Vzápätí sa stalo hneď niekoľko vecí. Zjazvený vodca sa obrátil. Všetci muži šokovane odstúpili pár krokov od svojich obetí. William Blacklawn sa začal smiať. A Jonas McGarth, hlavný výskumník OONB, celkom zbytočne oznámil príchod svojho oddielu.

,,Ruky nad hlavu."

,,Nepokúšajte sa o útek."

,,Gregory Dawson, ste viacnásobne obvinený z pokusov o vraždu, opakované porušenie zákonov a zanedbanie povinností voči agentúre."

Medzi hlasmi, ktoré Freddy okamžite spoznal, zaznel aj jeden, ktorý mu okamžite vykúzlil úsmev na tvári.

,,Dawson? Ten Gregory Dawson? Neveril som, že ho niekedy uvidím na vlastné oči! Čau, Ward. Hádam si sa zas nedostal do problémov?" Robb Carter si veselo upravil neposlušné vlasy farby jesenného slnka. 

,,Trvalo vám to dlhšie ako zvyčajne," podotkol Freddy so smiechom.

,,Ako ste nás našli?" opýtala sa užasnutá Kenzie.

,,Zázraky sa občas dejú," mykla plecom nízka tmavovlasá dievčinka s novým, len pár týždňovým odznakom. Napriek tomu, že boli v rovnakom veku, pôsobila oveľa jemnejšie. ,,V tvojom prípade dosť často." Lia Prewettová sa na svoju kamarátku nesmelo usmiala.

,,Naozaj prepáčte za to zdržanie, lesná premávka je niečo príšerné, najmä uprostred dažďa. Neviete si ani predstaviť tie zápchy," dodal Robb. Nezabudol sa pri tom tváriť úplne seriózne.

,,Ale ja som si naozaj myslela, že tu umriem, ľudia!" vykríkla Kenzie, hoci jej bolo jasné, že jej dôstojnosť tým veľmi utrpí. V náhlom prívale eufórie jej to však bolo jedno.

,,Myslíš, že by som ťa nechala umrieť?" opýtala sa žena, ktorá pomalým, pokojným krokom podišla až k nej. Kenzie sa jej okamžite vrhla do náručia. Ich strapaté vlasy, rovnakej farby horkej čokolády, splynuli do jedných. Hope Wilsonová láskyplne objala svoju dcéru. ,,Keď som sa vrátila domov a zistila, že tam nie ste, skúsila som volať do tvojej práce," povedala náhlivo. ,,Tam mi povedali, že Freddy mal súrny telefonát a odišiel bez toho, aby niekomu povedal, kam ide. Tak som sa o vás bála! Mala som pocit, že sa deje niečo zlé."

,,Ako si vedela, že budeme tu?" stále nechápala Kenzie.

,,Nie ja," odvetila Hope s úsmevom. ,,Muž, ktorého sme streli cestou. Zaviedol nás sem. Odkiaľ vedel cestu, to už nepovedal." Bývalej Lovkyni sa v očiach zablyslo poznanie. Hneď vedela, koho má jej matka na mysli.

,,Vravel som, že dnes v noci sa budú diať zlé veci," k symfónii hlasov sa pridal ďalší. Hlboký ako oceán a melodický ako vietor uprostred búrky. A akonáhle sa pozrela na tuláka, na ktorého narazili vo večernej búrke, všimla si ďalšiu vec. Jeho oči. ,,Vy ste predsa..."

,,Oci?" hlesol Josh neveriacky. Oči sa mu náhle rozjasnili. Búrkové oblaky zmizli, ostali len svetlé, nadýchané mraky, z ktorých počas jesenných dní pršia drobné kvapky dažďa. 

Chvíľu nikto nič nevravel.

Všetci stáli, plní očakávania, a počúvali tlkot vlastných sŕdc. Ich mysle nechápali, no to v tej chvíli nebolo podstatné. Životy všetkých sa poskladali dokopy ako úlomky pestrofarebnej mozaiky, nitky osudu sa preplietli. Nakoniec to bol Josh, kto prerušil ticho svojím radostným výkrikom, ktorý vyvolal smiech takmer u všetkých prítomných. Najhlasnejšie sa smiala Miky, ktorej tvár už bola celá mokrá od sĺz smútku aj šťastia. Vzápätí sa obaja stratili v objatí ľudí, ktorým na nich najviac záležalo. Dominic Arane síce svojho syna dlho nepustil, no napokon sa každému dostalo objatia od všetkých.  

,,Čo si mi to chcel povedať?" zašepkala Kenzie, keď stisla Freddyho tak, až zalapal po dychu.

,,Už ani neviem," odvetil so šibalským úsmevom. ,,Au!" zvolal, keď ho priateľsky, no stále dosť silno udrela do pleca. ,,Dopekla s tebou, Wilsonová!"