ANDREAS
~29.11.~

„Hlavne, že tu už posledné týždne nepočúvame nič iné ako 'to je dosť slabé Marcus, mal by si aj ty začať cvičiť' a 'nemôžem s vami nikam v piatok ísť chalani, celý večer budem cvičiť,'" vysmieval sa Dominic Daveovi, „kde sú teraz tvoje svaly, kamarát?"

Dominic v poslednom čase nadmerne často používal slovo 'kamarát', hlavne vo vetách, kde podľa neho vyznelo ironicky.

Dave si chrbtom ruky utrel pod z čela a odpľul si do trávy.

„Povedal som, že cvičím, nie že behám," obraňoval sa.

„Nafúknuté ramená sú ti v živote nanič, keď nevieš odbehnúť zopár kilometrov," podpichoval ho Dominic ďalej. „Minulý týždeň si mal nejaké poznámky na Cama, pričom on mal z basketbalu ešte vyvrtnutý kotník a teraz prvý nevládzeš."

„Započul som svoje meno a vyslovene si neželám, aby bolo spomínané v sprostých komentároch!" Cameron si odpil z fľaše a hodil ju za vybetónovanú časť ihriska.

Keďže sme už chvíľu iba postávali, začala mi byť zima a tak som si zapol mikinu. Dominic je najväčší z nás všetkých, pripomína hŕbu svalov a šľách s bijúcim srdcom a usilovne to dáva najavo celému okoliu, akoby to už dávno nezaregistrovalo.

„Nechaj ho na pokoji, Dominic, zas len zbytočne zdržuješ," tľapol ho po pleci Marcus.

„Ty nechaj na pokoji mňa," zavrčal, „už raz a prevždy musíme tomuto idiotovi napchať do hlavy, že jediné, čo sa môže naparovať bez toho, aby boli vidieť výsledky, sú buchty."

„Aj u nich sú vidieť výsledky," podotkol Cam.

„Ešte lepšie," chytil sa na to Dominic, „takže je jasné, že naparovať bez výsledkov sa nemôže nikto a nič."

„Dominic mňa to už fakt nebaví," ozval som sa ja, lebo mi začínal seriózne robiť nervy, „vyber si, buď hraj basket alebo rieš sračky, ale keď si vyberieš tú druhú možnosť, tak si to láskavo môžeš ísť robiť domov, lebo ja tu mám na to už len hodinu a neplánujem ju stráviť tým, že budem počúvať, ako sa tvojím pričinením z Davea stane kus komplexov s končatinami."

„Bože, vďaka ti, že si Andreasovi nadelil rozum, raz za čas sa to zíde," predniesol spod koša dramaticky Mason. Sedel v tureckom sede, medzi nohami zvieral basketbalku, a tiež nevyzeral hádkou Dominica s Daveom extra nadšený.

„Ďakujem Andreas, ale ja už bez srandy nevládzem," vydychoval Dave, keď si odchádzal sadnúť na lavičku.

„To už naozaj nevydržíš behať ešte chvíľu?" Tón Dominicovho hlasu sa podobal štekotu psa, ktorého uviazala na reťaz. Aspoň už neprovokoval.

„Nie, ja som na dnes skončil," vyhlásil, keď si sadol. „Okrem toho už je dosť dlho tma."

Dominic si poslednú poznámku odpustiť nemohol. „Bojíš sa, že ťa nikto nebude môcť odprevadiť domov, zlatko?"

Dave sa asi rozhodol neznížiť na Dominicovu úroveň a zachovať si chladnú hlavu. „Neviem ako ty, ale ja zajtra potrebujem normálne vstať. Tatko mi zohnal nejakú brigádu na jeden deň a potrebujem aspoň trochu vnímať."

„Nemôžme hrať bez neho?" uvažoval nahlas Marcus, zatiaľ čo klesol na lavičku vedľa Davea.

Pokrútil som hlavou. „Boli by sme dosť v presile."

„Mali sme zobrať so sebou Jacoba ako vždy," frflal Dominic.

Cam prevrátil očami. „Veď vieš, že dnes nemohol."

Dominica jeho poznámka od sťažovania sa neodradila. „Neviem odkedy vymieňa dievčatá za kamarátov."

„Nie hocijaké," prezradil nám Cam, „iba Sophie."

V tom momente sa ozvala symfónia asi štyroch rôznych kašlov. Všetkým, ktorí sme pili, zabehla voda.

„On išiel von so Sophiou?" dostal som zo seba ako prvý.

Cam prikývol.

„Tak to potom chápem," kývol Dominic. „Ale ešte ho trochu podusím, že nám o tom nepovedal."

Vedeli, že Jake by už dva roky za toto stretnutie vymenil aspoň zo tri prsty. Preto ich prekvapilo, prečo sa nepochválil všetkým.

No ja som mal veľmi silné tušenie, že viem prečo.

„Takže to na dnes balíme," skonštatoval Mason a postavil sa. Rukou som mu naznačil, aby mi hodil loptu. Chcel som si pred odchodom dať ešte pár košov. Oblúkom mi pristála v rukách.

„Nepôjdeme sa ešte niekam najesť?" počul som za sebou Cama. „Jared spomínal, že by za nami možno došiel aj s Chrisom."

„Mám celý deň strašnú chuť na pizzu, len som sa k nej nedostal," podsúval nám nápad Mason.

„Ja by som tiež šiel," oznámil Marcus. „Taká dobrá pizza nikdy nie je zlá."

„Koľko je hodín?" zavolal som na nich, zatiaľ čo som si hodil ďalšiu trojku.

„Bude pol jedenástej," odpovedal mi Dominic už znesiteľným tónom. Zrejme za dobu, čo nepočul Davea, stihol trochu skrotnúť.

„Ak by sme vyrazili hneď, tak by som s vami mohol chvíľu ostať," zhodnotil som.

„Tak vypadnime," zdvihol sa Dave s Camom z lavičky.

„Musíme ísť na pizzu? Nepôjdeme radšej k Alfovi?" protestoval Marcus bez premýšľania, akonáhle sme vyšli z ihriska. „Dal by som si Jacka s Gingerom."

Nemusel som povedať ani slovo, lebo od ostatných si vyslúžil zamračené pohľady.

„Tak v tom prípade som ochotný pristúpiť ešte na Doux," prehováral nás.

Od Dominica dostal jemné tresnutie po krku. „Neviem, kde si zaspal, kamarát, ale tam sme už ľudí dobre dlho nepoctili svojou prítomnosťou, a veľmi dlhú dobu ani nepoctíme."

„Okrem toho, myslím, že v takýchto večerných hodinách už otvorený nebude," pridal sa Mason.

Marcusovi veľmi rýchlo zaplo. „Jasné," pochopil. „Takže tá tvoja čajočka si to ešte nerozmyslela?"

Vedel som, že otázka bola smerovaná na mňa, ale keď som počul, že od Dominica schytal druhé, no teraz silnejšie tresnutie, situáciu som považoval za vybavenú. No keď sa napriek tomu rozhostilo ticho, tušil som, že niečo musím dodať.

„Vôbec nejde o čajočku," zahriakol som ho, aj keď málo vecí v živote mi prišlo tak pod úroveň, ako oslovovať Cher 'čajočka'. Cher. „Keby som bol na ich mieste, vydal by som na mňa súdny zákaz približovať sa k tomu miestu na dvesto metrov."

„Ja tiež," ozval sa Mason. „Ale držíme spolu a okrem toho, myslím, že ťa vytrestali dosť. Pracovať dve-tri hodiny pred a po škole každý deň bez mzdy mi príde fakt o hubu. A pizzu robia v meste na ďalších tisíc miestach."

„On si mzdu rozbil dopredu. Doslova," zasmial sa Dave. Vtip bol dobrý, ale natoľko reálny, že sa mu dostalo iba smutného uchechtnutia.

Pri najbližšej odbočke sa Dave vydal opačnou stranou ako my, domov. Keď zmizol, oboznámil som zvyšok skupiny s faktom, že by mi vôbec nevadilo, keby sa o tom prestali baviť.

„Veď aj tu kúsok napravo je taký väčší fast food, poďme tam. Začína mi byť zima, čiže čím bližšie, tým lepšie," dodal som.

„Tam to je v pohode," uznal Cam. „Zavolám Jaredovi, nech tam za nami dobehnú."

Domov som prišiel o deviatej so žalúdkom plným syra a cesta. Bolo nás tam sedem, s tým, že sme spolu zjedli osem pízz. Síce dve celé boli Dominicove, lebo aktuálne naberá, (už asi tretí rok), ale stále to bolo celkom číslo.

S Camom sme celý čas so zájmom sledovali, ako v Dominicovi mizne bez prestávky jeden ančovičkový trojuholník za druhým, akoby nemal dno. Keď navyše dojedol medzi prvými, Camovi skoro vypadli oči.

„Veď sa s ním poznáš štvrtý rok," pripomenul som mu šťuchnutím pod rebrá. „Na toto by si už mohol byť zvyknutý."

Cameron pokrútil hlavou. „Myslíš, že niekedy aj nevládze?" zmraštil nos.

Predtým, než som stihol niečo odpovedať, sme spozorovali, ako sa Dominic snaží nenápadne si uchmatnúť aj kúsok z Chrisovej pizze so slaninou a vajcom.

„Cam, kamarát môj," celkom slušne som ho napodobnil, „nemám poňatia."

Až keď Dominic dojedol svoj posledný kúsok sa mohol Cam bez znechutenia pustiť do jedla.

Ja som musel odísť najskôr, lebo som vedel, že keď prídem po dvanástej, bude zle. Mal som všetko spočítané na stotiny sekundy. Za bežných podmienok sa otec v piatky vracal pred pol jednou a pre zdravý a nepoškodený chod môjho života bolo naozaj veľmi prospešné, ak som bol dovtedy už dávno zamknutý v izbe.

Za svoj život som videl opitých veľa ľudí. V hlave som si aj zaškatuľkoval štyri typy.

Tí, či dostanú nával strateného sebavedomia, tancujú na stoloch, berú každú vtipnú výzvu, vedú parket a oslovujú neznámych ľudí.

K nim presný opak - tí, ktorým dopne že život je ťažký, potom na nich doľahne dvakrát väčší smútok ako zvyčajne, ostanú sklesnutí v kúte a keď si niekoho chytia, v návale zúfalstva poprezrádzajú všetky veci, ktoré nemali nikdy uzrieť svetlo sveta, čo samozrejme na druhý deň tragicky ľutujú. Teda, ak sú schopní si na to spomenúť.

Potom sú tu tí túliví, ktorí zrazu všetkých milujú a všetkých stískajú a všetko sa im páči a všetko je ružové a krásne a super. Každý, kto sa im nestihne uhnúť z cesty, dostane náležitú dávku objatí, ak niekedy nie je dostatočne schopný brániť sa, tak sa mu ujde aj zopár sladkých pús.

Povedal by som, že je to môj najneobľúbenejší typ, pokiaľ by som nepoznal svojho otca.

Lenže ho poznám.

Môj otec sa takmer každý piatok schlastá do nemoty. Nezabráni mu nič na svete. Neviem, aký typ je pred kamarátmi, s ktorými tam chodí, no som presvedčený, že keď je s nimi, sa ešte drží na reťazi, pretože keby vedeli, čo sa deje potom, nemyslím, že by ho v živote ešte niekam zavolali.

Môj otec je veľký a silný chlap. Podobá sa Dominicovi, aj keď nemá dva metre. Má kúsok nad stoosemdesiat centimtrov, no tvár pitbulla a ruky majstra sveta vo vzpieraní, rusa Alexeja Lovcheva.

Keď si vypije, preskočí mu a správa sa ako besný pes. Povedať niečo takéto o rodičovi sa zdá byť silné, no kto by poznal môjho otca, vedel by, že je to dokonca slabé slovo.

To je tá polovica, kvôli ktorej odpúšťam mame, že ho opustila. Kvôli tej druhej, tej, že ma nevzala zo sebou, už len pomyslenie na ňu znášam bez hnevu veľmi ťažko.

Pred siedmimi rokmi som si do zárubne dverí na izbe namontoval tyč, na ktorej urobím vždy keď okolo nej prejdem päťdesiat zhybov. Je jasné, že keď som mal dvanásť to ešte nešlo, no postupne to išlo lepšie a lepšie.

Pred troma rokmi som otca prerástol. Odvtedy dostanem päsťovku málokedy, väčšinou, len keď som už večer unavený a nedokážem si dávať dostatočný pozor.

No zistil som, že ľudia v svojom najagresívnejšom štádiu dokážu vymyslieť také veci, za ktoré by im Stalin ďakoval na kolenách, keby ho naučili.

Zatriasol som hlavou. Síce zámok neznamenal zaručený úspech, ale keď som už ležal za zavretými dverami v posteli, tak som si fakt z hlboka vydýchol.

~~~~~~~~~~

Začína sa to rozbiehať.. a v budúcej kapitole to už naberie na správnych obrátkach. Bude už najbližšiu sobotu🖤