- Miky Anabelle Swanfairová -

Čas sa zastavil.

Nie, rozplynul sa.

Alebo s ním ona splynula v jedno.

Dlho sledovala, ako chudý chlapec hypnotizuje hrubé zväzky kníh s názvami ukrytými pod nánosom prachu. V jeho vnútri sa odohrávala dôležitá  bitka, videla mu to na očiach. Minulosť pomaly dobiehala prítomnosť a obe odhaľovali svoje krásne i bolestivé tajomstvá. 

Nemala pocit, že ho treba súriť. Bavilo ju pozorovať ho, vpíjať do seba jeho ja, cítiť jeho túžby, ktoré náhle prerážali na povrch. Po chvíli, ktorá mohla byť hodinou, sekundou, či celými vekmi, však predsa len pocítila nutkanie niečo povedať. Konečne odštartovať to, na čo sa v duchu tak dlho pripravovala. Obyčajné slová jej však už pripadali príliš... obyčajné. 

,,Práve začal nový príbeh," usmiala sa a povzbudivo mu stisla dlaň.

Otočil sa na ňu a v sivých oblakoch jeho dúhoviek sa zablysli iskričky úprimnej radosti. A Miky nevedela, odkiaľ to vie, odrazu si len bola istá, že sa prebudili práve kvôli nej. Inokedy by to pokladala za naivné, no vo svetle toľkých sviečok nemala problém rozoznať pravdu od klamstiev.

,,Bude to nebezpečné," povedal Strážca Zabudnutej knižnice.

,,Nebojím sa," odvetila pohotovo.

Chlapec si však povzdychol. ,,Pretože nepoznáš celý príbeh," šepol. ,,Skôr, ako začneme písať nový, musíme dokončiť tie staré. A tento... tento ostal otvorený tesne pred poslednou stranou."

,,Máme celú noc," mykla plecami Miky. ,,Na príbehy nikdy nie je neskoro."

Chlapec sa zháčil. ,,Ja... bojím sa znova ho v sebe prebudiť," hlesol tak ticho, že jeho hlas zanikal v praskote drobných zlatistých plameňov.

Svetlovlasé dievča sa nadýchlo. Chcelo mu pomôcť, tak veľmi. Chcelo povedať jeho meno, chcela mu otvoriť bránu, aby jeho cesta bola čistá a on mohol dokončiť to, čomu sa celé roky vyhýbal.

 No v tom si uvedomila, že on síce jej meno pozná, no ona jeho nie. Jej problém však vyriešil hlas čistejší ako krištáľ a taký zvučný, že ho nedokázala zachytiť hmotnými zmyslovými orgánmi.

,,Josh Augustus Arane," oslovilo ho dievča, ktoré už dlhšie podvedome očakával. A ktoré naňho čakalo už päť rokov.

---

Ja žijem! :D Ospravedlňujem sa, že som asi mesiac nepridala časť, znovu som mala písaciu krízu... Túto kapitolu venujem misipastulkova, ktorá mi nevedomky pomohla ju zažehnať :) A teraz sa už môžete tešiť na trochu akcie, ktorú vám sľubujem v podstate už od začiatku knihy :DDD

Cissi