Veľmi narýchlo písané pokračovanie Cinniúintu... Potom to rozpracujem a prepíšem, ale zatiaľ takto. Nech sa páči, náhľad do Nualinej hlavy.

Boli na ceste dva mesiace a Nuala mala pocit, akoby s Faolain strávila roky. Čím ďalej spolu putovali, tým lepšie svoju spoločníčku spoznávala. A žasla nad ňou.

Na začiatku si myslela, že Faolain mac Riódan je jeden veľký chaos. Príliš hlučná, príliš neopatrná, príliš ľahkomyseľná, keď príde na čary a mágiu. Jednoducho pravý opak jej samej. Lenže postupne zisťovala, že bojovníčkine kvality to vyvažujú. Odvahou predčila mnohých a za Nualu by položila život.

Ako napríklad vtedy, keď sa zachraňovali pred Ben síde.

„Musíš odtiaľto okamžite vypadnúť," kričala Nuala cez hukot kameňov. Ocitli sa v ďalšej jaskyni – akoby to bolo ich prekliatie – a tá sa im teraz rútila na hlavu.

„Nie!" Faolain sa zúrivo snažila uvoľniť nohu svojej spoločníčky spod balvana. Ochranný štít, ktorý im čarodejnica vyčarovala, vibroval pod zúrivým vreskotom. Ben síde sa ich pokúšala premôcť svojím hlasom. Tradovalo sa, že každému, kto ju začuje, zomrie niekto blízky, ale zdalo sa, že sa ním dokáže aj veľmi účinne brániť.

Narazili na ňu, ako inak, omylom. Hľadali niekoho, kto by im povedal viac o Tír na nÓg, najlepšie druida alebo menšie priateľské božstvo. Namiesto toho skončili tu.

Nemali čas sa sídhe ospravedlňovať, pretože na nich okamžite zaútočila. Sila jej kriku uvoľnila jaskynné základy a od toho bol už len krôčik k ich terajšej situácii.

Faolain sa snažila rukami obopnúť balvan, aby ho mohla celý zdvihnúť. Bol však príliš veľký, takže nakoniec musela chytiť iba jeho kraj a zdola zatlačiť. Vyžiadalo si to skoro všetku jej silu, ale kameň sa nakoniec o kúsok nadvihol. Nuala okamžite stiahla svoju nohu a vydýchla si úľavou.

Robustná blondínka sa zazubila, ale vtom do ich štítu narazila desivo silná tlaková vlna. Rozbil sa a odhodilo ich ku stene. Už nemali žiadnu ochranu, ale zdalo sa, že aj Ben síde na chvíľu prišla o moc. Držala sa za hrdlo a snažila sa vydať nejaký zvuk, ale vychádzal z nej iba chrapľavý sípot. Stratila hlas.

Faolain okamžite vyskočila na nohy a vytiahla hore aj Nualu. Bez slova sa rozbehli z jaskyne, lenže ako prebiehali popod vchod, začuli škrípavý zvuk. Zhora padal balvan priamo na čarodejnicu. Bojovníčka ju odstrčila, čím sa dostala priamo podeň.
Padol na ňu.

Nuala z posledných síl kúzlom rozbila kameň na kusy tesne predtým, než sa Faolain dotkol, ale škoda sa i tak stala. Popadali na ňu veľké kusy skaly a doráňali jej ruky aj trup, jeden menší ju trafil do hlavy. Nezabili ju však, ani ju nezrazili na zem a nezasypali. Prekvapene sa obzrela, ale nebol čas na ďakovanie ani vysvetľovanie. Spoločne vybehli von.

Tesne potom pred jaskyňu dopadol ozrutný kameň a zatarasil vchod.

„To bolo bláznivé," dychčala Nuala. „Už to nikdy neurob."
„Keby som pod ten kameň neskočila, nemala by si dosť času na jeho rozbitie." Faolain hlas bol slabý a ubolený, ale predsa v ňom počula oheň.

„Ty sa nikdy nevzdáš, však?" vzdychla si čarodejnica.
Ale napriek zdanlivo odmietavému postoju bola rada, že ju Faolain zachránila.

Bojovníčka pokrútila hlavou. „Nikdy. Mám ťa predsa ochraňovať."

Pravdou bolo, že obe sa zachránili navzájom, bez Nualy by Faolain zásah takým balvanom neprežila.

Nuala ošestrila všetky bojovníčkine zranenia ako najlepšie vedela a spoločne sa vybrali o kus ďalej. Ani jednej sa nechcelo táboriť pri zasypanej jaskyni.

A ako putovali na svojich cestách, Nuala pochopila, že Faolain hovorí pravdu. Nikdy sa nevzdá, či už pri jej ochraňovaní alebo pri hľadaní pravdy o Nualinom manželovi a jej únose do Tír na nÓg.

„Si ako veľký tvrdohlavý tur," smiala sa tomu, keď kráčali po ceste medzi poľami. „To teda určite nie som," naoko urazeným tónom odvetila Faolain. „Skôr ako medvedica. Áno, presne tak, Faolain Medvedica."
„Ako myslíš," žmurkla hnedovláska. „Si moja Medvedica."

Ale radosť z nej razom vyprchala, keď si uvedomila, čo povedala. Ako by mohla byť jej, keď má Nuala manžela? Nezáleží na tom, že už je dávno mŕtvy. Pre ňu to boli iba tri roky, nie tristo a celý čas sa zúfalo zdržala myšlienky, že sa znova stretnú. Oisín by jej zahral a zaspieval nejakú krásnu baladu a obaja by večer sedeli pri ohni a pozerali na hviezdy.

Bolelo ju, že sa musí toho sna vzdať. Faolainina prítomnosť jej, prekvapivo, pomáhala tú bolesť prekonať.

Keď prvýkrát od ich stretnutia spomenula svojho manžela, bojovníčka sa zarazila. „Oisín? to meno mi je nejaké povedomé." Nuala na ňu prekvapene pozrela.
„Povieš mi o ňom viac?" Čarodejnica prikývla, a opatrne začala spomínať.

„Bol to skvelý hudobník. Poznali ho naprieč celým Ériu, ale nikdy z toľkej slávy nespyšnel. Otca mal bojovníka, významného veliteľa fianny*."

„Nevravela si, že ste žili v dedinke kúsok od tej lúky, kde sme sa stretli prvý raz? To sa mi nezdá ako miesto pre takého významného muža."

„Keď sme sa vzali," pokračovala Nuala ignorujúc Faolaininu poznámku, „rozhodli sme sa ísť na chvíľu do ústrania. Bol to môj nápad, nepáčilo sa mi žiť na takom rušnom mieste. Oisín mi vyhovel a požiadal kráľa Connachtu, odkiaľ pochádzam, či sa môžeme usadiť na jeho území... on totiž pochádzal z Leinsteru."

„Čím ďalej, tým viac mám pocit, že viem, o kom hovoríš," poznamenala Faolain. „Vynikajúci hudobník s menom Oisín... poznám príbehy o Oisínovi mac Finnovi, najväčšom bardovi všetkých čias."

Nuala sa vrátila zo spomienok naspäť. „Finn sa volal jeho otec, Finn mac Cumhaill, veliteľ fianny. Hovoríš, že o tom bardovi poznáš príbehy?"

„O obidvoch," prikývla bojovníčka. „Finn napríklad prenasledoval Diarmuida a svoju snúbenicu Gráinne, ktorí utiekli, pretože sa do seba zamilovali. A Oisín vraj šiel do Tír na nÓg... a zostal tam tristo rokov..." Pozrela na Nualu. „Zdá sa, že legenda bola v niečom pravdivá. Ale prečo sa v nej potom nehovorí o tebe?"

To bola záhada, nad ktorou si lámali hlavu. Prečo sa v legende spomína Oisín a nie Nuala? A čo ak Oisín do Tír na nÓg naozaj šiel? Dostal sa tam vôbec? Ak áno, tak sa potom celý ten čas mohli obchádzať.

„Vraví sa, že sa Oisín nakoniec vrátil, lebo chcel navštíviť svojich druhov, lenže keď prišiel naspäť, všetci boli mŕtvi. A keď sa omylom dotkol zeme, zostarol presne o toľko rokov, koľko strávil v Krajine mladosti."

To ich ešte viac poplietlo. Stalo sa to naozaj tak? Ak áno, prečo nezostarla aj Nuala?

Rozmýšľali nad tým osve aj spoločne, no na nič neprišli. Nuale to iba priťažilo.

Začínala si na Faolain zvykať, pri každom ich dobrodružstve sa obávala, že zomrie, dokonca jej prirástlo k srdcu aj jej večne ochraniteľské správanie.  

Pokojne si nechala pomôcť s vecami, ktoré jej nešli, už od ich prvého stretnutia spávala v Nualinom plášti a tešila sa vždy, keď mohli len tak kráčať a baviť sa spolu.

Zistila, že bojovníčka je napriek svojmu zjavu inteligentná a rada sa púšťa do debát, hoci chladne rozvážna asi nikdy celkom nebude.

Postupne sa Nuala začínala v jej prítomnosti uvoľňovať a rozprávala jej o svojich zážitkoch. Vyhýbala sa jedine času strávenému v Tír na nÓg. Bolo pre ňu príliš bolestivé o tom hovoriť a Faolain ju nenútila.

Spoločne sa smiali nad príhodami, ktoré sa im stali, veľký úspech zožala najmä historka mladej bojovníčky o tom, ako chytala v rieke ryby.

„Stála som po kolená vo vode, nahrbená nad hladinou a čakala," rozprávala zanietene, „keď tu zrazu... bum! Ryba vyskočila a plesla mi priamo do tváre," rozosmiala sa. Na tvár jej dopadlo svetlo zapadajúceho slnka a rozžiarilo ju.

Nuala sa smiala s ňou, ale v duchu rozmýšľala, ako dlho to ešte vydrží. Nemohla sa na Faolain pozerať bez toho, aby nepocítila rumenec na tvári a zároveň nerozosmutnela kvôli tomu, čo mali s Oisínom.

Navyše, ako sa každým dňom približovali k nájdeniu tvora, ktorý by im pomohol v ich pátraní, bála sa, čo odhalia. Nezniesla by pomyslenie, keby sa Oisín vydal do Tír na nÓg, lebo podľahol zvodom nejakej sídhe. Aj to bola jedna z variánt príbehu, ktorý jej porozprávala Faolain.

Možno ešte horšie by bolo, keby vedela, že celý ten čas bol v Krajine mladosti tiež. Znamenalo by to, že žili len kúsok od seba a ani jeden o tom nevedel. Tá predstava ju ničila.

Akoby to nestačilo, boli tu aj ľudské problémy. Čím dlhšie putovali po krajine, tým viac sa Nuala čudovala, čo všetko sa zmenilo. V celom Ériu sa začalo rozmáhať kresťanstvo, nové náboženstvo prinesené odkiaľsi spoza mora. Vytláčalo druidov a starú vieru z ich pozícií. Budovali sa kláštory, po ceste stretávali putujúcich mníchov.

Zato existovali veci, ktoré zostali rovnaké. Vojny medzi kráľovstvami pokračovali akoby žiadnych tristo rokov neuplynulo, králi striedavo získali a strácali územia, nové kráľovstvá vznikali a zanikali.

Zachytili chýry o armáde zbierajúcej sa v Connachte, nesmiernej sile mužov schopnej rozvrátiť celé ríše. Nevedeli, na ktoré kráľovstvo chcú zaútočiť, ale najpravdepodobnejší bol severovýchod, kde boli ríše Ulsteru. A aj časť Faolaininho kráľovstva, Dál Riaty.

Nuala sa desila, čo by sa dialo, keby vypukla vojna medzi severozápadom a severovýchodom. Ona bola pôvodom z Connachtu, aj keď si vzala muža z Leinsteru, Faolain zas z Dál Riaty.

Bála sa, že boje by ich rozdelili a minimálne Faolain, vždy lojálnu a milujúcu svoju krajinu, donútili zapojiť sa.

****

Stáli na miernom kopci a sledovali majestátny hrad, sídlo connachtského kráľa. Slnko na chvíľu vyšlo spoza mrakov a zalialo celú pláň jasným svitom. Faolain obdivne hvízdla.

Nuala v ňom už kedysi bola, ale vtedy sa nemusela strachovať, mala okolo seba bojovníkov ochotných položiť za ňu život a po boku úžasného manžela.

Teraz bolo všetko inak. Kráľ zbrojil proti severovýchodu a nevedeli, aké privítanie majú čakať. Predsa tam však museli ísť. Človek, ktorý by im mohol pomôcť, žil na kráľovskom dvore.

Nualine obavy sa iba znásobili. Uvedomila si, prečo sa tak bojí vojny. Zostala by bez svojej Medvedice. Ale nedesila sa toho preto, že by ostala bez ochrany.

Bála sa, lebo ju ľúbi. A nemôže ju stratiť.

*fianna – družina bojovníkov, ktorá občas pôsobila ako armáda a občas sa dávala aj najímať, je celkom zahalená tajomstvom. Jej vodcovia boli väčšinou veľmi významní.