CHERELLE
~8.12.~

Vchodové dvere sa rozleteli.

„Čo to bude dnes?" nakúkala mi za dve sekundy Marcy cez plece. 

„Quinoový pilaf s jablkovo-mrkvovo-kapustovým šalátom," predniesla som dôležito, zatiaľ čo som do hrnca sypala bujón.

„Čo je pilaf?" krčila Marcy nosom. Ja som sa jej zatiaľ snažila vnútiť nôž na dokrájanie zeleniny.

„Jedlo," vysvetľovala som jej, „základ tvorí ryža alebo pšenica. Potom do toho primiešaš niečo, čo uznáš za vhodné."

„Niečo ako rizoto?" vypytovala sa.

„Môže byť. Okrem toho národné jedlo v Azerbajdžane."

„Ty si vieš niekedy zapamätať neskutočné blbosti," pokrútila hlavou a nasypala zeleninu do misky.

Večere som si varievala spravidla skoro každý deň a Marcy mi pritom neochotne, no predsa pomáhala. Nevidela zmysel v jedení vecí, ktorých názvy ani nepozná, keď radšej normálne môže prežiť na všetkom, čo je napustené olejom a komandovaní mňa.

Za to so mnou ale rada pozerávala seriály, srandovala a ochutnávala neznáme zmesy na tanierikoch.

„Vieš čo je ešte zvláštne?" povedala o chvíľu, keď zapínala Netflix, „dlho som ťa nevidela samú."

Rovnaká veta.

„Ak chceš začať túto tému, tak mi musíš tentokrát sľúbiť, že ju dokončíš. Nie ako minule," upozornila som ju.

Prikývla. „Dnes už áno. Nebudem ťa naťahovať. Jednoducho je zvláštne, že nikoho teraz nemáš," vysvetlila mi. „Od trinástich... či dvanástich?... rokov som ťa nikdy nevidela viac ako tri mesiace single a voilà, tu ťa máme."

„Ešte to ani zďaleka nie sú tri mesiace," namietala som.

„Neviem či by si sa tým mala chváliť," uvelebila sa v tureckom sede a do úst si vložila prvé sústo.

Neviem, či to myslela zo srandy, alebo nie. Nikdy som sa nad tým nezamyslela, ale teraz keď to Marcy vyslovila nahlas, uvedomila som si, že má pravdu. Trochu ma to vyviedlo z konceptu. Samozrejme, že som o tom vedela, len som sa nad tým nikdy tak nepozastavila.

„Je toho trochu veľa," rozmýšľala som nahlas. Znela som trochu zhrozene.

„Je, ale nie je to úplne tvoja chyba," upokojovala ma. „Teraz poďme pozerať."

„Nie," zastavila som ju, „dokonči mi to už. Samozrejme, že je to moja chyba."

Ticho na mňa hľadela a čakala, čo ďalšie zo seba dostanem.

„Ja neviem..." vzdychla som si. „Ja im nerobím zle úmyselne. Teda nie v takom zmysle, že by som im chcela postúpať po srdci, alebo ublížiť."

„Ale každý od teba odíde celkom rozbitý," podotkla Marcy. „Ani trochu ťa to nemrzí?"

Zamyslela som sa. „Samozrejme, že mrzí."

Marcy pokrútila hlavou. „Zamyslela si sa. Keby ťa to tak veľmi mrzelo, odpoveď by bolo jasné nie. Nemala by si nad čím rozmýšľať."

„Niekedy si naozaj želám, aby si nemala vždy pravdu," sťažovala som sa. „Ale ja to nerobím naschvál! Inak, asi by si mi mala častejšie dávať takéto otázky na telo, možno by sa nestalo veľa z tých tragédií, ktoré som spôsobila."

„Nikdy si sa ma nepýtala. Vieš, že keď sa spýtaš, ti poviem úprimne nehľadiac na škody, ale snažím sa nevnucovať ľuďom, ktorý to nepotrebujú, svoj názor. Mám dosť problémov so sebou. Nebudem im strkať nos do osobných vecí."

„Ale veď si moja najlepšia kamarátka," nechápala som.

„To je možné. Ale blízkosť vzťahu ťa neoprávňuje niekomu sa rýpať v súkromí," vyhlásila.

„Neznášam slovo 'rýpať'," precedila som pomedzi zuby.

Zasmiala sa. „Viem. Chcela som ťa len udržať v pozornosti."

„Vieš," vysvetľovala som jej, „nikdy som do vzťahu nešla s nikým, kto by sa mi nepáčil. A nie len fyzicky. Ja neviem, prečo nemôžem byť dlho sama. Keď sa tak na to pozerám, vždy pri sebe niekoho... nie len že chcem, ale aj potrebujem mať. Doslovne potrebujem. A ja to väčšinou nepokazím... teda neviem, asi je to so mnou naozaj trochu ťažké, totiž..."

„Si dosť majetnícka," zamumlala si popod nos Marcy, ako keby znížené decibely mohli znížiť pravdivosť slov. „A aj trochu žiarlivá."

„Hej!" zvolala som trochu rozhorčene.

„Vidíš, presne o tomto som hovorila," zašomrala. „Ľudia o sebe vedia pravdu, ale nechcú ju počuť nahlas."

„Veci povedané nahlas naberajú význam," skonštatovala som. „Nikdy som nikoho nechcela zraniť. Nechcem byť taká. Vždy so sebou bojujem zo všetkých síl a prehrám na plnej čiare. Ja neviem... nechcem byť ani taká... asi nechápavá voči nim... a nedôverčivá. Ale..."

„Bojíš sa, že ťa opustia," poznamenala Marcy akoby mimochodom, a do úst si vložila ďalšie sústo.

Nebála som sa pavúkov, hadov, výšok, tmy ani hororov. Bála som sa osamelosti. Možno to bola monophobia. Neviem. Ale viem, že veci, ktorých sa bojíme najviac, sa nám už stali.

„To je presne ono!" vykríkla som. „Som z toho v dese. Ach Marcy, ty mi už čítaš mozog ako knihu."

„Nepreháňaj, Cher. Idem ti povedať, prečo to nie je tvoja chyba." Misku si z lona položila na obývačkový stolík. „Deficit otca. Deti, ktoré nemajú rodičov, u dievčat to platí hlavne pre otca, si partnerov hľadajú vo veľmi skorom veku. Chýba im tá polovica. Mama má byť tá nežná, láskavá a starostlivá zložka rodiny, a otec ten čo chráni, pevná, silná zložka. Keď je jedna časť preč, automaticky si to potrebuješ nahradiť a to čo najskôr. Nie naschvál. A keď ty vlastne nemáš rodiča ani jedného, len sa to trochu znásobilo. To je všetko."

Marcy na mňa vybalila vesmír bez jedného mihnutia oka. Keď videla, že ma dostala na kolená, spokojne sa zahmírila a misku si zo stolíka vzala naspäť.

Netušila som, odkiaľ to mala. Ale všetko to do seba zapadalo. Presne, do poslednej bodky. Ako puzzle. Zaujímavé, že puzzle môjho života vedela raz za čas viac poskladať Marcy ako ja.

„Preto som rada," pokračovala, „že teraz konečne nikoho nemáš. Musíš sa nájsť. Musíš narásť, rozkvitnúť, dosaď si tam aké len sloveso chceš. A to musíš urobiť sama."

Jayden.

Zmĺkla som. Zdalo sa mi, že len na malý moment, no Marcy ma príliš dobre poznala.

„Zase si ticho," nadškrtla. „O niečom snáď neviem?"

Dnes som jej o ňom chcela povedať, ale po tomto ma to zarazilo. Nemohla som.

Chvíľu som zaháňala výčitky svedomia. Potom som však presvedčila svoje vnútro, že na tom vlastne aj tak nezáleží, veď sa poznáme len jeden deň.

Jeden deň. Jeden deň a mne hlavou už poletujú absolútne nereálne scenáre. O tomto to je. Deficit otca.

Ach Marcy, máš dokonca väčšiu pravdu, než si myslíš.

Bol naozaj milý, naozaj pekný a vtipný, a och, ako som si ja cenila, keď bol niekto vtipný. Vedel pútavo rozprávať a hral sa so slovíčkami ako s kamarátmi. Tvoril zaujímavé vety, také úsmevné.

Zaujímavé vety. Naozaj si všímam zvláštne veci.

„Nie, vieš o všetkom." Bolo to malé klamstvo, ale pri Marcy nie. Marcy som nechcela klamať, lebo... lebo to bola ona. V živote mi neporadila nič, čo by mi ublížilo.

„Čomu potom bolo potom venované tvoje veľavravné ticho?" dobiedzala podozrievavo.

A teraz vymysli niečo veľkolepé, inak sa z toho nevymotáš. Ale veľmi, veľmi rýchlo.

„N-nič. Len som... sa zamyslela nad Andreasom," vypustila som z úst. Divila som sa, že sa mi pri tej vete od nepravdy nepráši z úst. Statočne som zniesla Marcyin priamy pohľad do očí.

Vzápätí chápavo prikývla.

„Rozumiem tomu, prečo už spolu nie ste," ozvala sa. „Ale on ťa má naozaj rád. A predtým sa mi zdalo, že aj ty jeho..."

Keď sa ľudia pýtali na moje predošlé vzťahy, tie pred Andreasom, bolo to jednoduché. Keď zisťovali, kto nechal koho, hovorila som, že nás nechala láska.

No s Andreasom to bolo iné.

Všetci vedeli, že som to urobila ja, ale že to bola jeho chyba. No tentokrát sa ma na to nikto neodvážil spýtať.

Nepodviedol ma, nie. Nikdy by to neurobil. Vedela som, že ma má radšej, než čokoľvek na svete.

Nesmiem si to takto pripúšťať, lebo ma to bude trápiť.

Pamätám si to ráno ako keby sa to udialo pred piatimi minútami. Bol to pondelok. Normálne som sa osprchovala a išla do školy, z ktorej som mala ísť do práce. Po prvej hodine mi volala Taranee, že nemusím prísť, pretože môj priateľ sa v noc predtým vlámal do Douxu, rozbil okná, vitrínu, taniere a šálky, poprevracal stoly a... Ani som si nechcela na to všetko spomínať.

A potom tam zaspal. Na zemi medzi črepinami. Keď ho ráno našli, nič si nepamätal.

Andreas sa alkoholu vyhýbal. Bol jediný, ktorý si spomedzi svojich kamarátov nikdy nedal. Teda možno ešte s Masonom, ktorý to ale robil len preto, že ho mal rád. Nikdy ho nenechal samého v štichu.

Za pár dní sa Andreas dostal od policajtov s trestom dosť veľkým na to, aby mu pokazil maturitný ročník.

Po tom incidente som ho nechcela vidieť najbližší týždeň. Celý som ho strávila doma, rozmýšľaním, či ostať s niekým, koho mám rada, napriek tomu, že prejavil takú obrovskú agresivitu.

Bála som sa ho. Taká je pravda. Bála.

A potom som to prosto ukončila. Správou.

Nebola by som sa mu schopná pozrieť do očí. Vedela som presne, akoby zareagoval.

Nikdy som ho nevidela plakať, ale možno, že tentokrát by to nevydržal. Aspoň som si to tak predstavovala, vždy s trochu fantastickým pohľadom na svet.

Nemohla som mu to povedať, pretože keby som ho videla, rozmyslela by som si to.

Ale zvyk je železná košela a po mesiaci som si odvykla na jeho prítomnosť. Bolo to dokonca ľahšie, než som si myslela.

„...ale pravda je, že ty si ho nemala ani spolovice rada tak, ako on teba," počula som Marcy dokončiť vetu.

Oči sa mi naplnili slzami. Marcy si ma pritiahla. Oprela som si hlavu o jej rameno a ona nás zabalila do jednej deky.

„Nechcem byť tým, čím som," vzlykla som jej do trička. „Ale nemôžem si pomôcť. Mám pocit, že som v sebe zaseknutá."

„Cher..." tíšila ma Marcy a hladkala po hlave. No ja som sa ešte na posledný nádych rozhodla zo seba vytlačiť poslednú ranu.

„Nechcela som mu ublížiť, ale nemohla som ostať s niekým, kto je ochotný bejzbalovou pálkou zničiť jeden veľký podnik..."

„Ja viem, Cher, ja viem," prstami mi utierala slzy. „Zlo plodí ďalšie zlo. Môžem ti sľúbiť, že sa ti na ceste pokúsim pomôcť. Ale musíš mi pomáhať. Žiadne tajnosti. Žiadne klamstvá."

S dušou čiernou ako smola od neúprimnosti som prikývla.

Bola som absolútne stratená.