JAYDEN
~17.12.~

V štvrtok nám priniesli nábytok do kuchyne. Drew sa od radosti rozvalil na stôl a ležal na ňom bez prestávky celý večer. Po tom, čo na ňom zaspal, som ho musel prenášať späť na matrac.

Na ráno z toho vyplývalo, že sme mohli jesť normálne za stolom, so stoličkami, so všetkým, čo k tomu patrí. Prvý raz po mesiaci.

Sťahovacia služba sľúbila, že by nám v januári mohli dodať postele a potom aj skrine. Keď to mama počula, rozplakala sa. Nevedel som, či od šťastia, alebo vyčerpania.

Bola sobota. Vonku fúkalo viac, než kedykoľvek, odkedy sme tu bývali. Cara sa prebudila skoro ráno a chcela ísť behať, ale keď ju skoro odnieslo ako Mary Poppinsovú, ako mi to neskôr opisovala, tak to na dnes vzdala a chytila sa iniciatívy.

Keď sme sa budili, stála pri sporáku a robila svoje povestné hrianky so slaninou. Drew to spozoroval, vyrútil sa spod periny, prisunul si k nej stoličku a z tanierika jej ukradol kúsok opraženej slaninky.

Keď jej mastnými ústami dal pusu na líce, Cara sa zasmiala, no zdalo sa mi, že jej smiech znel nejako žalostne. Rozhodol som sa, že sa jej na to neskôr opýtam.

„Vstávaj, Jayden," zavolal na mňa Drew vysadený na linke. „Už to bude skoro hotové."

Keď sa z kúpeľne vrátila mama, tak sme už všetci sedeli za stolom. Bola to celkom vtipná spoločnosť.

Mama mala stále nátačky vo vlasoch, Cara mala na sebe len moju mikinu a ja len spodný diel pyžama. No a Drewovi sme dnes ako na oslavu, prvý a posledný krát, dovolili sedieť na stole.

„Tak mi porozprávajte," mama si natrela hrianku maslom, „ako sa máte na školách. Cara a Drew, veď vy ste nastúpili len predvčerom, nie?"

Pri stole ostalo ticho. Cara sa začala dusiť malým kúskom pečiva, ktorý sa snažila do seba napchať a Drew sa tváril, že nič nepočul.

„Tak teda začnem ja," ozval som sa, pretože sa zdalo, že moji súrodenci boli ešte stále trochu prispatí. „Pred časom som v meste stretol môjho nového spolužiaka, ktorý ma z ničoho nič zavolal skejtbordovať a odvtedy ma do tej triedy nejako začlenili. Presadili ma na druhú stranu miestnosti a..." Nikdy to nebudú Kyle s Damianom a Alexom. „Sú veľmi fajn."

Naozaj boli. Po škole som s nimi bol parkrát v skejtparku, tam sa zdržiavali najradšej a rozmýšľal som, že sa po vianočných prázdninách zapíšem aj na futbal. Nemali tam obyčajný, tak som chcel skúsiť aspoň Americký."

„Ako sa volajú?" Drew pozorne sledoval vývin situácie.

„Mám hroznú pamäť na mená," poznamenal som. „Ale zatiaľ si z nich pamätám Noaha, Logana, Freda a Lucasa."

Mama nič z môjho rozprávania neokomentovala, očividne si spomenula ešte na jednu vec. „Už si si našiel brigádu?" zaujímala sa.

„Áno," prikývol som, no trochu ma zamrzelo, že celý zvyšok odignorovala, „aj keď to bolo dosť náročné. Je tu veľké množstvo mladých, ktorí chcú pracovať a mesto nie zas tak veľké. Ale teraz doraňajkujem a rovno sa tam pôjdem zapísať. Teda skoro."

„Akože skoro?" nedalo to Drewovi.

„Ešte sa chcem s niekým stretnúť," vysvetlil som mu a postrapatil mu vlasy.

„A kde to teda budeš robiť?" vypytovala sa mama ďalej.

„Chcel som niečo nosiť, aby som mal v práci aj trochu fyzickej aktivity, ale nič také už nebolo. Pýtal som sa napríklad v Carinej práci, ale vraj už majú na to nejakého týpka, takže som zobral miesto v nejakej automobilke. Budem opravovať autá, alebo niečo podobné, myslím. Možno ich dokonca iba umývať, je to spojené s pumpou a umývarňou."

„Držím palce," ozvalo sa z druhej strany stola Carino povzbudenie. Uvedomil som si, že doteraz nepovedala ešte ani slovo.

„A ako tvoja nová škola, Cara?" spýtal som sa a všetka pozornosť sa obrátila na ňu.

Cara zo seba na jeden dych vychrlila prúd slov, akoby si to dovtedy v duchu nacvičovala. „V Douxe som sa spoznala s takým dievčaťom, volá sa Olivia, nie je síce v mojej triede, no v rovnakom ročníku, čiže aspoň na obedoch budem mať s kým sedávať, som Céčka, máme milého triedneho, všetko je v poriadku."

Mama sa unavene usmiala. „A v Douxe tiež všetko ako má byť?"

„Och áno," odpovedala Cara, „tam som si na to už zvykla. Naposledy som sa naučila urobiť z mlieka na pene kávy jednoduché obrázky."

Pomaly som dojedal, keď sa na rad dostal Drew. Niečo v tóne hlasu mali s Carou spoločné. Prisudzoval som to tomu, že sú unavení.

„Sú milí," povedal. „Máme milú pani učiteľku, milé deti a dobré obedy."

„To som rada," chytila ho za ruku mama.

„Aj ja," prikývol hlavou. „Sedím s takým chlapcom, volá sa Charlie. Jediný problém je, že deti nechcú pochopiť, že nie som Andrew, iba Drew. Myslia si, že to musí byť z niečoho odvodené a ja im to neviem vysvetliť."

Rozosmiali sme sa.

Umývanie riadov som nechal na ostatných. Išiel som si nájsť rifle a mikinu, aby som čo najskôr mohol vybehnúť von.

Pred prácou som sa mal ešte stretnúť s Cherelle. Sľúbila, že ma odprevadí k automobilke, lebo som presne nevedel, kde to je.

Určite by som to s GPSkou našiel, ale s Cher som trávil čas radšej ako a navigáciou.

Ešte predtým, než som naozaj vyšiel z domu, som sa pristavil pri Care, ktorá stála nad drezom a umývala panvicu.

„Cara?"

Obrátila sa. Okuliare mala položené na linke, takže som si mohol všimnúť, že v morských očiach naozaj nemá ani náznak niečoho nezvyčajného.

Bola geniálna klamárka. Jediné, čo ju zrádzalo, bolo vlastné telo. Pohľad mala pokojný, ani najmenšiu známku nervozity. Všetko sa zdalo byť v poriadku.

No ruky so žltou hubkou sa triasli. Nechala si ich pod tečúcou vodou, aby som si to nevšimol.

Cara bola ako nedobytná pevnosť. Nedokázal som sa k nej dostať. V jej vnútri sa síce svietilo a niekto v nej býval, ale netušil som kto to je.

Mala aspoň desať vrstiev nepriehľadného materiálu, až pod ním začínala jej pravá koža. Poznal som ju najlepšie zo všetkých ľudí na svete, vyrástli sme spolu.

No nebolo to dosť. Čím viac som o nej vedel, tým menej som o nej vedel.

Veci neboli vždy takéto. Desaťročné dievča, ktoré si pamätám ja, s obrovskou červenou hrivou, chovalo na poličke v izbe bambusy, mali ju radi všetci chlapci z ulice, lebo behala najrýchlejšie a vedela stavať bunkre, ako nikto iný, dávala mená všetkým ľuďom a aj veciam, milovala stromy a tak ich chodila objímať na dobrú noc a zbožňovala jablkové koláče.

Lusknutie.

Stotina sekundy.

Cara išla mať čo nevidieť osemnásť, no vnútri mala šesťdesiat. Hodiny pre ňu tikali rýchlejšie, ako pre ostatných.

Trauma pridáva na rokoch. Trauma berie detstvo. Trauma maže úsmevy.

Pritiahol som si Caru k sebe. Vždy, keď som ju objímal, som mal pocit, že držím ulitu, niečo ako prázdny obal.

„Ako sa máš?" pýtal som sa, keď mi oprela hlavu o rameno.

„Dobre," odvetila stručne.

„Pýtam sa, ako sa naozaj máš," zatlačil som na ňu.

Odpoveďou mi bolo hlasné vzdychnutie.

„Môžem ti nejako pomôcť?" snažil som sa jej položiť nejakú otázku, ktorá by nič nepokazila.

Cítil som, že mi na hrudi zavrtela hlavou.

„To je na tom najhoršie," zašepkala. „Najhoršie je na tom, že som na to sama."

Nemohol som jej povedať, že nie je, pretože by som klamal. Tú hrôzu mala v hlave ona. Musela s ňou bojovať sama.

Videla ju sama.

„Som pri tebe," tíšil som ju. „V škole je naozaj všetko v poriadku?"

„Áno," povedala pevne. Nemal som dôvod je neveriť. „Tam sa nič nedeje. Všetko je to tu," poklepkala si po čele.

Von som sa dostal až za ďalších pätnásť minút, lebo som stál v tichom objatí s ňou pri umývadle.

Cher ma čakala na hlavnom námestí. Keď ma uvidela, vydala sa mi naproti. Mala na sebe svoj sivý kabát a čierne vlasy jednoducho rozpustené.

Nikdy som nevidel u nikoho takú ladnú chôdzu ako mala ona, aspoň sa mi to videlo.

„Ahoj," ozval som sa, keď sa dostala ku mne. Čakal som, že ma objíme, no ruky sa jej ani nepohli, mimovoľne jej viseli vedľa tela.

„Koľko máš času?" vytiahla na mňa prvú otázku bez všetkých omáčiek.

Pozrel som na displej mobilu. „Tri a pol hodiny."

„Pôjdeme do kina?" navrhla. „Dala by som si pukance."

„Dávajú niečo, čo stojí za to?" zaujímalo ma.

„Určite niečo vyberieme," zasmiala sa. Znela ako zvončeky. „Je to iba desať minút odtiaľto."

Znela krásne.

„Nechám to na teba," žmurkol som na ňu.

„Len aby si neľutoval," zazubila sa a vykročila predo mňa.

To nebudem.

To rozhodne nebudem.