NADIA

Pre niekoho je to hodina slobody. Prakticky jediný čas, kedy si môžeme užiť slnečné lúče a cítiť pod nohami neforemný povrch trávnatej plochy. Malý kúsok raja v podobe niekoľko metrového športového ihriska.

Sedím na jeho kraji a sledujem každý jeden pohyb väzenkýň. Niektoré sa len prechádzajú v kruhu, iné hrajú volejbal a zvyšok jednoducho postáva v skupinkách a užíva si chvíľku voľnosti.

Prsty si zabáram do vlhkej trávy a ani trochu mi neprekáža, že som od premoknutého zeleného koberca mokrá celá. Môj zrak po väčšinu času behá po Malayi, ktorá si ma však prekvapivo ani len nevšimne. Na rozdiel odo mňa však okato sleduje Thea, ktorý sa opiera o kovové mreže s pohľadom upretým pred seba.

Vyzerá to, akoby vlastne nepozeral nikam a pri tom všade. Akoby sa sústredil na jediné konkrétne miesto, no nedokáže ho vnímať, pretože jeho zmysly naopak prerušuje ruch okolia.

Neuvedomím si, ako dlho sa pozerám jeho smerom, až kým jemne nemykne hlavou a zaostrí tmavými očami priamo na mňa. Chcem uhnúť pohľadom, no nemám čo stratiť. Je mi jedno, čo si o mne pomyslí. Pravdou je, že aj napriek situácii je jediný, na koho som sa môžem pozerať bez toho, aby sa môj žalúdok prevracal v niekoľkonásobných saltách.

Neuhne pohľadom. Ani potom, ako si uvedomí, že ho sledujem ako to len okato ide. Akoby sme zvádzali súboj, kto dlhšie vydrží. Avšak jeho postoj je úplne uvoľnený. O nič sa nesnaží. Len svoju pozornosť sústredí na miesto neznámeho bodu na mojej tvári.

Pery jemne pritisne ku sebe a následne znovu povolí, akoby sa niečo chystal povedať, no napokon si to na poslednú chvíľu rozmyslí. Akoby so sebou v mysli zvádzal boj, no žiadny výsledok ho nemôže uspokojiť.

Miestami je zábavné skúmať jeho mimiku. Snažiť sa uhádnuť načo myslí a predstavovať si, načo by myslieť mohol. A práve v momente, kedy som si takmer istá, že som uhádla, spojenie preruší a tvár prudko natočí opačným smerom.

Zalapám po dychu. Akoby práve porušil dôležitý kontrakt medzi nami. Zvláštne spojenie, ktoré ma na niekoľko sekúnd dokázalo udržať mimo ťaživých pocitov, ktoré ma zužujú. Konečne pochopím slová doktorky.

Theo ma ochráni.

Môže to urobiť.

Možno je to skutočne jediná osoba, ktorá mi môže pomôcť. Alebo jediná osoba, ktorá mi neublíži. Nemôžem dôverovať nikomu. Možno by bolo rozumnejšie zapadnúť a zvyknúť si. Čo ak ale nechcem zapadnúť? Nikdy nemôžem byť rovnaká, ako tieto dievčatá. Nikdy si nemôžem zvyknúť a už vôbec tu nemôžem prežiť. Nie sama. Nie bez toho, aby som nemala niekoho – hocikoho, kto ma môže ochrániť.

Znovu pohliadnem na vysokého dozorcu, ktorému z pod šiltovky vykúka niekoľko kučier a pomaly sa postavím. Riskujem. A to veľmi. Ale je to moja jediná možnosť a dnes zároveň posledná šanca, kedy s ním môžem prehovoriť.

Kráčam pomaly. Chcem pôsobiť čo najnenápadnejšie. Prajem si byť neviditeľná, a tak so sklonenou hlavou kráčam a zastavím sa až tesne pred dverami, o ktoré sa dozorca stále opiera.

Najprv sa poobzerá okolo seba, až potom tmavé zreničky zmapujú moju tvár.

,,Nemala by si tu byť," odvetí pokojným, miestami unaveným hlasom.

,,Ja viem. Viem, že nie, ale..."

,,Ale?" nadvihne obočie a šiltovku si z hlavy zloží dole. Rukou si následne rozstrapatí kučeravé vlasy.

Musím sa všemožne snažiť, aby som kútiky úst udržala na mieste. Je priam komické, ako veľmi muž, ako Theo nezapadá do pozadia, ktoré sa za ním črtá.

,,Ale nemám kam ísť," vydýchnem, akoby som sa sťažovala najlepšiemu priateľovi.

Nie som jediná, komu sa moje slová zdajú nanajvýš smiešne. Sám Theo jemne pootvorí pery, akoby hľadal správne slová, no logicky, nie je to čím okomentovať.

,,Myslím, že bláznim. A tiež si myslím, že ak so mnou nebudeš hovoriť, nezvládnem to," dodám – v kútiku duše dúfajúc, že ho moje slová aspoň trochu obmäkčia.

Navyše, hovorím pravdu.

,,Hovoriť s tebou?" opýta sa na oko prekvapene.

Ja však viem, že v skutočnosti prekvapený nie je.

,,Chcem len veriť, že sa mi nemôže nič stať, pokým si tu ty. Bojím sa a nemôžem dýchať, keď ich okolo seba cítim. Nedokážem si líhať s pocitom, že ma v spánku môže zabiť, pretože som jej na obed nedala z môjho taniera. Ja nechcem zomrieť," prudko pokrútim hlavou a privriem oči, aby som sa nerozplakala.

Theova odpoveď neprichádza mučivo dlho. Dokonca začínam veriť, že nepríde nikdy. Napokon sa tak stane. A ja som si v tom momente prajem, aby radšej mlčal.

,,Nemôžem ti pomôcť."

To je všetko. Tri slová, ktoré zahasia posledné svetielko nádeje.

Otočím sa na odchod. Pomaly. Nemám sa kam ponáhľať. Chcem plakať, no nemôžem. Trhá mi kútikom úst, no tento krát mám chuť prepuknúť v hysterický rev.

,,Povedal som ti, že sa ti nič nestane, keď som tu. Čo viac chceš počuť?"

Čo chcem počuť? To, čo chcem skutočne počuť na tomto mieste a už vôbec z tvojich úst nikdy počuť nebudem.

Ignorujúc ho sa poberiem späť na miesto v rohu dvora. Snažím sa pozerať len pred seba. Sústredím sa na vysedený bod v tráve a prajem si, aby sa táto nekonečná hodina konečne skončila.

***

,,Počkaj," nahne sa ku môjmu uchu a rukou mi obalí rameno.

Cela pri ktorej sa pristavíme ako poslednej patrí práve mne a Karle. Jemne ju postrčí dnu a následne za ňou opatrne a potichu privrie železné dvere. Chodbou sa napriek tomu ozýva hlasné zaškrípanie pántov.

Opriem sa o stenu hneď vedľa dverí a pohľad upriem do zeme. Napadne mi, že si so mnou možno chce vydiskutovať ten dnešný výstup. Napokon sa ale upokojím. Možno to znamená, že ma zatvoria na samotku a ja tak strávim niekoľko dní izolovaná od všetkých nástrah.

,,Máš nejaký problém s Karlou?" prekvapí ma svojou otázkou.

,,S Karlou?" udivene sa opýtam.

,,Hovorila si predsa...mal som dojem, že ti niekto chce ublížiť," odvetí zmätene a telom sa ešte viac priblíži ku stene, o ktorú sa opieram.

Dáva si záležať na tom, aby ho nikto nepočul.

,,Myslím, že v zuboch ma tu má každý. Sám si...sám si predsa povedal, že som slabá."

,,Ja si naopak myslím, že takto ti pomôcť nedokážem," nahlas si odfúkne, načo zmätene zvraštím čelo.

,,Takto?"

,,Keď sa budeš ľutovať. Pochop konečne, že si vo väzení, Nadia. Nedokážem ťa ochrániť, pretože neviem, ako to mám urobiť..." zarazí sa nad vlastnými slovami a ustúpi o krok dozadu.

Snažím sa uši presvedčiť, že to, čo som práve počula sa mi nezdalo. Že to nebolo čosi, ako fatamorgána, čo by sa mi v tomto momente a situácii nezdalo ani trochu čudné.

,,Mala by si ísť do svojej cely," mávne rukou ku dverám a ja súhlasne prikývnem.

Pred tým som však zastavím pred vysokou postavou a zapozerám sa do unavených, hlbokých očí.

,,Si moja jediná nádej," zašepkám a chystám sa prekĺznuť okolo jeho mohutného tela, keď mi na pleci pristane ruka.

,,Ak tomu budeš veriť, zomrieš tu," precedí cez zuby, akoby som ho svojou nerozvážnosťou nahnevala.

,,To sa stane aj tak," silene sa usmejem a pohliadnem na ruku, ktorú má stále položenú na mojom pleci.

Hneď, ako si môj pohľad všimne ruku stiahne späť k telu.

,,Zabila si človeka. Zaslúžiš si byť na tomto mieste."

Tieto slová by ma viac nemali bolieť. Nemali by páliť, ako britva, ale presne tak to je. Aj napriek tomu, že vyjdu z úst dozorcu, ktorý si nemôže myslieť nič iné.

A napokon. Má pravdu.