- Miky Anabelle Swanfairová -

Miky Swanfairová ešte dlho rozprávala o tom, ako na zvláštnom mieste za zvláštnych okolností stretla zvláštneho chlapca. No najzvláštnejšie na tom bolo, že v priebehu prvých chvíľ ani jeden z nich neprehovoril. Aj tak mu však rozumela.

Bez akéhokoľvek pozdravu ju chlapec chytil za rukáv a jemným potiahnutím si získal jej pozornosť. Chcel jej povedať, aby bežala a neotáčala sa, no Miky pochopila už len z naliehavosti, akou ju držal za ruku. Napriek neskutočnej zvedavosti poslúchla tichý príkaz a neobzrela sa. Nevidela siluetu ženy vo víre prachu, nevidela jej uslzenú tvár.

Chlapec bežal. A ona za ním. Namiesto rukáva jej teraz zvieral ruku, najprv váhavo, no potom s čoraz väčšou istotou. Viedol ju tichými uličkami mesta duchov, kľučkoval medzi domami ponorenými do večernej tmy. Svetlovlasé dievča z veľkomesta ho ako vo sne nasledovalo, stále cítiac intenzitu jeho dotyku. Akoby ju chcel ochrániť, hoci nevedela pred čím.

Keď napokon zastali, mala na jazyku množstvo slov, ktoré mu chcela povedať, toľko otázok, čo čakali na odpoveď... ale najprv dovolila pľúcam, aby si oddýchli. S výdychmi sa zbavovala adrenalínu a tlkot srdca sa jej napokon ustálil. Slová už však vtedy neboli potrebné.

Prehliadla si chlapca, ktorý ju vyviedol spred Zabudnutej knižnice. Bol chudý, no výškou ho odhadovala na tínedžera možno o rok staršieho od nej. Vlasy mal kedysi ostrihané nakrátko, no už dlhšiu dobu sa nenamáhal si ich upraviť. Výrazné lícne kosti a končistá brada prezrádzali, že keby existovali elfovia, bol by určite jedným z nich. To, čo však na ňom pôsobilo nadprirodzene, boli jeho oči.

Obrovské.

Sivé.

S pohľadom niekoho, kto videl a zažil veľa, no napriek tomu nie je blázon.