CHERELLE
~20.11.~

„Galantína z kurčaťa plnená pečivom, slivkami a orechmi, buchty na pare s bielou čokoládou, baklažánové mini placky s grilovaným syrom, pizza plus hranolky, a šalát s avokádom, syrom a jahodami," Maddison sa snažila prekričať hluk v miestnosti, aby mi prečítala dnešné menu.

Naša škola nemala vlastnú jedáleň, ale oproti, z druhej strany cesty stála väčšia táckareň, ktorá bola od jednej do druhej poobede vyhradená pre našich študentov. Pred tým aj potom sa tam väčšinou už len zdržovali úradníci z banky, ktorá stála vo vedľajšiej ulici, alebo ľudia z marketingovej agentúry, ktora bola rovno vedľa nej.

„Fakt máš chuť na ten šalát?" spýtala sa ma podozieravo. „Lákavý nie je práve to prídavné meno, ktoré by som naňho použila."

Pokrčila som ramenami. „Je to len jedlo," povedala som jej a strčila pani v okienku predo mnou do ruky stravovací lístok.

„Keby to bolo len jedlo, tak si dáš so mnou pizzu a nešpekulovala by si," vyhlásila.

„Raz za deň môžeš zjesť aj niečo, čo ti až tak nechutí," snažila som sa jej to objasniť. „A som presvedčená, že to nebude až tak hrozné. Zneje to zaujímavo."

Do misky na tácku mi naložili zmes všetkého, čo podľa mňa uvideli pri rannom nákupe a opečenú bagetku.

„Nevyzerá to až tak zle," zhodnotila Maddison, keď mi nakukla cez plece. „Možno dokonca ochutnám."

Obzerala som sa po jedálni a očami hľadala zvyšok našej spoločnosti.

„Tam sú," kývla hlavou smerom na opačný koniec jedálne Maddison. „Poď."

Pri oknách sedela veľká skupinka chalanov a pár vyvolených dievčat. Aj keď neboli v strede jedálne, všetkým naokolo bolo jasné, že tvoria epicentrum. Boli tam takmer všetci. Marcus, Jacob, Dave, Mason, Dominic, Cameron... Andreas... Po jeho mene sa mi prestalo chcieť v hlave dokončiť inventúru mien ostatných.

Prisadla som si ku mojej spoločnosti, ktorú som pravdupovediac, znášala oveľa lepšie. Marcy ukázala na miesto vedľa nej.

„Ahojte," ozvala som sa a z pleca si zložila tašku.

Lana namiesto pozdravu pokrútila hlavou. „Nikdy nepochopím, ako to môžeš jesť," počastovala ma každodennou sťažnosťou pri pohľade na moju tácku.

„Vôbec to nie je také zlé," zasmiala som sa nad svojou každodennou odpoveďou ja.

„Nechajte ju na pokoji," zastala sa ma Marcy, „keď sa chcete vy napchávať kuraťom napichaným hormónmi, nech sa páči, ale ju do toho neťahajte."

Lana sa neurazila, dokonca jej z tváre nezmizol úsmev. Bola zvyknutá, že Marcy nikoho svojou úprimnosťou nešetrila.

Marcy bola moja najlepšia kamarátka/susedka/nepokrvný súrodenec, všetko v jednom. Keď sme sa s našimi prisťahovali do domu vedľa nej, mala som deväť rokov. Prvú vec, ktorú som sa od Marcy dozvedela, bola že mám pekné ústa, čo bol na deväťročné dieťa zvláštny kompliment, ale rozhodne sa jej nepáčila farba nášho auta.

Odvtedy neprešiel deň, kedy by sme neboli spolu. Zbožňovala som každé dievča zo svojej šestice kamarátok, Lanu, Sophiu, Maddison aj Keiru, no Marcy by nebol schopný v hierarchii predbehnúť ani James Dean, keby sa náhodou ozval.

Do úst som si vložila prvé sústo. Vôbec to nechutilo zle, bolo to práveže celkom fajn.

„Ideme dnes po škole niekam?" zaujímala sa Keira.

„Ja by som šla," povedala Sophia s plnými ústami. „Niekde, kde je ticho, chcela by som si spoznámkovať renesanciu na dejepis, a je toho celkom dosť."

„Ja mám tiež čas," uhryzla si z pizze Maddison. „A je mi úplne jedno, kam pôjdeme."

Keď sa pohľady obrátili na mňa, pokrútila som hlavou. „Ja dnes nemôžem," ospravedlnila som sa, „včera som sa predčasne dozvedela, že mi odpadá siedma hodina, tak som sľúbila Taranee, že tam na dve hodiny zaskočím."

„Nikdy nepochopím, prečo chodíš pracovať, keď viac peňazí je to posledné, čo by si potrebovala," zatiahla Lana. Nachvíľu sa mi zazdalo, že Lana dnes nejako nič nechápe.

Pokrčila som ramenami. „Baví ma to. A okrem toho, doma by som sa nudila."

„A ten večer aspoň platí?" otočila sa na mňa Marcy.

„Nie, prepáč," povedala som, „naši sa vrátili z Tokya a asi mi chcú ukázať fotky, alebo teda, neviem presne, ale otec mi písal, že by konečne so mnou chceli stráviť večer ako rodina."

„Jasné, chápem," prikývla Marcy, „možno zajtra."

„Určite zajtra," jemne som ju drgla do ramena.

„Vaši sú doma?" prekvapilo to Keiru. „Takéto dobré správy som dlho nepočula."

„Je to dosť nezvyčajné," pousmiala som sa, „ale naozaj sa teším. Nevidela som ich snáď už vyše dvoch mesiacov."

Rýchlo som dojedla a zdvihla sa. Do Douxu som musela chytiť metro, lebo nebol práve najbližšie pri škole. Väčšinou som bola autom a bolo to pohodlnejšie, ale neviem prečo, dnes sa mi chcelo ísť do školy pešo. Bola som pri Douxe ešte o päť minút skôr.

Za pultom stál Freddie a leštil poháre. „Ahoj Cher," pozdravil ma. „Veď ty dnes nemávaš smeny, čo sa stalo?"

„Odpadla mi siedma," vysvetľovala som mu, kým som si okolo pásu preväzovala čiernu zásterku. „Ty si tu tiež dnes nejako výnimočne skoro."

„Áno, v škole vybuchli záchody, či niečo také..."

V sekunde som bola otočená naspäť. „Čože?"

Zasmial sa a do očí mu padlo jeho milión malých kučierok. „Tiež presne neviem, čo to znamená, ale Liv je chorá, tak som si povedal, že aspoň využijem čas a zaskočím za ňu."

„Správne dvojča," pochválila som ho. Freddie nebol typický krásavec, ale keď sa s ním človek zarozprával, mal pocit, že v živote krajšiu osobu nestretol.

Pokrčil plecami. „Choď prosím ťa k dvanástke, nestihol som ho obslúžiť."

Podarilo sa mi doviazať zásteru a zobrať bločik. Stôl číslo dvanásť už trochu dlhšie obsadzoval neznámy, no viditeľne netrpezlivý chlapec. Na jeho prianie som sa dala do pripravovania malého espressa a sendviča s údeným lososom.

„Nevieš, či ešte v mrazničke neostali nejaké hranolky?" Freddie ma vyrušil od ukladania rajčín.

„Skús pozrieť v sklade, tam ešte nejaké musia byť," zavolala som mu cez plece. Chvíľu teda nechal všetko na starosť mne a sám zmizol v sklade pohľadať mrazené hranolky.

Asi za päť minút sa zo skladu vrátil. Akurát som bola zamestnaná hľadaním škoricovej posýpky.

„Našiel si?" spýtala som sa s nosom v skrinke.

Hlas, ktorý mi odpovedal rozhodne nepatril Freddiemu.

„Fred ma poslal s hranolkami," povedal niekto o trochu hlbšie a chrapľavejšie, než na čo som bola pripravená. „Kam ich mám položiť?"

Nemusela som sa pozrieť hore na to, aby som vedela, koho bol. Všetko sebaovládanie, ktoré som mala v tele, som použila na to, aby som to nespravila. Na tom pohľade by nebolo nič nové. Stále mal cez mocné ramená prehodenú koženú bundu, čokoládové oči a sánku, na ktorej sa dalo dotykom porezať.

Ale ten pohľad mi už nestál za to. Nie potom, čo spravil.

„Do mrazničky," odpovedala som mu stále učupená. Ani sa nepohol. Cítila som na chrbáte jeho pohľad, tak som sa tvárila, že stále niečo hľadám, aj keď škoricu som našla vo chvíli, keď dopovedal slovo hranolky.

Trvalo to ešte pár sekúnd, no potom som už začula zvuk vzďaľujúcich sa krokov.

Bol preč.

S mierne stŕpnutými nohami sa mi podarilo sa postaviť. Vtedy cez dvere vošiel Freddie s rukami plnými čistých šálok.

„Poslal som Andreasa s hranolkami, priniesol ti ich?"

V chodidlách mi behali mravce, tak som sa snažila si trošku poskackať, čím som si od Freddieho vyslúžila záchvat smiechu.

„Áno," odpovedala som mu, „nechal ich v mrazničke."

V Doux som strávila trochu viac času, ako som mala predtým v pláne. Aj tak mali rodičia byť doma až okolo siedmej večer a ja som sa stihla naučiť medzi prestávkami, kým neprišiel nikto nový.

Domov som sa dostala niečo málo pred pol ôsmou, no akonáhle som otvorila dvere, vedela som, že je zle. Dom bol tichý a tmavý. Vyzula som sa a zažala svetlo aspoň v obývačke. Jednu celú stenu tvorili obrovské okná od stropu po podlahu vsadené do úzkych drevených rámov. Videla som cez ne záhradu a parkovacie miesta.

Môj otec mal špeciálnu garáž pod domom na autá, z ktorej si vyberal podľa chute, ale keď boli doma, mali to, na ktorom práve jazdili, pod malým prístreškom za záhradou. To miesto bolo však zatiaľ prázdne.

Moja nádej, že iba meškajú, zhorela v sekunde, keď som na stole v jedálni objavila zdrap papiera s maminým písmom.

Zlatinko, viem, že si nás čakala, ale Albertet na poslednú chvíľu vybavil cestu do Singapuru, zase tam pobudneme nejaký čas. No nie je úžasný? Mrzí ma, že som ťa nestihla vidieť, určite nám máš toho veľa čo povedať. Ako sa má Marcy? A čo Andreas, je stále taký milý, ako si ho pamätám? Zavolám ti najbližší týždeň a všetko mi porozprávaš. Na stole máš trochu peňazí na ďalších pár týždňov, dúfam, že si s tým vystačíš. Pani Brildsová ti príde raz do týždňa upratať.

Drž sa, ľúbime ťa.

Zrak mi padol na hrubý balík päťdesiatdolárových bankoviek previazaných bielym papierikom. Vystačila by som si s nimi na rok šialeného rozhadzovania. So slabým výkrikom som ich hodila o stenu na druhú stranu miestnosti, pod ktorou sa potom rozsypali na zem.

Sledovala som dážď zelených papierikov. Mali obrovskú hodnotu, ale zároveň boli tak bezcenné, že som ich mala chuť všetky roztrhať.

Moji rodičia boli v skutočnosti veľmi chudobní, pretože všetko, čo mali, boli peniaze.

Jasné, že nezavolá. Nikdy nezavolá.

Cítila som sa ako uterák, ktorý niekto zašpinil, zroloval a potom hodil na chodník, aby po ňom ľudia mohli s radosťou stúpať. Klesla som na stoličku. Ticho v dome sa mi zdalo desivejšie než zvyčajne a tak jediný čin, na ktorý som sa odhodlala bolo zdvihnúť telefón a zavolať Marcy.

„Zase neprišli?" Nemusela som povedať ani slovo, Marcy ma mala prečítanú od korienkov vlasov po končeky prstov na nohách.

Bolo mi tak smutno, že som zo seba nedokázala dostať ani slovo.

Nebolo to prvý raz, vlastne to nebolo nič nezvyčajné, no aj tak ma to vždy úplne odrovnalo.

„Idem k tebe," odpovedala Marcy na moje ticho, „večerala si, či mám priniesť pukance aj tebe?"

Zmohla som sa na : „Nevečerala som, ale pukance mi nosiť nemusíš. Večeru si spravím. Dvere máš otvorené."

Marcy už nepovedala ani slovo a zložila. Vedela som že do desiatich sekúnd preskočí plot, ktorý nás delí a vrazí sem aj s piatimi vreckami neurobeného popkornu.

Za polminúty sa dvere rozrazili a dnu vpochodovala v celej paráde Marcy.

„Si v pohode?" spýtala sa ma starostlivo, keď do mikrovlnky strčila prvý balíček.

„Ako vždy," odvetila som. Marcy som nemusela povedať ani slovo, presne vedela že byť v pohode sa nachádza v rebríčku tri kilometre pod 'je mi tak nanič, že sa nevládzem hýbať'. Na túto tému sme už viedli tisíc rozhovorov a vždy to skončilo pri tom, že Marcy vyhlásila, že takýto bezohľadní ľudia si ma nezaslúžia.

No dnes som nemala náladu sa o tom rozprávať a Marcy to vycítila.

„Čo to bude dnes?" zaujímala sa, keď videla že si krájam bataty a šampiňóny. „Mám ti pomôcť?"

„Bolo by fajn keby si z chladničky vytiahla uhorku a nasekala ju na kolieska, a potom opražila s cibuľou pár šampiňónov, ktoré ti zachvíľku dám."

Marcy prikývla a vytiahla si dosku, zatiaľ čo ja som dala piecť bataty a nechala variť brokolicu.

„Dnešné jedlo sa mi pozdáva," oznámila mi, keď som na tanier rozdelila na štvrtiny a do každej prišlo jedna časť toho, čo sme spravili. Marcy na vrch navŕšila kopček humusu. „Dnes si odpustím zvyšný popkorn a dám si s tebou. Niekedy sa mi tá vegánsko-rastlinne založená strava nezdá až taká nepochopiteľná."

„Ja nie som vegánka," protirečila som jej.

„Nepovedala som, že si vegánka, len, že sa tak stravuješ," zopakovala. „Idem pustiť Priateľov, nasyp mi pukance do misky a príď za mnou."
O malú chvíľu sme s Marcy sedeli na bielej koženej sedačke pred telkou.

„Ani po toľkých rokoch si neviem zvyknúť na veľkosť vášho domu," oznámila mi, keď sa mi podarilo zababušiť sa do deky. „Vaša obývačka je celé moje dolné poschodie a to fakt nemáme úplne malý dom."

„Keby bolo po mojom, tak by to takto ani za svet nevyzeralo," odvetila som, ale to pre Marcy nebola žiadna novinka.

„Vieš čo je ešte zvláštne?" povedala, keď zapínala Netflix, „dlho som ťa nevidela samú."

Veď ja som stále sama.

„Ako to myslíš?" nerozumela som.

„Kašli na to, len som rozmýšľala nahlas," snažila sa to zahovoriť a spustiť prehrávanie.

„Nie," zastavila som ju, „dokonči mi to."

„Raz ti to vysvetlím," sľúbila mi, „ale nemám pocit, že by si sa touto témou dnes chcela zaoberať.

Stíchla som. Netušila som, kam by to viedlo, ale keď sa Marcy dnes rozhodla nemať na jazyku to, čo na srdci, tak to malo veľmi dobrý dôvod a rozhodla som sa jej veriť, pretože Marcy v niektorých situáciach vedela veci odhadnúť lepšie, ako ja.

Okrem toho tušila, že som mohla byť s hocikým na svete a koľko som chcela, mohla som byť v miestnosti preplnenej ľuďmi, no aj tak som bola vždy sama.

A nemohla som od toho utiecť. Nepomohlo mi nič.

~~~~~~~~~~~~

Zajtra a pozajtra vyjdú ešte dve kapitoly, pretože začiatok rozbehnúť pre štyroch je trochu zdĺhavejšie, ako pri normálnych príbehoch, tak aby ste sa nezačali nudiť :) kapitoly by ale mali byť pravidelne vydávané raz za týždeň, jeden z víkendových dní.
Dúfam že tie začiatky so mnou prekusnete 🖤