- Miky Anabelle Swanfairová -

Vysoká tráva jej pri behu bičovala do kolien a fŕkala na džínsy kvapky rosy. O chvíľu bola celá mokrá, no ani v najmenšom jej to nevadilo. Oči jej žiarili a hoci jej začínala byť zima, nikdy sa necítila lepšie.

Miky Swanfairová nikdy nezažila dobrodružstvo. Čítala o nich mnoho kníh, videla mnoho filmov. No nikdy sa neodhodlala sama niekam ísť. Bola z dobrej rodiny, v ktorej sa podľa slov jej matky nepatrilo každý večer behať po lesoch. Nepatrilo sa liezť po stromoch, nepatrilo sa stanovať v prírode, mimo pohodlia niektorej z metropol štátu.

Práve toto bol dôvod, prečo sa po prejdení dvoch kilometrov, ktoré delili domček Wilsonovcov od mestečka Ghost town, cítila, akoby zabehla maratón. Zadýchaná si sadla do zarosenej trávy, viac mokrá už nebude.  Do pľúc jej vnikal chladný večerný vzduch a začínalo ju bolieť hrdlo. Nikdy by si nepomyslela, že dobrodružná výprava bude taká náročná. 

Dobrá nálada však ju však neopúšťala. Prešla asfaltovou cestou. S pocitom, že v meste, ktoré bolo omnoho menšie ako to, v ktorom vyrastala, sa stratiť nemôže, zabočila do najbližšej ulice. Prišiel čas trochu si to tu obzrieť.