CARA
~18. 11.~

„Mohli by sme rozprávať o niečom inom," snažila som sa pokojne navrhnúť žene, ktorá sedela oproti mňa. Malé vrásky sa jej ako údolia tiahli po čele, na nose mala nasadené okuliare s čiernym rámom a upierala na mňa sústredený pohľad.

Sedela za stolom, mala na sebe blúzku pokrytú drobnými kvietkami a ruky položené na kope úhľadne upravených fasciklov.

„Napríklad o čom?" prižmúrila viečka. Napriek tomu, že bola staršia, oči jej behali sem a tam, vek z nich nezmazal iskru a temperament. Zrejme radosť zo života nesúvisí s vekom.

Snažila som sa dokopať vlastnú myseľ, aby fungovala, aby konečne povedala niečo rozumné. No niečo vnútri hlavy mi zamrzlo a za živý svet sa s tým nedalo pohnúť. Tak som sa pokúsila len roztiahnuť kútiky, veľmi nepodarený pokus o úsmev.

„Nemusíme sa stale baviť iba o mne, pani Rendleiová. Aký ste mali deň vy?"

Keby trpezlivosť prinášala ruže, v stopách pani Rendleiovej by vyrastali záhony. Pri každom jednom kroku. Tá žena mala sebaovládania v malíčku na ruke viac, ako niektorí ľudia v celom tele.

„Ja som mala vynikajúco," usmiala sa na mňa. „Ráno som sa zobudila na vôňu opraženej cibuľky. Manžel mi spravil raňajky. Dala som si kávu a išla som do práce. Podopĺňala som papiere, ktorým som sa vyhýbala už vyše týždňa. Odpadlo mi jedno sedenie, čiže budem môcť ísť skôr domov."

Ako málo niekomu stačí ku šťastiu, prebehlo mi hlavou.

„Cara," pokračovala so starostlivým úsmevom, „ty vieš že to je vlastne absolútne nepodstatné."

„Prečo?" hlesla som hlúpo, aj keď odpoveď som veľmi dobre poznala. Niekde vnútri som len dúfala, že touto otázkou zdržím čas. Aj keď sme obe vedeli, že viem, trpezlivosť v pani Rendleiovej sa nezaprela.

Jemne si povzdychla. „Si tu už znova. Ja viem, že niekedy bojovať s vlastnou hlavou je tá najťažšia vec na svete, ale keď mi ani nepovieš, čo sa deje, nedokážem ti pomôcť ani ja. Neverím, že sem chodíš len preto, že ti chutí môj čaj, aj keď povedzme si - som v ňom preborníčka."

V rukách som stískala hrnček s mätovou tekutinou, dúfajúc, že ho prstami zachvíľu rozdrvím a získam znova trochu času. Povedať pravdu je vec pár sekúnd, no mne sa slová zadrhávajú v hrdle pri každom nádychu.

Hrnček samozrejme nepukol podľa plánu, naďalej mi len ohrieval prsty. Nič sa nestalo. Všetko bolo tak ako predtým, hodinky tikali rovnako, miestnosť vyzerala rovnako, za oknami kráčali ľudia stále rovnako. No niečo tu bolo predsa len vždy iné.

Pravda je, že už som tu sedela za posledné tri týždne štvrtý raz. Vždy som sa odhodlala, zaklopala, usadila sa a vypýtala si čaj. Už štvrtýkrát som sa snažila donútiť svoj mozog povedať pravdu, no zdalo sa, že nemám poňatia, ako môžu normálni ľudia zo seba niečo vypustiť pred úplne cudzím človekom, alebo aj pred úplne blízkym, jednoducho pred hocičím, čo dýcha.

U psychologičky som bola dobrovoľne, nikto ma sem nenútil chodiť. Teda aspoň nie k tejto, školskej. U normálnej psychologičky som bola po predminulej zime párkrát a nič mi to nepomohlo, pretože rozprávať som nechcela ani tam.

No pani Rendleiová bola úžasný človek a v živote pomohla stovkám študentov. V živote som na ňu nepočula zlé slovo, moji spolužiaci s ňou raz za čas dokonca chodili iba tak, ako za kamarátkou, pretriediť si hlavu. Preto som chcela ísť ku nej. Keď to dokážu moji rovesníci, prečo by som to nedokázala ja?

Keďže som sama netušila, čo robia normálni ľudia, keď sa majú tak, ako sa mám ja, tak som sa snažila už štvrtýkrát pani Rendleiovú poprosiť, aby mi to povedala, aby mi hodila záchranné lano, lebo nie som ďaleko k utopeniu, no nikdy zo mňa nevyšlo ani slovko. Vždý som zúfalo dúfala, že sa žena oproti mňa naučí do budúceho stretka čítať myšlienky a prečíta mi mozog ako otvorenú knihu, no nič sa nezmenilo a ja som si veľmi dobre uvedomovala, že to nie je jej chyba.

Je to moja. Vždy je to moja.

„Ide o ten január, Cara? Stalo sa vtedy niečo, o čom si sa nezmienila? Zmenilo sa ním ešte niečo?"

Pravou rukou som si pretrela oči.

Nemohla som jej to povedať. Nevedela by som jej odpovedať na otázky, ktoré by mi ďalej kládla, nedokázala to s ňou rozoberať. Vnútri to bol síce dym, cítila som, že ma postupne dusí, ale mala som pocit, že z hrdla by mi to vyšlo ako oheň, spálil by stôl, fascicle, hrnček, miestnosť, pani Rendleiovú a v neposlednom rade, mňa.

Hrnček som položila na stôl a vstala. V chvate som zo stola schmlatla okuliare, cez plece prehodila ruksak a riflovú bundu.

„U-už pôjdem. Čakajú ma doma. Mám-mám veľa povinností."

Veľmi dobre som vedela, že mi pani Rendleiová niečo hovorí, ale snažila som sa to nevnímať, dvoma krokmi som preletela miestnosť a zabuchla za sebou dvere. Bežala som von zo školy, ako som vládala.

Keď som pred ňou zastala, bola som pevne rozhodnutá, že toto bol poslednýkrát, čo moje nohy prekročili prah jej kancelárie.

Doma som našla len Drewa. Sedel za písacím stolíkom a robil si domáce úlohy.

„Ahoj Drew," vtisla som mu pusu na čielko a sadla si k nemu. „Nepotrebuješ pomoc?"

„Cara," usmial sa a detskými rúčkami ma objal okolo krku. „Túto úlohu nedokážem vypočítať," oznámil a otvoril zošit. Uvoľnil mi miesto na stoličke a ja som si k nemu prisadla.

Drew je môj najmladší brat. Má sedem rokov, veľké sivomodré oči a na lícach tie chutné detské jamky, keď sa usmeje. Doma býva väčšinou sám, čo ma hnevá, keďže o deti by sa mal niekto patrične starať, ale nemôžem mu nijako pomôcť, keďže som takmer celý deň preč.

Po polhodine, ktorú som strávila sedením nad Drewovými úlohami sa dole rozrazili dvere a niekto si na zem zložil tašku. „Som doma!" zahučal niekto na celý dom a potom sa hrmotajúc odpratal do svojej izby.

Bol to Adamov hlas, čo znamenalo, že Drew je v bezpečí, tak som si zložila okuliare, prezliekla sa do niečoho pohodlnejšieho, ako bola moja áčková sukňa a vybehla von, nehľadiac na november.

Toto je to, čo robím ja. Behám. Kľudne aj päťkrát denne, keď je čas. Baví ma to. Stále vládzem. Nikto na mňa nehovorí, nikomu sa nemusím pozerať do očí. Som sama. Môžem úplne bez strachu dýchať.

Domov som sa znova dostala až po zotmení. Zdvihla som oči k nášmu domu. Všade bolo zhasnuté, jediné svetlo bolo v otcovej pracovni. Okolité okná boli prázdne a tiché a všetko sa zdalo byť v poriadku. Presne to je ten problém. Z veľkej časti prípadov sú v skutočnosti vždy najhoršie tie veci, ktoré sa zdajú byť v poriadku.

Okamžite som vedela, o čo zas ide. Najtichšie ako to išlo som si zložila veci v chodbe a vybehla hore do Bercusovej izby, keďže som vedela, že tam všetci budú.

Mali zhasnuté, no aj tak som rozoznala siluety postáv. Drew sedel na kraji pohovky, hlavu mal zloženú v dlaniach a plakal. Adam ležal na posteli a pozeral do prázdna a Jayden sedel za stolom a niečo čítal. Všetci mi ticho kývli na pozdrav.

Sadla som si k Drewovi, odhrnula mu z čela spotené vlasy a objala ho okolo ramien. „Znova sa hádajú," Drew mi skryl hlavu do ramena a slová sa z neho rinuli rovnako ako slzy. „Oco dole strašne kričal a potom rozbil sklenenú fľašu o stôl," vzlykal mi do trička.

„Je to zas úplne na hovno," otočil sa na mňa aj Jayden. Pod okom samu črtala modro-fialová podliatina. Pamiatka na incident, ktorý sa odohral v obývačke pred pár dňami. Otec sa nahneval a on bol po ruke najbližšie.

Jayden býval najbližšie po ruke celkom často. Posledný rok naschvál behával blízko pri otcovi, keď dostal záchvat zlosti, aby to schytal skôr ako ja alebo mama. Modriny okolo očí u neho neboli nič nezvyčajné, no zakaždým keď som ich videla, som mala znova a znova chuť otcovi urobiť také isté.

Zrak mi ubehol na Adama. Pozeral niekam do prázdna a nič nekomentoval. Nie preto, že by nič nevedel, ale preto, že o tom vedel svoje až príliš.

„Drew poď spať," rýchlo som prerušila mučivé ticho, zobrala ho na ruky a naznačila Adamovi, nech uhne z postele. Vyzliekla som mu tepláky aj tričko a poriadne ho pozakrývala.

„Kľudne spi," usmiala som sa na neho najpovzbudivejšie ako to išlo, „zajtra ráno bude všetko v poriadku. Zajtra musíme ísť na súd posledný krát. Už nikdy nebudeš musieť prežiť takýto deň znova. Čo by ti pomohlo? Urobím ti niečo dobré na raňajky? Volské oko?"

„Hrianky so slaninkou," slastne privrel oči.

„To môžeš aj mne," zasmial sa sťažka Adam, aby uvoľnil atmosféru.

„Dobre, tak zajtra vstanem skôr a urobím vám hrianky so slaninou. A teraz už spi." Drew zavrel oči a o chvíľu už naozaj pravidelne oddychoval.

Jayden si sadol na zem podo mňa a keď som zliezla dole k nemu, objal ma okolo ramien. Z útrob domu sa ozvala rana a potom tichý plač.

Keď mi začal hrdlom hore stúpať tlak, pochopila som, že to, ak teraz rýchlo nezaspím, bude veľká chyba.

Prebudila som sa ešte v noci na škripot otvárania dverí. Mesiac svietil za otvoreným oknom, ktoré sme večer zabudli privrieť naspäť a trblietavo ožaroval celú miestnosť.

Adam spal rozvalený po celej posteli, na ňom bol po celej dĺžke natiahnutý Drew a celí spolu vyzerali ako posplietaný uzol rúk a nôh. Jayden sedel na zemi opretý o stenu a ja som mu ležala schúlená na kolenách.

Vo dverách stála mama v župane. Keď videla, že všetci spíme, utrela si slzy z líc a jemne ich privrela naspäť.

Unavenými očami som chvíľu obdivovala žiarivú pologuľu za oknom kým som sa konečne rozhodla privrieť viečka.