NADIA

Niekoľko krát sa otočím na mieste, aby som sa uistila, že v ružových šatách s volánikom vyzerám dobre. Priam reprezentatívne. Vzhľadom na príležitosť, samozrejme. Nie! Ďalej nemienim klamať samú seba. Vyzerám v nich príšerne. Priam ohavne. To mi však ani trochu neprekáža.

Popravím si korzet zdobený trblietavými kamienkami a dôkladne si schovám druhý; čiernej farby, ktorý len letmo vykúka z pod nevkusných šiat, ktoré by som si v inom prípade na seba nikdy neobliekla.

Schodmi pomaly kráčam na prízemie, keď sa od vchodových dverí ozve brnčanie zvončeka. Pridám do kroku, aby som na miesto dorazila skôr, ako môj otec. Musím sa uistiť, že pôjde všetko podľa plánu. Nemôžem si dovoliť urobiť jedinú chybu. Znie to zvláštne. Je to smiešne, ale kto mal tú česť poznať môjho otca vie, aký dokáže byť. Colomba by pokojne strčil do vačku.

Keď vo dverách uvidím Jeremyho, žiarivo sa usmejem a bez slova ho za lakeť vtiahnem dnu. Nakuknem von dverami a vydýchnem si, keď na príjazdovej ceste uvidím pristavený žltý rang rover. Srdce sa mi rozbúcha už pri predstave dnešného večera.

,,Kto je to?" ozve sa z obývačky otcov hlas, čím ma vyruší z rozjímania.

Chytím Jeremyho za ruku a na pery si priložím prst. Jeremy prikývne a poslušne ma nasleduje za hlasom.

Otec stojí pri krbe, v ruke drží svoje obľúbené whisky značky Single Barrel a prekvapene si nás prezerá.

,,Čo to má znamenať?" opýta sa melodickým, nie príliš hrubým hlasom.

Na sebe má sivé sako a nohavice totožnej farby. Ako vždy vyzerá upravene a na svoj vek v perfektnej kondícii. Sivé vlasy má uhladené dozadu a tvár oholenú dohladka. Odpije si zo zlatistej tekutiny a sebavedome svoje kroky nasmeruje ku nám.

Preglgnem. Nahlas. Mám pocit, že zvuk prieniku slín mojím krkom zaplní celú miestnosť.

,,To je Jeremy. Môj priateľ. Hovorila som ti o ňom," sladko som sa usmejem a Jeremyho dotiahnem za ruku až pred otca.

,,Teší ma, pane," vystrie pred seba ruku.

Prekvapí ma, ako Jeremy zvládne situáciu aj napriek tomu, že sa do nej nedostal vlastným pričinením.

Otec chvíľu váha. Jeho oči behajú raz na mňa, raz na Jeremyho. Napokon však jeho tvrdý pohľad zmäkne a pozdrav krátkym kývnutím ruky opätuje. Bez slova prikývne a pohľadom mi naznačí, aby som pokračovala. Typický otec. Nikdy nie je príliš zhovorčivý a už vôbec nie, ak sa jedná o moje vychádzky, ktoré predstavujú problém takmer neustále.

,,Jeremy ma pozval na večeru. Jeho rodičia by ma chceli spoznať," usmejem sa znovu, tento krát do svojej mimiky vložím ešte viac snahy, ako naposledy. Viem, že ak otca neobmäkčím, môj večer skončí rovnako neslávne, ako takmer každý, posledných pár rokov.

,,Najneskôr o polnoci bude doma, pane. Dám na ňu pozor," prehovorí Jeremy rozhodným tónom.

Výborná práca, Jeremy.

,,O pol noci budeš doma. Ani o minútu neskôr," odpovie otec a jednoducho sa otočí na odchod.

Najradšej zo všetkého by som sa hodila do jeho mocného objatia, no zaryto mlčím a s jemným úsmevom, z ktorého ma začína bolieť sánka prikývnem. Ešte nikdy to nešlo tak ľahko. Dokonca ani Any nedokázala môjho otca presvedčiť tak jednoducho, ako to práve urobí Jeremy.

,,To je všetko?" nadvihne obočie prekvapený Jeremy potom, ako sa otec stratí za stenou s kvetinovou potlačou. Presne tou, ktorú vyberala mama.

,,Všetko," prikývnem a nadšene ho pobozkám na líce.

Prepletieme si prsty na rukách a spoločne kráčame ku vchodovým dverám. Neotáčam sa. Aj bez toho viem, že otec tam niekde je a pozoruje nás. Od smrti mami je až prehnane starostlivý, no nezazlievam mu to. Okrem babičky, ktorá ma však nikdy nemala príliš v láske máme len jeden druhého a ja tak nemôžem dovoliť, aby otec znovu prepadol sebaľútosti. Jediným možným spôsobom, ako ho udržať v života schopnom stave je nerobiť problémy. Žiadne! A iróniou je, že ja problémy robím neustále. Práve v tomto momente si ich však neuvedomujem. Možno aj áno, no myslím, že každý človek, ktorý bol aspoň jediný krát zamilovaný vie, že za ten pocit stojí každý problém. Každá chyba, ktorú ten prekliaty mozog nedokáže rozoznať a vytesniť. Raz som kdesi čítala, že stav zamilovanosti sa dá porovnať s hypomániou. Nemám ani tušenie čo to slovo znamená, ale znie to príšerne.

Prudko privriem oči a zahryznem si do vnútornej strany líca. Všetky spomienky razom zaženiem do úzadia a znovu sa sústredím na dnešný večer. Nepripúšťam si, že by sa mohlo čokoľvek pokaziť.

,,Myslím, že to vyšlo," zašepkám, keď mi Jeremy, ako pravý gentleman otvorí dvere na rang rovery a ja sa tak posadím na miesto spolujazdca.

,,Mlč, ešte to zakríkneš a tvoj otec ma prebodne kuchynským nožom," pokrčí nos Jeremy a posadí sa za volant.

Nahlas sa rozosmejem popri tom, ako si zapínam pás. Robím presne to, čo otec vidieť chce. Aj keď len na moment, kým sa mu konečne stratíme z dohľadu a ja tak budem môcť byť sama sebou.

Auto sa pomalým tempom pohne vpred. Dávame si pozor na každý detail. Na čokoľvek, čo otca môže upozorniť, že niečo nie je podľa jeho predstáv.

Auto práve zabočí za roh ulice. Prudko sa natiahnem za pásom a uvoľním jeho zovretie.

,,Poď ku mne, kočka," ozve sa mi za chrbtom. Automaticky poslúchnem.

Nemohla som sa dočkať, kým znovu začujem jeho hlas. Zodvihnem sa na kolená a nemotorne sa prehupnem na zadné sedadlo do Tristenovho náručia.

,,Vyzerá to tak, že vám na to skočil," zavrčí mi blízko pier, po ktorých následne prejde jazykom.

,,Dúfam, že vás nebudem musieť sprevádzať celý večer. Myslím, že šoféra nepotrebujete," zamrmle Jeremy a zabočí priamo do ulice, kde sa nachádza jeho dom.

,,To si píš, kámo," žmurkne na neho Tristen a keď auto zastaví na príjazdovej ceste, s nadšením sa presunie za volant Jeremyho auta.

Vystúpim, aby som si presadla na miesto vedľa neho, no ešte pred tým sa Jeremymu hodím okolo krku a na líce mu vtisnem krátky bozk.

,,Ďakujem, Jeremy. Si fakt kamoš. A tiež ďakujeme za to auto. Tristen ma dnes chce vziať na rande a ja..."

,,Okej, zlato. Nemusíš zachádzať do detailov. Myslím, že si to nechcem predstavovať. Máš to u mňa. Veď vieš o čom hovorím," žmurkne na mňa a odrazí sa od mokrého chodníka, na ktorý začínajú dopadať čoraz hustejšie kvapky dažďa.

,,Iste. Prihovorím sa za teba u Tabity," uistím ho a mávnutím ruky sa konečne rozlúčim.

Posadím sa na miesto vedľa Tristena a tento krát si zapnem pás hlavne zo skutočného strachu o svoj život. Tristena milujem, no nedám najavo, ako veľmi sa bojím, keď za volantom sedí on. V jeho prítomnosti sa vždy snažím pôsobiť odvážne. Nedať najavo, že nie som ani zďaleka tak sebaistá, ako si možno myslí.

Chodím predsa s najväčším frajerom zo školy. A zároveň tým najsexy. Aj napriek tomu, že jeho účes skôr pripomína pankáčov z deväťdesiatych rokov a tvár mu zdobí niekoľko pearsingov.

,,Vieš, že sa mi nepáči, keď sa tak na teba pozerá. A už vôbec nie, keď ho bozkávaš," napomenie ma Tristen pokojným tónom.

,,Žartuješ? Jeremyho poznám od prvej triedy. Je takmer, ako môj brat," nahlas sa zasmejem.

,,Aj tak si to naprajem."

Otrávene pretočím očami, no prikývnem. Tristen je už raz taký. Presný opak mňa a možno práve preto mám pocit, že ku sebe dokonale ladíme. Tvoríme dokonalý kontrast. Už od začiatku nám každý hovoril, že sme ako oheň a ľad a mne sa to páči. Páči sa mi, že aj napriek svojmu nevinnému vzhľadu po mne túži niekto, ako Tristen.

,,Myslela som, že pôjdeme niekam na večeru, alebo čosi také," prehovorím sklamane, keď zastavíme pred štvorposchodovým tehlovým domom.

Často sme na tomto mieste zastavili, no ja som vždy musela čakať v aute a Tristen na niekoľko minút zmizol za stenami oranžovej budovy.

,,Bude to len chvíľa," oznámi mi otrepanou frázou.

Rozhodnem sa čakanie využiť a vyzlečiem zo seba ružové šaty, v ktorých sa začínam cítiť, ako ten najsladší cukrík. Vystúpim z auta, aby som sa mohla prezrieť v tmavom odraze okien. Čierny korzet mi dokonale obopína postavu a šortky rovnakej farby zvýrazňujú zadok. Teším sa, čo na mňa povie Tristen, keď sa vráti.

Dnes mu to trvá ešte o čosi kratšie, ako inokedy. Prekvapí ma však, keď mi odo dverí zamáva, aby som ho nasledovala. Preglgnem guču a pomaly sa vysúkam z auta. Spomeniem si na reči mojich spolužiačok, ktoré ma od vzťahu s Tristenom odhovárali. Občas mi napadne, že možno len žiarlia, pretože si vybral práve mňa. Niekedy mám však skutočný strach. Strach, že si to len namýšľam.

,,Tak poď, trochu sa pobavíme," žmurkne na mňa odo dverí a ja sa silene usmejem.

Občas mi tiež napadne, že má na mňa až príliš veľký vplyv. Naivne však dúfam, že je to len kúzlo zamilovanosti, ktoré časom pominie. Nikdy nie úplne, no jeho účinky sa budú strácať. Skúsili ste niekedy v lete vyliať na horúci asfalt niekoľko kvapiek vody? Pravdepodobne sa o malú chvíľu stratili. A ja som dúfala, že podobne to bude aj s mojím vzťahom s Tristenom. Teraz som však zamilovaná. Až príliš zamilovaná, aby som vtedy čo i len tušila, ako táto noc zmení môj život.

Prikývnem a nasledujem ho do zatuchnutej, dymom napáchnutej chodby.