Zlatisté lúče presvitali trávou a vrhali tiene na mladého lovca číhajúceho v úkryte. Brim sa napol v očakávaní, ale nevyskočil, čakal na vhodnú chvíľu. Teraz! Hraboš sa mu otočil chrbtom a pchal si do papuľky semiačka.
Lasičiak skočil, chvost mu kmitol zo strany na stranu.
Prednými labkami zovrel druhé zviera a zabrzdil, dobre že sa neprekopŕcol.
„A mám ťa!" zvýskol víťazoslávne.
„To vôbec nie je vtipné," šušlal hraboš namrzene cez plné ústa. „Práve som si robil zásoby. Čo ak mi ich niekto ukradne?"
„Iba ak tvoji nenažraní príbuzní," veselo prehodil Brim. „No tak, trochu sa usmej, je to iba hra," šťuchol ho.
„Usmej, usmej," frflal ďalej hlodavec. „Dúfam, že nabudúce ma varuješ vopred, nech sa môžem aspoň trochu pripraviť. Takmer mi zamrelo srdce."
„No no, len sa toľko neľutuj. Stávku som vyhral, nabudúce ti odporúčam nevystatovať sa, že ťa nedokážem chytiť," žmurkol lasičiak a pustil kamaráta.

Natešene odkráčal, vzápätí ho zaujalo niečo iné. Rozbehol sa za krásne sfarbeným motýľom.
„Blázon," odfrkol si hraboš, ale Brim ho už nepočul.
Bežal ostošesť, aby udržal krok s lietajúcim tvorom. Nedbal na ostatné zvieratá, ktoré sa za ním obzerali. Nikdy sa nestaral o to, čo si ostatní myslia. Bavilo ho preháňať sa po okolí, vyskakovať zo zálohy na nič netušiace hlodavce a nechať sa uniesť každým pekným či nezvyčajným javom.

Prefrčal lúkou a pustil sa do mierneho kopčeka. Za ním sa rozprestieral les, večne zelené ihličnany zmiešané s listnáčmi. Lasičiak neváhal a ponoril sa do prítmia, stále hravo nasledujúc motýľa.
Prepletal sa medzi stromami a podrastom. Tu, v ríši šera kde-tu presvetleného slnečnými lúčmi si ani nevšimol, ako ubieha čas. Neskoré popoludnie sa za pár chvíľ preklopilo do večera. Motýľ mu uletel a Brim konečne spomalil aby sa vydýchal.

Obzrel sa okolo seba a videl, že sa dostal hlboko do lesa, možno najhlbšie za celý život. Tieto miesta sú zvláštne, plné prekvapení a tajomstiev, ktoré ticho čakajú na odhalenie. Vždy ho to sem lákalo, ale nikdy nebežal tak ďaleko od lúky.

Doširoka otvoril oči a pomaly postupoval vpred. Chcel zaznamenať každý detail, hoci zatiaľ nič nenasvedčovalo niečomu nezvyčajnému. Na lúke by naňho pravdepodobne znova zvláštne pozerali. Prečo to robí, pýtali by sa. Oni nevideli krásu v maličkostiach ani čaro dobrodružstiev.

Ostražito kládol labku cez labku. Potom to zacítil. Jemné chvenie ovzdušia. Niekde nablízku bolo miesto so silnou magickou mocou. Na moment sa zarazil a pomykal fúzikmi, ale vzápätí už pokračoval.

Zazrel, že stromy vpredu rednú. Po pár krokoch sa dostal na čistinku s vysokou jemnou trávou. Bolo vidieť, že zvieratá po nej často nechodia. V strede priestranstva stál kruh z kameňov.

Brim až k miestu, kde stál, cítil mágiu vychádzajúcu z monolitov. Obloha už sfialovela a postupne sa menila na tmavomodrú, no kamene aj čistinku bolo dobre vidieť, akoby sa na tráve zachytili posledné zvyšky svetla.

Lasičiak v bázni zatajil dych. Toto miesto je posvätné. Majú sem prístup iba strážcovia s mocou a najvyššie postavené zvieratá. Mohol iba snívať o jeho návšteve, o vstupe do kruhu dolmenov a menhirov... mal pocit, že ho volajú a už chcel vykročiť, keď z jedného, z výšky, ktorú by nemohlo prežiť žiadne obyčajné zviera, zoskočila mačka.

Brim s úžasom a strachom sledoval, ako prehla chrbát, vystrela laby pred seba, potom ich pomaly zdvíhala, postavila sa na zadné, zakrúžila nimi, zvrtla sa v ladnej piruete... uvedomil si, že tancuje.

Jednu labku vystrčila do vzduchu a tá sa jej rozžiarila bielym svetlom. Točila sa v čoraz väčších kruhoch, až nakoniec sa zastavila pred menhirom v strede, znova zdvihla žiariacu packu...
A zjavili sa ďalšie. Prichádzali zo všetkých strán, vynorili sa z lesa ako duchovia, oči žiariace v tme a pazúry vytiahnuté.

Brim sa v strachu prikrčil v tráve, aby si ho nevšimli, ale ani jedna ho nezbadala.

Pripojili sa k prvej mačke a tancovali spolu s ňou, v kruhoch a okolo menhirov a dolmenov. V jednej chvíli zdvihli laby, rozzžiarili sa im a vtedy kruh kameňov začal svietiť teplým zlatým svetlom. Zažali sa tisícky symbolov pokrývajúcich kamenný povrch.

Lasičiak ohromene pozeral na to divadlo. Vo vzduchu cítil vôňu mnohých bylín, hoci nevidel, že by niektorá z mačiek niečo zapálila. Vyšiel mesiac a osvetlil tancujúce zvieratá bledým svetlom. Brim si uvedomil, že nepočuje žiaden zvuk, nijaký dupot na mäkkej tráve.

Tanec zvierat sa zrýchľoval, až nakoniec sa zlial do jedného pohybu, ktorým pulzoval celý kruh. Nakoniec sa hlavná mačka vztýčila čo najviac na zadné a žiariacou labou sa dotkla menhira v strede. Vtedy kruh vyšľahol oslepujúcim svetlom. Brim odvrátil tvár a keď sa ta znovu pozrel, v kruhu nebolo ani živej duše.

Vyvalil oči a poobzeral sa po okolí, ale okrem neho na čistinke nezostal nik. Pozrel znova na kamene a pocítil ešte silnejšie volanie. Váhavo natiahol labku dopredu a potom ho to premohlo a rozbehol sa smerom ku kruhu. Zarazil sa až na jeho okraji, cítiac moc prúdiacu všade okolo.

Už takmer vkročil na posvätnú pôdu, keď mu do cesty vstúpila mačka. Prekvapene sa zarazil.
„Čakala som ťa, Brim," kývla mu a v svietiacich očiach sa jej zablyslo. Bola sivá, takmer čierna a dúhovky mala jasnomodré. Vytiahnuté pazúry odrážali mesačné svetlo a voňala po jemu neznámych bylinkách.

„Nemysli si, že som si ťa nevšimla," pokračovala. „Nemal by si tu byť." Jej tón v rozpore so slovami nebol káravý. „Vráť sa na lúku."
„Chcel by som vstúpiť medzi kamene," osmelil sa lasičiak. „Niečo ma k nim ťahá."
„To..." Prerušili ju zvuky spoza Brima, dupot mnohých láb približujucich sa veľkou rýchlosťou.
Keď sa lasičiak otočil, uvidel sivostrieborného vlka a majestátneho medveďa, fučiaceho diviaka a útleho lišiaka. Na strome zakrákal havran. Bola to zvieracia elita, tí najvyššie postavení.

Medveď nesúhlasne zamrmlal. Potom sa jeho hlboký hlas rozľahol po čistinke. „Brim lasičiak, porušil si zákon. Bez povolenia si sledoval tajný obrad a pokúsil si sa vstúpiť do magického kruhu. To je vážny prečin, preto musíš ísť s nami. Neklaď odpor. Nairi!"

Striebristý vlk sa pohol smerom k lasici. Brim naňho uprel pohľad, nehodlal sa len tak vzdať.
Vystrčil jednu labku dopredu. „Pane, chcel som iba –"
Vlk skočil a prišpendlil ho k zemi. Náraz Brimovi vyrazil dych. Potom dostal úder labou s pazúrmi, ktorý ho načisto ochromil. Nevládal sa ani zdvihnúť a všetko sa mu začalo strácať. Posledné, čo cítil, bolo, ako ho vlk berie do papule.

***

Zobudil sa v malom tmavom priestore. Tvár mu horela na štyroch miestach a cítil sa byť slabý. Otvoril oči, ale tma sa zmiernila len o trochu. Vyzeralo to, že je niekde pod zemou alebo vo vyhĺbenej jame. Keď sa zahľadel hore, videl nejasné škáry, ktorými prenikalo svetlo. Postavil sa na zadné a snažil sa k nim dočiahnuť, ale boli príliš vysoko. Sklamane sa spustil na štyri a labou narazil do niečoho tvrdého. Ohmatal to, pričuchol a zistil, že je to koreň. Teda musí byť v dutine pod nejakým stromom, ktorú prehĺbili, aby sa mohla stať väzením.

Prečo sa tu ocitol? Urobil snáď niečo nezákonné? Posledné, na čo si spomínal, bol striebristý vlk... dotkol sa škrabancov na tvári. Vtom sa mu vybavilo všetko ostatné. Vzdychol si. Rituály a magické úkony boli v lese a na lúke odjakživa prísne stráženým tajomstvom, ale ešte nezažil, že by niekoho potrestali takto kruto len za to, že sa pozeral. Muselo to mať ešte nejaký dôvod.

Skôr, než stihol prísť na to, aký, hore niečo zašramotilo.
„Brim." To bol hlas medveďa. „V tomto väzení zostaneš, pokým nerozhodneme, čo s tebou. Tento prehrešok nemôžeme brať na ľahkú váhu, o to viac, keď... o to viac teraz. Nepokúšaj sa utiecť, všade sú stráže."
Lasičiaka striaslo pri pomyslení na ďalší stret s vlkom Nairim. Čakal, či medveď niečo dodá, ale po chvíli pochopil, že znova ostal sám.

Po prvý raz v živote ho opustila zasnená nátura a necítil sa na žiadne šibalstvá alebo pozorovanie prírody. Začal sa obávať, koľko bude musieť ostať v tejto tmavej diere a čo si bude musieť vytrpieť len preto, že pocítil zvláštne volanie kameňov.
Nechápal, čo ho k nim tiahlo, ale bolo to silné. Napriek tomu, že ho za pokus o vstup uväznili, rád by sa na ne pozrel znova. Nemohol si pomôcť.

O útek sa nepokúšal, nemalo to zmysel. Steny boli pevne utlačené. Čas ubiehal, priniesli mu jedlo aj vodu a opatrne mu ich podali cez škáry. Brim sa pokúsil snívať. Na lúke si z neho často strieľali, pretože býval niekedy duchom neprítomný, no prestali, keď si on začal robiť žarty z nich.

Čakal. A nakoniec sa dočkal. Hore pri škárach zazrel nejasný tieň. Rýchlo postupoval dole k nemu. Bol to malý, krehký tvor – mravec. Brim nejasne videl jeho obrysy. Zvieratko pokývalo tykadlami.

„Ach, dobre, si hore. To nám značne uľahčí situáciu."
Preliezol bližšie k lasičiakovi. „Som Amit, posiela ma Maireádh. Najvyššia druidka," objasnil.
„Musíš sa dostať ku kameňom skôr než nastane obrad."
„Čože? Aký obrad? Jeden som už videl," nechápal Brim.

„To bol iba jeden menší. Prednedávnom druidi vyčítali, že nastáva priaznivý čas na otvorenie portálu. V tom čase bude niekto na druhej strane privolávať pomoc. Tradíciou je, že sa spomedzi všetkých zvierat vyberie jedno, zvyčajne to, ktoré to ku kameňom tiahne prirodzene, a to prejde cez bránu do sveta ľudí."

„Svet ľudí," hlesol ohromene Brim. Legendy hovorili, že je to úplne iné miesto. Nedostalo sa tam veľa zvierat a poslanie bolo vnímané ako pocta.
„Lenže tentokrát sa najmocnejšie zvery v lese dohodli, že obrad prechodu zataja pred ostatnými a vyvoleného vyberú zo svojich radov, pravdepodobne to bude medveď, vlk alebo jeleň. Nechcú sa deliť o pocty s ostatnými a všetko by radšej zhrabli pre seba. Ale ty," drgol tykadlami do Brimovej labky, „ty si vyvolený. Ťahá ťa to ku kameňom prirodzene. Najvyššia kňažka pozná tradície a rešpektuje ich, bolo by chybou poslať do sveta ľudí niekoho, kto tam nemá čo robiť. A medzi nami ostatnými sa nájde pár zvierat, ktoré ju podporujú."

Vyliezol mu po labke až k tvári. „Musíš si pohnúť, nemáme veľa času."

Brim stále spracovával množstvo informácií, ktoré práve dostal. Kupodivu cítil, že mravcove slová sú pravdivé, nemal potrebu sa o nich hádať. Iba to naňho bolo veľa. Nakoniec sa postavil.

„Ako sa dostanem von?"

Mravec mu preliezol z labky na chrbát a usadil sa za krkom. „Poriadne potiahni tamten koreň. Je uvoľnený, hoci tak nevyzerá, a za ním je cesta nahor."
Brim váhavo urobil, čo mu tvorček poradil. Keď zaťahal, koreň sa naozaj uvoľnil a odkryl chodbu širokú akurát tak pre lasicu.

„Kde sa tu nabrala?" začudoval sa. Vyzerala byť čerstvo vykopaná.
„Keď máš kopu priateľov, práca ide od ruky. V jednote je sila," vyhlásil mravec.
„To ste vykopali vy?"
„Nepodceňuj nás. Neurob rovnakú chybu ako mocní.
Sme malí, ale je nás veľa. Pracovali sme celý deň aj noc, toto je výsledok," v hlase mu znela hrdosť.

Brim bol celkom udivený pracovitosťou a ochotou mravcov, ale nestrácal čas a vyliezol von z väzenia. Na povrchu panovala noc, ktorá sa čoskoro preklopí do dňa.

Strážca pri strome hlboko spal a lasičiak si dal veľmi záležať, aby okolo neho prešiel čo najtichšie. Keď bol dostatočne ďaleko, rozbehol sa. Mravec mu radil ako sa najrýchlejšie dostať k čarovnému kruhu.

Keď tam dorazil, obrad sa práve začal. Na prelome medzi nocou a dňom tancovali mačky znova, no tentoraz mali divákov. Najmocnejšie zvieratá sa zhromaždili v kruhu okolo kameňov a pozorovali druidov.

Brim sa prehnal okolo jeleňa s majestátnym parožím a trielil ku kruhu. Na opačnej strane videl medveďa s vlkom po boku. Obaja ho zbadali a už sa mu hnali oproti.

Mačky ustali v tanci. Toto zjavne mal byť moment, kedy predstúpi vyvolený. Práve vtedy sa medzi kamene vrútili medveď a lasičiak, každý z inej strany. Zastali a obaja prudko dýchali, premeriavali sa pohľadom.

Potom medveď zreval „Nairi, naňho!" a sám sa vrhol po Brimovi. Lenže nedostal sa k nemu. Zo zeme vyrazilo nespočetné množstvo mravcov a dostalo sa mu do kožuchu. Celý ho začal svrbieť a pán lesa komicky búchal po vlastnom tele, aby sa malých votrelcov zbavil.

Na vlka, ktorý sa zakrádal po vonkajšej strane kruhu a chcel na Brima zaútočiť odzadu, sa vrhli hraboše. V jednote je naozaj sila, pretože hoci by osve neboli pre Nairiho žiadni súperi, spolu ho dokázali zadržať.

Ostatné zvieratá sa stiahli, keď sa okolo vonkajšej strany kruhu objavili ďalšie malé tvory všetkých možných druhov. Boli tam myši, zajace, rôzny hmyz, dokonca hady.

Od stredového menhiru podišla k Brimovi hlavná kňažka.

„Vyvolený. Mrzí ma, že som ti pri našom prvom stretnutí nedokázala pomôcť."
„To je v poriadku," usmial sa lasičiak.
„Musíš to byť ty, kto prejde portálom... bohužiaľ, tradície a cesty mágie sa netešia veľkej úcte u mocných zvierat... obávam sa, že sa domov nebudeš môcť vrátiť."

Na chvíľku sa Brim zarazil. Naozaj je to to, čo chce? Odísť do neznáma a nikdy viac nevidieť rodnú zem? Lenže nemal na výber. Medveď s vlkom by ho istotne roztrhali, keby zostal. A kamene ho tak lákajú, nehovoriac o svete za nimi...

Prikývol, aby dal kňažke najavo, že rozumie a prijíma svoj osud.

Pohla sa nabok a uvoľnila mu cestu k stredovému kameňu, vysokému menhiru. Teraz žiaril zlatým svetlom, tisíce symbolov vyjadrujúce moc, čary, hovoriace o cykluse života a smrti, noci a dňa.

Brim sa zhlboka nadýchol a položil labku na kameň.