ANDREAS
~23.12.~

Dôkladne som odignoroval už druhé vyzváňanie telefónu, ktoré sa rozliehalo po celom dome a ostal som prilepený na sedačke pred telkou. Bežal v nej zápas Boston Bruins s Pittsburg Pinguins, ktorý som nemohol zmeškať, lebo Bostonu som fandil už pekných pár rokov, a zápasy som sa snažil nechať si ujsť iba vo veľmi neodkladných situáciach.

Školu som napríklad za neodkladnú situáciu nepovažoval, čiže vyučovanie mi nebránilo pozerať aspoň priebeh. Keď som bol vonku, tak sme to s chalanmi pozerávali všetci spolu, no bol deň pred Vianocami a všetci si užívali, že sa môžu poriadne vyspať a praktizovať gaučovanie celý deň.

Rozhliadol som sa po dome. Bol naozaj v poriadku, pretože sa mi ho ako-tak darilo udržovať celý rok, no o svetielkach, farebných reťaziach a tobôž nie stromčeku, nebola ani zmienka. Nemal som vianočnú náladu, pretože nikdy som nemal, koláče sa mi piecť nechcelo a darček od otca by som tiež mohol ponechať iba na úlohu mojej predstavivosti.

Keď po pár minútovej pauze dom rozvibrovalo už tretie vyzváňanie, naveľa som sa zdvihol a snažil sa na tri skoky prebehnúť dom, aby som mohol ďalej mohol sledovať vývin zápasu.

Keď som však na displeji uvidel Camovo meno, všetok hnev zo mňa vyprchal.

„Pozeráš?" vyhŕkol som.

„Nie," schladil ma automaticky. „Nemôžem, lebo aktuálne ma mama zapriahla do práce. Ale žily mi to až tak netrhá, Nashville aj tak nehrá."

Pri predstave, ako Cameron kolenačky drhne dlážku, mi skoro zabehlo.

„Budú hrať dvadsiateho ôsmeho. Môžme si ísť večer niekde sadnúť a pozerať," navrhoval som, kým som sa znova usadzoval na gauč.

S kamarátmi sme často viedli siahodlhé hádky o tom, prečo je kto najlepší. Cameron bezpodmienečne držal Nashville Predators, Mason Chicago Blackhawks, Dominic Bostonu, presne ako ja - v poslednom čase som zisťoval, že je to jedna z naozaj veľkého mála vecí, ktoré máme spoločné, poniektorí si stáli za Philadephiou, Carolinou alebo Buffalom.

Často sme sedeli v nejakom podniku, iba popíjali pivo a očami viseli na obrazovke na viditeľnom mieste v miestnosti a vykrikovali.

„To by sme určite mohli," schválil mi nápad a až potom sa dostal k tomu, prečo volal. „Bude tvoj tatko doma tieto Vianoce?"

„To by bolo prvý raz po pekných pár rokov," zasmial som sa, ale niekde vnútri ma pritom pichlo. „Pochybujem."

„Spomínal som to mame, takže," odmlčal sa, aby mohol zapískať dramatickú melódiu, „mám oficiálnu príležitosť ťa pozvať do sídla Singhovcov na štedrú večeru."

Nie že by mi na vianočnej samote záležalo.

Od dvanástich som trávil Vianoce sám, kým môj zvyk nenarušila Cherelle, u ktorej som posledné dva roky o takomto čase ležal na linke, zatiaľ čo ona vypekala svoje zdravé dobroty a dávala mi rovno do úst ochutnávať prvý koláčik z každého druhu. U Cherelle, ktorá mi zo stoličky vyskočila na ramená a z výšky ozdobovala miesta na stromčeku, na ktoré by bezo mňa nedočiahla. U Cherelle, ktorú som na vianočných nákupoch vozieval v nákupnom vozíku po obchodoch, kým ona len so smiechom ukazovala prstom, aké suroviny potrebujeme. U Cherelle, s ktorou som sedel na zemi v hŕbe baliacich papierov, kým mi ona pozorne pomáhala všetko perfektne zabaliť a naukladať. U Cherelle, ktorá mi štíhlymi rukami obopínala pás, keď za mnou sedela na Jeanine a okolo uší jej svišťal vietor.

U Cherelle, ktorej žiadne dievča na zemi nesiaha ani po kotníky, u Cherelle, ktorá mi srdce rozmliaždila vlastnou rukou.

V okamihu som sa cítil, akoby sa mi všetky orgány v tele pod vplyvom plameňov začali topiť ako vosk a že sa mi jazyk prilepil na na podnebie. Ruka mi automaticky vystrelila k ľavej strane hrude, akoby chcela zistiť, že či tam stále je srdce, aj keď som už dlhšie presvedčený, že fungovať prestalo už dávnejšie.

Nenávidel som pojem zlomené srdce a preto som ho nikdy nepoužil, dokonca vo vlastnej hlave som si ho tak nikdy nenazval, no predsa som presne vedel, čo to znamená. Mať zlomené srdce je ako mať zlomené rebrá. Nikto to nevidí, ale bolí to pri každom nádychu.

Keď som začínal mať pocit, že sa mi telo zmení na kameň, uvedomil som si, že ruku s telefónom som mimovoľne spustil a že Cameron mi hovorí v ruke. Hned som ju dvihol naspäť k uchu.

Nebol urazený, aj keď som si v momente uvedomil, že jeho pozvanie som odignoroval.

„Si v pohode?" ozvalo sa v telefóne.

„Dnes sú to dva mesiace," zachrapčal som. „Dnes sú to presne dva mesiace."

Aj bez slov som tušil, ako to Camerona vyviedlo z miery, lebo o svojich pocitoch som zásadne nerozprával. Často ani pred sebou a aj keď som vedel, že Cam by mi bez rozmýšlania a bez otázok pomohol aj zahrabať mŕtve telo, často sa zo mňa slová proste nedostávali.

Akoby sa mi zadrhli v krku. Tvrdol mi kvôli nim hrtan a hlasivky.

Bolo to slabé. Nemohol som si dovoliť byť slabý.

Nemohol.

„Ja viem, Andy," oslovil ma tak jemne, ako ešte nikdy nie. A povedal mi ANDY. Mimovoľne sa mi do hlavy vmietla spomienka mojej mamy, spomienka na jej mäkký hlas.

Mala zvláštne tempo reči. Rozprávala, ako keby spievala.

„Andy poď, pôjdeme na prechádzku. Andy, zlatíčko, musíme sa predsa naučiť papať nepresiatkovským spôsobom, veď zachvíľku už budeš veľký školák. Andy, urobila som na obed tvoje obľúbené rebierka. Andy, čo keby sme sa teraz nachvíľu vykašlali na upratovanie a pozreli si nejakú peknú rozprávku? Andy, moja jediná, moja najväčšia láska."

Napriek tomu, že je už dávno preč, toto jediné slovo ma ako šľahnutím biča upokojilo. Orgány dotleli. Krv sa vrátila do žíl. Jazyk sa odlepil od hrtana. Rebrá opäť zrástli.

Aspoň na chvíľu.

Mal som chuť sám seba prefackať za to, že som tak strašne neschopný, že som dospelý a že som chalan, a že ma aj napriek týmto faktom musím ukľudňovať kamarát. Že sa neviem vysporiadať s jednou stratou.

Je to len jedna strata. Je to len jeden človek. Je tu ďalších 7 miliárd ľudí. V škole 700 ďalších dievčať. Je ich ako rozsypaného piesku a snehu a všetkého.

Denná mantra. Už by som sa to mohol konečne naučiť.

„Veľmi rád k vám prídem na večeru," vyšlo zo mňa. „Ďakujem za pozvanie."

Cam už na to nereagoval. „Budeš v poriadku?"

Nie. Už nikdy nebudem v poriadku. Už nikdy sa nebudem môcť usmiať bez toho, že by som mal pocit, že mi vietor prerazí cez zuby a vybije mi z tváre všetku faloš.

„Samozrejme, že budem v poriadku," mávol som rukou, aj keď som vedel, že to nemôže vidieť. „Nie je to nič, len ďalšie smutné výročie."

Cam zvrtol tému. „Tak môžeš ísť kúpiť vaječný koňak, aspoň budeš užitočný. Tatko na to zabudol."

„Vybavím," súhlasil som úsečne.

Poznal som Cama. Možno doma koňak mali. Bol som presvedčený, že mali. Len ma chcel poslať na vzduch. Prevetrať sa.

„Príď okolo piatej," nakázal mi. „Nezabudni koňačik."

„Hlavný chod by som predsa nezabudol," rozlúčil som sa.

Hokej v bedni predo mnou hučal naďalej. Vypol som ju. Nemal som chuť na hokej, nemal som chuť na nič. Chcel som sa skryť pod posteľ a už odtiaľ v živote nevyliezť.

Vyzliekol som si tričko a pobral sa do sprchy, pretože som dúfal, že mi preberie aspoň telo, keď už dušu zobudí asi ťažko.

Umytý som nasadal na motorku smerom do nákupného centra.

Keď som vošiel do Walmartu a zamieril do časti s alkoholom, na chvíľu som Cama znenávidel.

Samozrejme, že tam bola. Vždy si na Vianoce kupovala ríbezľové víno, ktoré tak milovala.

Len som nerozumel, prečo musela práve teraz, v tejto minúte, sekunde, stotine.

Mal som v tele dve osoby, vždy to tak bolo. A možno neboli dve, možno ich bolo šestnásť, kto vie. V každom prípade, to, čo kráčalo popri regáli som nebol ja.

A možno bol. Možno som bol naozaj vysoký deväťnásťročný chalan v koženej bunde s pevným krokom a motorkárskou prilbou v ruke. Možno som bol vnútri to čo vonku, vždy som sa tak cítil, sebavedomie mi nikdy nechýbalo, odvaha tiež nie.

Lenže niektorí ľudia, špeciálne vybraní ľudia, vám v tele trhajú bariéry.

Celé sa to zbehlo strašne rýchlo. Na jazyku som mal slová, vety, možno celé eposy.

Ahoj. Ako sa cítiš? Prečo si tu musela byť práve teraz? Je na tom tvoje srdce lepšie? Rozbila si ma. Ide ťa tvoj smútok utopiť? Za nič na svete by som nevymenil ani sekundu, čo som s tebou strávil. Mrzí ťa to? Si jediné, čo mi ide v hlave celé dni. Myslíš na mňa aspoň niekedy?

Cher, len som ti chcel povedať, že vždy, keď ťa stretnem, zomriem o trochu viac.

Moja hrdosť bola odvždy väčšia ako akýkoľvek cit. Nepozdravil som ju. Tváril som sa, že si nevšímam kožu, ktorá jej presne sedela, nádherné pohyby a vôňu orgovánu, ktorá k nej neoddeliteľne patrila.

Keď som sa načahoval za koňakom, ruky sa mi netriasli.

„Ahoj," ozvalo sa.

Nehovor na mňa, nehovor na mňa.

Snažil som sa jej vysielať telepatické signály bez toho, aby som na ňu vrhol čo i len pohľad, pretože všetko to znameno stratu prevahy, alebo pôdy pod nohami.

Na jednej strane som z celej duše chcel zabudnúť, ako zneje jej hlas. Chcel som vymazať každé slovo, čo mi kedy povedala.

Na druhej strane, keby som mal v tej stotine sekundy umrieť, moje posledné želanie by bolo počuť ju čítať mi nahlas. Alebo spievať, áno, spievať!

Vedela to nádherne. Keď som jej raz za čas zaspával v lone, z úst jej rinuli texty od AC/DC v mäkkej, ťahavej, melodickej verzii a aj tak to znelo fakt dobre. Hlasom dokázala zmeniť hardrock na indie pop, hlasom dokázala topiť ľad.

„Nazdar," povedal som muškátovému vínu vo výške mojich očí.

Nazdar? Naozaj som povedal slovo nazdar?

„Iba som ti chcela zaželať pekné sviatky," oznámila mi pokojne.

Určite to vie. Určite jej teraz v hlave dookola hrá fakt, že ma presne pred dvoma mesiacmi opustila.

Pravda je taká, že som si tým vôbec nebol istý. Len som z celého srdca dúfal, že je to tak, alebo teda aspoň z toho, čo mi ostalo na jeho mieste v hrudnom koši.

Prečo povedať mi vetu nestojí aj ju toľko bolesti a premáhania sa? Prečo to všetko spadlo na mňa?

Vystúpila moja druhá osobnosť, možno šestnásta, všetky emócie išli v sekunde do úzadia. Otočil som sa. Konečne som bol schopný pozrieť sa jej do očí.

Boli stále rovnako zelené. Rovnako krásne.

Prečo nevyzerá ako zvädnutý kvet? Prečo mi to Boh nemôže uľahčiť a dať mi aspoň jeden odrazový bod, o ktorom by som si mohol povedať, že už nie je taký pekný? Taký dobrý? Že kvôli nemu za to nestojí?

Na chvíľu som sa prestal hnevať. Jej oči. Chcel som sa nechať nimi vpiť a potom zhltnúť.

Na malú chvíľu som jej úprimne odpustil.

„Ďakujem." Povedal som mäkko, ale znel som ako robot.

Nezaželal som jej naspäť, pretože by to nebolo úprimné a chvíľkové klamstvo mi za chvíľkové potešenie nestálo.

A potom bolo po zázraku. Všetky pocity boli späť, začali sa vo mne znova miešať ako v kotli. Hlava sa mi išla znova rozletieť na kúsky pod obrovským tlakom smútku.

A jej tvárou nepreletel ani náznak sklamania.

~~~~~~~~~~~~~~
Prepáčte, že ste na to čakali tak dlho. Ďakujem, že ste tak trpezliví. Ďakujem, že vás mám.