- Josh Augustus Arane -

Práca od svitania do súmraku preňho nepredstavovala žiadny problém.

Dlhé hodiny čakania tiež nie.

Vychutnával si pomaly plynúce dni, jednotvárne tikanie starých kyvadlových hodín a minúty na nerozoznanie od tých predchádzajúcich.

Nevadilo mu, že je sám.

A že si všetci myslia, že je blázon.

Bol osamelý, no blázon to nebol. Tým si bol istý. Mal len dar vidieť neviditeľné. Počuť nepočuteľné. Všímať si detaily a pamätať si všetko, čo ho nejakým spôsobom upúta.

Díval sa z okna. Slnko práve vychádzalo a musel prižmúriť oči, aby ho neoslepili jeho lúče, svietiace cez okenné sklo. Pomaly osvetlili tmavé zákutia starej knižnice.

Bolo v nej toľko kníh, že hoci tu žil už desať rokov a z toho sedem tu oficiálne pracoval, vedel, že by ich za celý život neprečítal všetky. A to pritom on, Josh Augustus Arane, čítal tak rýchlo, že mu príbehy behali pred očami ako zrýchlený film. 

Vždy dokázal nájsť podstatu. Vždy bol prvý, kto skúsil niečo nové. A vždy si o ňom mysleli, že je osamelý blázon neschopný komunikácie.

Nie som blázon, zašepkal si každé ráno, aby sa o tom presvedčil.

Pozri, ako krásne vychádza slnko, prihováral sa sám sebe. Akú má jeho svetlo hustú a jasnú farbu, ako sa rozlieva pomedzi Ghost townské domy... Ukázala by sa mu všetka tá nádhera, keby bol blázon?

,,Nie som blázon," povedal.

,,Som strážca Zabudnutej knižnice."