Venujem nani7278 :)

- Josh Augustus Arane -

Keď sa blonďavé stvorenie usmialo, jeho vnútrom preletela zvláštna iskra nadšenia.

Trochu sa toho zľakol. Už dlho sa mu nestalo, že by cítil niečo skutočné. Žil v iných svetoch, myšlienkami blúdil po stránkach kníh a máločo z toho, čo prežíval, boli jeho vlastné pocity. Mal právo tešiť sa z vlastného života, keď jeho rodičia umreli? Napriek logickému uvažovaniu sa cítil, akoby porušil nepísané pravidlo.

Zarazilo ho, aké sú skutočné pocity silné. Dalo sa niečo také nahradiť knihami?

Hovorí sa, že deti by sa mali naučiť vnímať krásu knižných príbehov. No Josh Arane ich vnímal natoľko, že zabudol vnímať svet, v ktorom sa nachádzal.

Stŕpol, keď si všimol, že dievča - Miky, ako sa práve dozvedel - sa chystá niečo povedať. Nebol pripravený na rozhovor.

,,Prečo si utiekol?" položila otázku, na ktorú už dlho chcela vedieť odpoveď. Jej jemný hlások takmer okamžite pohltila nočná symfónia dažďových kvapiek.

,,Z knižnice," upresnila, keď sa nechápavo zamračil.

Josh sklopil zrak. Ako jej má povedať, že sa bojí minulosti, o ktorú prišiel, keď umrel jeho otec? Ako jej má povedať, že má panický strach chodiť do jedného kúta knižnice len preto, lebo tam ho videl naposledy? Nehovoriac o nehmotnom dievčati, ktoré sa mu vtedy ukázalo a dnes prišlo znova?

,,Bál som sa," priznal nakoniec. ,,Stále sa bojím."

,,Čoho?" položila ďalšiu otázku. Josha to prekvapilo. Neodsúdila ho, naopak, chcela vedieť viac.

,,Spomienok," šepol do ľadového dažďa.

Miky sa na tvári zjavil taký úprimný úsmev, až musel odvrátiť zrak, aby sa neusmial tiež. 

,,Spomienky útekom nezaženieš," vyhlásila, akoby to bola samozrejmosť. ,,Musíme sa tam vrátiť."

A kým stihol Strážca Zabudnutej knižnice niečo namietnuť, chytila ho za ruku a vybehla do dažďa. 

***

Musím to už trošku rozbehnúť :DD