CHERELLE
~19.12.~

Celú noc sme s Marcy pozerali seriál Black Mirror, hltali sme časť za časťou a po každej sme si museli dať pätnásť minútovú pauzu, lebo nám bolo buď na vracanie, alebo sme ešte spracovávali, čo sa vlastne stalo.

Jeden diel za druhým, milovali sme to, aj keď nás každý úplne svojským spôsobom dorazil.

Keď sme nadránom dopozerali tretiu sériu, tak Marcy zavelila spánok.

Spali sme obe tak dve a polhodiny, čiže keď sme sa stretli na raňajkách so zamotanými vlasmi a popraskanými žilkami v očiach, tak jediné čo nám zostávalo, bolo sa na našich výzoroch zasmiať.

Urobila som nám vločkovú kašu s orechami a ovocím, sadli sme si na na pult v kuchyni a pustili sa do jedenia.

Marcy v tureckom sede nevedela prestať myslieť na včerajší vývin udalostí vo filmovom svete.

Keďže Vianoce boli za rohom, tak sme sa včera rozhodli, že začneme časťou White Christmas, pretože vyzerala vskutku nevinne, no Marcy sa nad ňou nevedela prestať pozastavovať celú noc.

„Mne bol ten Matt na začiatku taký sympatický," fňukala ešte aj teraz. „Celý čas si myslíš, že vieš, no potom sa to zvrtne, tak si chvíľu prekvapený a znova si myslíš, že už vieš a potom sa to zas úplne otočí... Ach... Je to také zlé a také dobré zároveň..."

„Dnes po škole chcela ísť Sophia do pizzerky, tak pôjdeme tam a možno potom by mohli všetky prísť a pozrieť si s nami ďalšiu časť," navrhla som.

„Fantastický nápad," vyhlásila Marcy s plnými ústami. „Nenadväzuje to na seba, takže vlastne nevadí, že nevideli predošlé."

Prikývla som. „Vyberieme nejaký parádny diel."

„Počuj," spomenula si zrazu, „Noah má dnes k dispozícii auto a tvrdil mi, že má pršať a teda by nás mohol hodiť do školy."

„To by bolo geniálne," odsúhlasila som to a dala obe misky do umývačky. „Ale mali by sme si mierne švihnúť, neviem, či chce meškať do školy."

„Máme milión času, pozri," ukázala na nástenne hodiny vedľa chladničky, „nie je ani štvrť na sedem. Ale oblečené sme zachvíľu, potom ti ešte trochu prepudrujem tvár, nech vyzeráš ako človek. Zavolám mu, nech príde skôr, tuším si chcel ísť pred školou vybaviť nejaké nové koliečka."

Marcy a jej starší brat boli zarytí skejteri. Noah sa bez svojej dosky nepohol ani z postele, aspoň som mala taký pocit. Chodil na nej aj do školy, jediné, čo mu v tom mohlo zabrániť, bol dážď.

Mala som rada upršané rána. Väčšinou som do školy jazdila sama, ale nešoférovala som ani rada, ani dobre, preto keď sa raz za čas podarilo Marcy dotlačiť Noaha k tomu, aby nás zviezol, mala som malý sviatok.

„Môže byť," prikývla som. „Stretneme sa za desať minút tu. Chceš si požičať niečo z mojej skrine?"

„To by bolo fajn," poďakovala, „mám tu so sebou nohavice, ale pôjdem si k tomu vybrať ešte nejaké tričko." 

Pol ôsmej aj päť minút som vyzrela z okna. Síce z oblohy nepadla zatiaľ ani kvapka, no pred domom práve zastal sivobiely pikap a niekto za volantom zatrúbil.    

„Už je tu!" zakričala som na Marcy, ale zbytočne, pretože si už nazúvala tenisky v predsieni. Kým som zamkýnala dvere, Marcy už sedela na mieste vzadu. Prenechala mi miesto spolujazdca.    

Marcy a Noah mali veľmi fajn rodičov. Tvorili takú typickú perfektnú rodinu, rodičia, syn a dcéra, mali pekný dom, chovali veľkého Dobermana Dallasa a akváriové rybky, mali krásnu záhradu a Chevrolet Equinox, ktorý požičiavali deťom bez akýchkoľvek sťažností. 

Samozrejme, na tom až tak nezáležalo, ale vedela som, že sa u nich Marcy má veľmi dobre. Raz za čas, keď som k nim bola pozvaná na večeru, cítila som sa, akoby boli moji vlastní. 

Jedávali spolu v peknej jedálni a pani Bescottová bola fantastická kuchárka. Rozprávali sa spolu, žartovali a zdalo sa mi, že sú naozaj spokojní. 

Niekedy som sa pristihla, že Marcy úprimne závidím.    

„Zdravím," ozval sa Noah, keď som otvorila dvere a uvoľnil mi miesto vedľa seba. 

„Nápodobne," vydýchla som a uvelebila sa na sedadle.    

„Kade sa túla slečna Descoteaux v poslednom čase?" privítal ma. „Dlho som ťa nevidel."

Na moje priezvisko nasadil veľmi zlý francúzky prízvuk, aby ma pobavil, ale rozhodla som sa, že mu tú radosť nedoprajem a tak som ani nemykla kútikmi.

„Nie je to len moja chyba," vyčítala som mu, „len ty sa vkuse niekam flákaš s tou svojou doskou, na starú kamarátku a to že nevie šoférovať, si ani nespomenieš."

Postrapatil mi vlasy. „Čo je to stále také zlé?"

„Katastrofálne," zapojila sa Marcy. „Tragické."

„Prestaň!" zahriakla som Marcy. „Tak príšerné to zas nie je."

„Chceš tým povedať, že už nejazdíš vnútri auta s prilbou?" podpichoval ma Noah.

Marcy vzadu vyprskla.

Vykríkla som a rukami si zakryla tvár. „Na toto si fakt pamätáš?"

„Ten úkaz len tak nevymažem z pamäti, ale ver mi, naozaj som sa veľmi snažil," doberal si ma.

„Ty vždy len - Marcy poď, neboj, vezmem ťa len do školy, a na hlave ti trónila tá červená vec," opisovala Marcy situáciu cez návaly smiechu.

„Vyvinula veľké úsilie o bezpečie," Noah prudko zabočil doľava, „za to by sme ju mali len a len vychváliť."

„Naposledy keď ma viezla, sme museli dvakrát za tú jednu cestu zastaviť a zdvihnúť smetiak, do ktorého narazila," zažalovala Marcy.

Noah sa po tej vete od smiechu skoro zložil. V mihu som bola otočená dozadu. „Tak to si mu fakt nemusela hovoriť," vyčítala som Marcy, no ani ja som sa neubránila úsmevu.

Čo budem hovoriť, bola to predsa parádna jazda.

„Inak Cher, došiel k nám do triedy taký nový chalanisko," vytiahol novú tému Noah. „A už sa s tebou pozná. Minule sme si boli v noci zaskejtovať a už poznal tvoj dom."

Takže vie skejtovať. V duchu som mu pričítala bonusový bod, no potom som si uvedomila že smiech zo zadnej časti auta nejako utíchol.

A teraz kadiaľ von?

„Raz na začiatku decembra sme sa stretli na námestí a... potom sme sa išli najesť. Nič viac."

„Ale prosím ťa. Veď ste spolu určite boli viackrát. Naposledy to kino napríklad," začal menovať.

Ďalej som nepočúvala. Cítila som Marcyin spaľujúci pohľad na chrbte a presne som si vedela do detailu predstaviť ako sa práve tvári.

Ani som sa neodvážila otočiť dozadu.

Noah si uvedomil, že v aute sa rozhostilo náhle ticho a prestal rozprávať. „Povedal som niečo zlé?"

Na konci ulice som zazrela budovu školy ozdobenú vianočnými svetielkami. Záchrana.

„Nie..." hlesla som. „Nie, vôbec."

„Páči sa, dámy," vysadil nás pred vchodom do areálu.

Nikdy sa mi nestalo, že by som chcela viac ostať sedieť v aute.

„Vďaka, Noah," vytlačila som zo seba.

Marcy len treskla dverami a vydala sa smerom ku škole.

Snažila som sa ju dobehnúť.

„Počkaj, Marcy!" zakričala som.

„Ani nápad," zavolala cez rameno a šprintovala dalej.

„Marcy, veď spolu sedíme, môže ti byť jedno, či utekáš. Skôr či neskôr sa budeme musieť porozprávať!"

Naozaj spomalila a otočila sa na mňa.

Mohla som jej povedať, že sa s ním nič nedeje, a že sa mi ani minimálne nepáči, no už som jej ďalej nechcela klamať.

A po druhé, neverila by mi to, lebo ma príliš dobre poznala. A keby mi to aj uverila, skôr či neskôr by som ju s nim musela zoznámiť a stačil by jej naňho jediný pohľad a spočítala by si dve a dve.

„Myslela som, že pred sebou nemáme tajnosti!" začala zvýšeným hlasom.

„Toto je jediné..." snažila som sa dostať k slovu, no skočila mi do reči.

„Vieš čo, nevadí mi až tak, že si mi to nepovedala. O to nejde. Mám ťa príliš rada na to, aby som nevedela prekusnúť jedno malé klamstvo. Ale Cher, čo to nevidíš? Posledné, čo aktuálne potrebuješ je nejaký chlapec! Kašlem ti na to, či je pekný a múdry a vtipný! Aj keby to bol James Dean, tak by to nebol dobrý nápad! Si taká prazdna Cher, taká prázdna! Veď sa poznáš najlepšie, čo ti to musím hovoriť ja? Podupeš mu po srdci ako všetkým pred ním, urobíš z neho trosku! Musíš si najprv uzdraviť hlavu, až potom si niečo rieš..."

V momente, keď mi vyhŕkli slzy k nám pribehla Keira zvnútra školy. Konverzácia úplne zastala a okamžite sa zistilo, že je absolútne rozrušená.

„Baby!" vydychovala nepravidelne, „oni... poďte dnu, hneď teraz!"

Ani jedna sme sa nehýbali. „Je to také neodkladné, Keira?" vzdychla Marcy nervózne. „Máme tu niečo nedoriešené..."

„Ste spolu stále, dokončíte to potom!" vyhŕkla. „Toto je dôležitejšie, než čokoľvek iné!"

Marcy pokrčila ramenami a rozbehla sa za ňou.

V hlavnej chodbe, do ktorej sme sa dostali, prúdili študenti okolo epicentra rozruchu, aj keď sa zdalo, že epicentier bolo viac. Väčšina žiakov bolo prilepených na rôzne časti steny. Vyzeralo to naozaj vtipne, kým som nezistila, prečo.

Na steny pribudli nové papiere. Pretlačila som sa cez húf divákov, aby som zistila, čo je tak zaujímavé.

Vo chvíli, keď som to uvidela, som si päťkrát želala oslepnúť.

Ležalo na nich dievča v čiernych nohavičkách, natiahnuté na zemi s obrovskou záplavou červenych vlasov okolo nej. Cez každý obrázok sa tiahol nápis hrubou červenou fixkou 'kurvička'.

Nikdy predtým som to dievča nevidela, bola som si tým istá, lebo som nepoznala človeka s tak veľkými vlasmi.

Okamžite mi doplo, že bola nová.

A že natiahnutá na zemi v triede tiež určite neležala náročky.

Marcy rozmýšľala rýchlejšie ako ja.

„Čo vám preskočilo?" zvrieskla na celú chodbu. Ja som nikdy nevrieskala na celú chodbu, ale Marcy mala na to odvahu aj prax. „Ako sa na to môžete len tak pozerať? A všetci do radu!"

Ďalej som ju už ignorovala, pretože som vedela, že poriadky vie narobiť aj sama. Priskočila som k prvému plagatu a celý ho strhla dole. Keira sa chytila môjho nápadu a odtrhla druhý.

Odlepovali sme ich ako bláznivé, no už bolo neskoro. Neboli sme dosť rýchle. Neprišli sme dosť skoro.

V strede chodby stálo dievča s nádhernými červenými vlasmi v čiernej flanelovej košeli s veľkými okuliarmi na nose. Nemusela som sa pýtať, kto to bol. Vyzerala, akoby v jej okolí zastal čas.

Spomalený záber.

Zbledla.

Rozhliadla sa po stenách prázdnymi očami a chvíľu som mala pocit, že sa zosunie na dlážku, no ona v sebe nejako našla silu a tackavo sa rozbehla smerom k záchodom.

Stála som pri stene s kôpkou roztrhaných plagátov v ruke.

Keby som mohla dať na jednu ranu facku celému svetu naraz, bez váhania by som to urobila.