- Miky Anabelle Swanfairová -

Uličky Ghost townu by podľa Miky mali patriť medzi divy sveta. Možno neboli až také dychberúce, aby nahradili niektorý zo siedmich, ktoré pozná, no ako ôsmy by si našli svoje miesto.

Boli také úzke, že v stredoveku by nimi určite neprešiel ani jeden poriadny koč. Panelové budovy v centre, ktoré videla z okna auta, keď sem prichádzala, sa ničím nelíšili od ostatných moderných budov mesta, no tieto vyzerali ako z rozprávky. 

Z rozprávky o duchoch. 

Domy pripomínali skôr kamenné stavby z obrázkov v učebnici dejepisu. Vysoké, krivé, s lampášom zaveseným nad dverami. Pôsobili prastaro a neprebádane, a zhovievavo sa nakláňali k zblúdilým pocestným. Ešte aj malé kovové komíny vnášali do ulíc mestečka nádych tajomstva. Tajomstva, ktoré Miky Swanfairová plánovala odhaliť. 

Náhle zastala. Mala pocit, že musela. A keď sa obzrela, pochopila prečo.

Stála pred budovou, ktorá svojou majestátnosťou pripomínala palác. V hrudi opäť pocítila to známe šteklenie. Budova stavbou pripomínala univerzitu, no zároveň skrývala niečo, čo ju nesmierne priťahovalo. Mala chuť prebehnúť okolo starého stĺporadia, dotknúť sa kamenných stien. Srdce jej začalo biť ešte splašenejšie, keď si prečítala názov nad mohutnou bránou, tak poznačený časom, že chvíľu trvalo, kým si ho všimla. Zabudnutá knižnica. Mikin pocit nazrieť dnu bol ešte nutkavejší.

Ako sa mohla dostať do tohto zvláštneho sveta plného legiend, keď len nedávno bežala cez úplne obyčajnú lúku vedľa úplne obyčajného mesta?

Nechápala.

Vlastne, jej myseľ nechápala, no srdce áno. A ako neskôr pochopí, niektoré veci treba cítiť. Sú nečakané a absurdné a vždy prichádzajú bez varovania. Jednoducho sa stanú.