- Miky Anabelle Swanfairová -

Osud. Poznáte to slovo?

Určite áno.

A veríte? Veríte, že niekto tam hore nás vedie po našich cestách tak, aby sme napokon dorazili do cieľa?

Nie? Ani Miky neverila. Ale čoskoro sa presvedčí.

---

Očarená a unášaná túžbou po neznáme sa dotkla mohutnej brány Zabudnutej knižnice. Chcela preskúmať všetky jej tajomstvá. Chcela nazrieť do kníh, nájsť všetky tmavé kúty, vyriešiť všetky záhady, urobiť všetko to, čo doteraz nemohla.

Brána sa otvorila. A ona si pripadala ako Alica v Krajine zázrakov. Opatrne vkročila dnu, dávajúc pozor, aby ju nik nepočul. Okolo nej poletovali zrnká prachu, ktorý rozvírila svojou prítomnosťou. Všetko bolo také neskutočné, také magické...

...kým sa jej náhle nezatmelo pred očami. Pocítila náraz, po akom jej v celej hlave zavibrovala pálčivá bolesť a zatackala sa dozadu. Niekto ju chytil za ruku, prudko zvrtol na päte a rýchlosťou blesku odtiahol od dverí. Matne si uvedomovala, že ten niekto do nej pravdepodobne pred chvíľou narazil.

Na jazyku ju pálilo mnoho slov, ktoré by naňho najradšej skríkla. Začala by tým, či si uvedomuje, čo robí, že je blázon a ani sa neospravedlnil. Čo sa týkalo hystérie, zdedila talent po matke.

No keď sa zahľadela do očí neznámeho chlapca, hnev ju prešiel. Boli sivé, takmer ako letné mraky pred búrkou. A zároveň ako hladina vody. Odrážali všetky jeho pocity, všetok strach, čo práve cítil. A ona ten strach videla. Videla ho v podobe siluety dievčaťa akoby formovaného z piesku, ktorá sa práve otočila ich smerom a rovné vlasy jej viali vo víre prachu.