NADIA

Prejde týždeň, kým s Theom hovorím znovu. Nedokážem posúdiť, či ma jeho ignorancia hnevá. Môžem však zhodnotiť svoje pocity. Na to mám až príliš veľa času. Najviac ma bolí fakt, že nemám nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť. Jeremymu a Any som odpísala na ich listy v ktorých sa opakovalo stále to isté. To je však všetko. Mám pocit, akoby som už do ich životov nepatrila. Nie preto, že by to tak chceli oni. Je to preto, že medzi nami stojí veľká kovová brána a niekoľko železných dverí. A tiež niekoľko rokov, ktoré naše životy na dobro zmenia.

Theo otvorí dvere na našej cele a vysloví moje meno. Bezducho sa postavím a úplne automaticky kráčam smerom ku nemu. Na nič sa nepýtam.

Keď kráčame tmavou chodbou, cítim na sebe jeho pohľad. Napriek tomu zrak upieram pred seba. Kráčam vztýčene, akoby ma viedol na popravu, no ja by som bola so svojím koncom zmierená.

Zastavíme pred dverami v ktorých som sa naposledy stretla s Jeremym a v tom momente precitnem a zvrtnem sa na päte.

,,Nechcem tam ísť," reagujem na Theove nadvihnuté obočie.

,,Nechceš?" opýta sa zmätene.

,,Nechcem," potvrdím a s rukami založenými na prsiach sa opriem o stenu.

,,Prišiel za tebou Jeremy," oznámi mi prekvapene.

Keď nereagujem, zhlboka sa nadýchne a pokračuje. ,,Na tvojom mieste by som tam išiel," mierne si odkašle, akoby mi tým chcel niečo naznačiť.

Pohľad upriem na jeho tvár a prižmúrim oči.

Chce mi niečo naznačiť?

,,Tak dobre," prikývnem napokon a pomaly sa odrazím od steny.

Theo mávne rukou smerom ku dverám a následne zatlačí na veľkú kovovú kľučku, ktorá pod jeho dotykom zavŕzga. Skôr, než vojdem, prezriem si jeho tvár, akoby som sa v nej snažila čosi vyčítať. Čokoľvek.

Zhlboka sa nadýchnem a vstúpim do miestnosti, kde už sa stolom sedí Jeremy a hrá sa s prstami na rukách. Keď ma zahliadne prudko sa na stoličke narovná a venuje mi krátky úsmev.

,,Ahoj," pozdravím ako prvá a snažím sa o podobný úsmev.

,,Pracujem na tom, aby som ťa odtiaľto dostal," vybafne na mňa okamžite.

,,Ja viem," prikývnem.

Nechcem mu brať ilúzie a navyše, je jediný kto stále nezabudol na to, že ešte žijem.

,,Nie..." prudko pokrúti hlavou, ,,ja ťa odtiaľto dostanem. V liste som ti nechcel písať nič, pretože som si tým nebol istý. Ale ja viem, kto tam s tebou vtedy bol. Stretol som sa s jedným dievčaťom a už ju len stačí donútiť, aby išla svedčiť. Vieš čo to znamená? Tvoj prípad znovu otvoria," takmer jasá.

Prekvapí ho, že sa moja reakcia rovná nule. Tiež ma to prekvapí. Zízam na neho s otvorenými ústami a dokola si v mysli premietam, čo povedal. Skutočne ma toto má zachrániť?

,,Počuj, Nadia. Pravdepodobne ťa odtiaľto nedostanem hneď, ale tvoj trest by to mohlo skrátiť minimálne o polovicu. Navyše, jeden známy by mi pomohol s právnikom. Nejakým špičkovým, ktorý by..."

,,Odkiaľ by si na to vzal peniaze?" preruším ho s povzdychom.

Nie že by som mu nebola vďačná a jeho informácie by ma nezaujali. Len sa obávam toho, že to stačiť nebude.

,,Pôjdem za tvojím otcom a pritlačím na neho. Po maminej smrti mu predsa vyplatili poistku. Veď vieš, že tam bola dosť veľká kopa prachov. Do riti, počúvaš ma vôbec?" zareaguje na môj neprítomný pohľad.

,,Neprišiel za mnou ani jediný krát. Prečo si myslíš, že mi odrazu zaplatí drahých právnikov?" pokrčím plecami.

,,Na to sa teraz vyser. Prachy mi dá, aj keby som ho mal nakopať."

Po jeho slovách sa musím rozosmiať.

,,Tebe je čo smiešne," odvetí urazene. Snažím sa tlmený smiech ukryť za kašeľ.

,,Nič, len...Tak dobre. Skúsiť to môžeš. Ďakujem, Jeremy," prikývnem a Jeremy rovnako tak súhlasne pokýve hlavou a uvoľnene sa oprie o operadlo kovovej stoličky.

,,Anabelle ťa pozdravuje," odvetí len tak pomimo. Pri spomienke na večne ufrflanú Any sa musím usmiať.

,,Vieš o tom, že by ťa zabila, ak by počula že si ju oslovil Anabelle," potichu sa zasmejem.

Aj keď si to nechcem priznať, moja nálada sa značne Jeremyho návštevou zlepší.

,,Ale Anabelle," zdôrazní jej meno dôležito, ,,tu teraz nie je," usmeje sa, čím sa môžem po dlhej dobe konečne pokochať jeho žiarivým úsmevom.

Ešte pár minút len bezducho spomíname na náš život pred tým všetkým, až sa kovové dvere znovu s hrmotom otvoria.

,,Ďakujem," vyslovím Jeremyho smerom, čím sa vlastne aj rozlúčim a nasledujem Thea na chodbu.

,,Už som sa bál, že sa ten blázon prezradí," vydýchne kráčajúc vedľa mňa.

Vypúlim oči jeho smerom. To hovorí so mnou? Na miesto otázky čakám, či mi to vysvetlí sám.

,,Stretli sme sa nedávno. V klube," začne vysvetľovať. ,,Oslovil ma s tým, aby som ti pomohol. Aspoň tak som to pochopil," pokrčí plecami. ,,Povedal, že vie kto v tom byte bol a ja som mu navrhol, že mu viem dohodiť nejakých právnikov."

Jeho priamosť ma prekvapí. A ešte viac ma prekvapí, že súhlasil a chce mi pomôcť.

,,Prečo?" opýtam sa neskrývajúc prekvapenie.

,,Neviem," prizná, čo ma prekvapí ešte viac. ,,Asi si myslím, že...že si to skutočne neurobila schválne. Že si sa bránila, pretože...no kiež by som vedel prečo," pokrčí plecami znovu.

,,Veď si čítal môj spis," poviem potichu. Nesnažím sa viac o nejaké pravidlá. Ak by mu vadilo, že mu tykám, povedal by to predsa.

,,V tom spise je tvoja pravda. Tvoja výpoveď a...ak by sme sa pri každej väzenkyni mali zamerať nato, asi by po svete behalo veľa vrahov. Preto si spisy nikdy nečítam. Ale áno. Tvoj som si prečítal," zastaví sa na chodbe, ktorá sa kríži s poslednou, kde sa nachádza moja cela.

,,Rozumiem," prikývnem.

,,Ak sa to podarí...ak to dievča príde vypovedať, možno sa dostaneš z najhoršieho. Za zabitie v sebaobrane ti naparia tri až desať rokov. Povedzme, že by si mala šťastie a fakt dostaneš tri. Za dobré správanie sa tak môžeš dostať z väzenia už o rok aj pol. Rok a pol, Nadia. Teraz si dostala šestnásť rokov bez možnosti podmienečného prepustenia. Jedna svedkyňa ale nebude stačiť."

Poslednú vetu povie takmer zamyslene a mňa tým tiež donúti premýšľať. Rok aj pol. Možno bude stačiť, ak vydržím rok aj pol.

Odrazu sa ma zmocní obrovský pocit šťastia. Príde nekontrolovateľne. Odrazu a nečakane. Nepremýšľam nad tým, čo robím a či je to správne. Nádej úplne prevezme kontrolu nad mojím telom, keď sa bez rozmyslu hodím Theovi okolo krku.

Pocítim, ako o krok ustúpi, no moje ruky nechá na mieste. Jeho veľké dlane sa jemne dotknú môjho chrbta. Uvoľnene privriem oči. Čakám presne tento pocit a poteším sa, keď sa skutočne dostaví. Pri Theovi sa cítim bezpečne. Aj napriek tomu, že nepoznám ani len jeho priezvisko. Na mieste, akým bolo väzenie to je aj tak zbytočné.

Nevedome sa nadýchnem parfumu, ktorým je nasiaknutý Theov krk a pocítim, ako sa mi jeden kútik úst dvíha dohora. Na malú chvíľu si doprajem predstavu, že som na inom mieste. S chlapcom, ktorý ma drží vo svojom náručí a ja verím, že ma môže ochrániť pred celým svetom. Dovolím si byť naivným dievčatkom a na malý moment verím, že na mne stále niekomu záleží.

,,Nadia," preruší ma z nereálnych myšlienok Theov hlas a moje ruky pomaly obalí do svojich, aby si ich zložil z krku.

,,Prepáč mi," zapichnem pohľad zahanbene do zeme a pokúsim sa o krok dozadu, no jeho ruky ma zastavia.

,,Možno ak sa odtiaľto dostaneš, tak by sme...možno potom," snaží sa prehovoriť, no na miesto toho len pohľadom zmätene kĺže po mojej tvári.

,,Neviem, či na teba môžem čakať tak dlho. Vieš, možno by som si tu mohla nájsť..." náhle sa zarazím, pretože Theov výraz ani zďaleka nepôsobí pobavene.

Výborne, Nadia. Nestačí, že si vrahyňa. Ešte ti nejdú ani vtipy.

Neodpovedá a dokonca sa ani nezasmeje. Len ma skenuje a neunikne mi, ako si pri tom premýšľaní zahryzne do pery. Je príliš divné, ak si hneď na to predstavím, aké by asi bolo pobozkať tie plné pery? Bláznim. Väzenské prostredie ma pripravuje o rozum.

,,Mali by sme..."

,,Áno, poďme," preruším ho a vlasy, ktoré mám stiahnuté v pevnom chvoste teraz ešte viac utiahnem. Len tak. Aby som zamestnala ruky, ktorými si nervózne obopínam ramená.

_________________________________________

Konečne sa nám to začína rozbiehať
😁😁😁
Krásny deň
❤❤❤