- Josh Augustus Arane -

Sedel v tichu.

Spomínal.

Na otca, na chvíle, kedy sa ešte nelíšil od ostatných chlapcov.

Sedel a pozeral na hory kníh poukladaných na sebe.

Sedel a počúval tichý šelest stránok, ktoré prevracal vietor.

Vtom ho z tichej samoty vyrušila myšlienka ostrá ako hrot pera položeného na masívnom dubovom stole. Okná boli zavreté, dvere dnes ani neotvoril. Odkiaľ sa tu teda vzal vietor?

Vzpriamil sa a ostražito sa poobzeral po knižnici. Tiché kráľovstvo starých príbehov pôsobilo pokojne, ničím sa nelíšilo od ostatných dní.

Zvláštny bol len vánok, ktorý sa roztopašne preháňal miestnosťou, rozhojdával závesy a víril kúdole prachu z najvrchnejších políc. Josh preglgol. Nie, nebál sa vetra. Bál sa stvorenia, ktoré ho prinášalo.

Už dlho sa tu neobjavila. Postava z prachu, vyletujúca z pokrčených stránok zabudnutých románov. Videl ju len raz, a to v deň, keď zabili jeho otca. Vtedy sa zdvihol rovnaký vietor, stále silnel, až k nemu privial oznámenie od OONB. Oznámenie zakončené frázou, z ktorej behá mráz po chrbte. Úprimnú sústrasť.

Keď sa vtedy plný strachu obzrel za seba, kútikom oka videl siluetu dievčaťa miznúceho medzi regálmi. A dnes s narastajúcim nepokojom očakával to isté.