom jej vystúpi niekoľko vrások.

,,Povieš, že som debil..."

,,Nepoviem, no tak hovor," preruší ma nedočkavo a zmätene zároveň.

,,Nadiu Reynoldsovú," vyslovím opatrne a s úškrnom na tvári čakám na jej reakciu.

,,Nadiu..."

,,Hej," prikývnem s očakávaním.

,,Takže som mala pravdu."

,,Vidíš, hovoril som to..."

,,Hej, prepáč! Prepáč, dobre? Ja...už ťa nebudem prerušovať. Len mi to...len mi to prosím vysvetli," oprie sa o operadlo a rukou si z čela zotrie pot.

,,Nie je to tak, ako si myslíš. Len si myslím, že to neurobila. Teda...áno, ale. Nedokážem to vysvetliť, Izzy. Myslím, že som nikdy neriešil väčšiu dilemu, ako teraz. Je to divný pocit, ktorý mi nedá spávať. Rozumieš tomu?" snažím sa zo seba dostať niekoľko súvislých viet.

,,Si zaľúbený?" podsunie mi opatrne, no túto možnosť ihneď zavrhnem.

,,Ja nemám pätnásť, Izzy. Na niečo, ako je láska teraz ani nepomyslím. Len mám proste pocit, že by som tomu mal zabrániť. Nedovoliť, aby niekto zničil život mladému dievčaťu, ktoré sa dostalo do problémov len preto, že bola...ja neviem, akoby si to nazvala ty?" obrátim sa zmätene jej smerom, no odpoveďou mi je len ďalšia otázka v jej očiach. ,,Asi len príliš naivná," dokončím na miesto nej.

Mierne sa otočím, aby som sa celým telom mohol oprieť o operadlo a ruky voľne položím na volant.

,,Myslíš, že mi drbe a mal by som sa na to vykašľať?" vydýchnem, pohľad smerujúc na slnkom zaliatu cestu.

,,Naopak. Po prvý krát mám pocit, že ťa nespoznávam a tvoje nové sa mi celkom páči," doširoka sa usmeje, aj keď jej úsmev vidieť nemôžem . Podľa tónu jej hlasu zreteľne poznám, že tam je.

Pokývem nad jej slovami hlavou. Necítim to rovnako. Z logických dôvodov nad svojim rozhodnutím pochybujem, a tak nejak sebecky dúfam, že ma Izzy vyvedie z omylu. O čo sa v podstate aj snaží, no stále to nestačí.

,,Nové ja?" opýtam sa napokon prekvapene, aby som sa uistil, ako to skutočne myslí.

,,Veď vieeš," zatiahne, akoby sa chcela z odpovede vykrútiť. Začínam tušiť prečo.

Na miesto ďalšej otázky sa len zhlboka nadýchnem a rukami pevne zovriem volant. Nechcem si to pripomínať. Nie teraz, keď začínam zabúdať. Aj keď už prešli tri roky, stále je to nepochopiteľne čerstvé.

Čo to kecám. Je normálne, že som sa z toho nedostal.

Nikto by sa predsa...určite nie.

,,Ja len...páčil by sa mi starý Theo. Ten, ktorý s našou partiou chodil na párty, chaty a tiež každý piatok do Riverfront Tavern," nahlas si povzdychne.

Viem, že sa trápi. Tiež mi chýbajú. Ale akosi sa stale nedokážem prinútiť. Bojím sa, že ma nostalgia zastihne v najnevhodnejšej chvíli a ja tak budem za chuja. Už teraz pôsobím nanajvýš pateticky. Čo by sa asi stalo potom, ak by som naklusal do Riverfront Tavern a zložil sa, ako fejková stavebnica z lega?

,,Teraz na to aj tak nie je čas," zahundrem si popod nos a volant zovriem ešte pevnejšie.

Upokojuje ma fakt, že sme čoskoro doma a Izzy tak možno zo mňa viac nebude ťahať žiadne informácie. Sakramentsky sa však mýlim. Izzy je proste Izzy. Nikdy si nedáva servítku pred ústa a tiež nepremýšľa nad následkami jej slov.

,,Vieš čo si myslím? Že možno ani tak nejde o Nadiu a o to, či to urobila alebo nie. Ja si pamätám, ako Lucy vyzerala. A úprimne, tiež žasnem nad ich podobou. Ale Nadia nie je Lucy..."

,,Tebe musí šibať," poklepkám si prstom po čele.

Aj napriek zlosti, ktorá vo mne bublá stále reagujem až vzorovo pokojne. Skutočne sa snažím, aj keď mám už - už nutkanie vyhodiť ju z auta. Bolo by to však zbytočné, keďže som práve auto zaparkoval pred bytom.

,,Mám ti nájsť Lucynu fotku?" neprestáva ma srať. Rukou prudko strelím po volante.

Uši nám okamžite zaplní hlasné zatrúbenie klaksónu.

,,Ja..."

,,Toto si už vážne prehnala!" zrevem, no neodvážim sa pozrieť do jej tváre.

Naposledy som po Izzy kričal práve vtedy, keď to všetko bolo čerstvé a jej nezastaviteľnou hubou ma s ľahkosťou preniesla v čase.

Veľká vďaka, Izzy!

,,Ja viem, do riti," prikývne takmer okamžite. ,,Prepáč mi to."

,,Hlavne ma teraz nezačni ľutovať," odvrknem a kľúče vytiahnem zo zapaľovania.

Hodím ich Izzy do lona a nečakajúc na ňu sa poberiem do bytu. Nezáleží mi na tom, že ju v aute čakajú dve ťažké nákupné tašky.

Možno si to tak trochu aj zaslúži. Nie som ten typ, ktorý dával príliš najavo svoje emócie, no Lucy je výnimka.

Lucy je moja slabá stránka.

_________________________________________

Nemusíte mať strach, postupne budeme nahliadať aj do minulosti, aby ste v tom nemali taký chaos.

Mám vás rada a ďakujem, že ma stále čítate

❤❤❤