CHERELLE
~8.1.~

Na stole pristáli dve pizze - zo zlatistého cesta sa ešte parilo. Hneď prvý kúsok krevetovej si samozrejme uchytila Lana a za dve sukundy som už videla iba jej slastný výraz, ktorý sa jej rozlial po tvári.

„Naozaj nechceš?" zisťovala, kým som brala zo stola servítku, aby si mohla utrieť ústa.

„Je fantastická," pridala sa Keira, pretože sa už tiež stihla vrhnúť na druhú, šampiňónovú.

„Nie, vďaka," odvetila som a zložila som si hlavu na Marcyino rameno. „Jedla som v škole."

„Ako chceš," pokrčila Lana plecami, „nevieš o čo prichádzaš."

„Nemáte bielitko?" ozvalo sa oproti mňa zo Sophiinho miesta. „Thompsonová ma za túto čmuhu v eseji nepochváli."

Musela som zmeniť polohu a pohrabať sa v peračníku. Sophia poďakovala a ďalej sa venovala siahodlhému opisu týkajúceho sa tvrdenia, že od vynálezu jadrových zbraní nasledovalo, a ešte nasleduje, celkom dlhé obdobie globálneho mieru. Sophia už druhú hodinu rozmýšľala, či sú v konečnom dôsledku jadrové zbrane globálni mierotvorcovia alebo vražedné zariadenia.

Maddison si vedľa nej vybrala sloh na tému, či by sa mala zaviesť daň z nezdravých a mastných jedál.

„Vy ostatné ste si už vybrali, o čom budete písať?" spýtala sa a zdvihla zrak od nečistopisu.

Lana a Keira pohrúžené do usilovného napchávania žalúdka pokrútili ako na povel hlavami.

„Ja som rozmýšľala, že by som skúsila tú, že či je móda dôležitá," oznámila Marcy a aj ona sa načiahla za kúskom pizze.

Rozhliadla som sa okolo stola. Tieto poobedia boli viac než fajn. Predtým, než som šla do práce, pred hocijakými povinnosťami a stretnutiami sa jednoducho spomaliť, sadnúť si, kúpiť si nápoj, kúpiť si jedlo, rozprávať sa, spoločne sa učiť, pomáhať si, alebo už len pohľad do tváre jednej z mojich najobľúbenejších osôb vlastne stačil.

Mysľou som však bola celý deň niekde inde.

Bola som u mňa doma. Z reprákov hral Pink Floyd. Jayden mal ruky na mojom chrbáte.

Všetko vyzeralo perfektne.

Všetko bolo perfektné.

„Počúvajte," Keira sa nám zrejme chystala povedať niečo prevratné, lebo bola kvôli tomu ochotná sa prestať venovať jedlu, „vraj včera na telesnej niekto v Septime C rozstrihol tomu novému dievčaťu tričko."

„Tej...?" za pomyslenou odmlkou sa každému automaticky vybavili plagáty na stenách.

Aj Lanu táto informácia odtrhla od pizze. „Úbožiatko," vzdychla.

Marcy sa napriamila ako tiger, čím mi z jej pleca striasla hlavu. „To už fakt nie je normálne! Dúfam že to zase bol Andreas aj s posádkou."

„Som presvedčená, že Andreas to nespravil," zamumlala som, pretože to bola pravda. Vždy to bola všade 'Andreasova posádka', za všetko vždy mohol Andreas, pretože ľudia radi škatuľkovali. Dala by som ruku do ohňa za to, že Andreas sa nevyvyšoval ponižovaním slabších. To nebola jeho vec.

To že mal prevahu nad každým, kto mu prišiel do cesty, bola už súčasť jeho osobnosti. Nerobil to naschvál. Nebol taký, akého ho videli ľudia, ale nerobil nič preto, aby to zmenil.

Jeho pozícia na škole, jeho reputácia by vyhovovala každému.

„To nemôžeš vedieť," ozvala sa Mad jemne. „Cher, vieme že by si ho stále chcela obraňovať, ale už nemusíš. Potom, čo spravil, si už nemôžeš byť ničím taká istá."

„Prestaň!" vyhŕkla som takmer rozhorčene. „Toto by sa fakt nezrodilo v jeho hlave. On nie je... nie je tak zlý."

Na Maddison to nezafungovalo. „Možno nie v jeho hlave, ale je veľmi pravdepodobné, že sa pridružil k väčšine. Netvár sa, že si ním môžeš byť istá, pretože keby si bola, sedel by tu dnes s nami."

Tou vetou mi zobrala vietor z plachiet a tak som ostal len zarazene mlčať.

„Mala v čom ísť domov?" zaujímala sa Sophia nešťastne, aby prerušila ticho, ktoré sa rozhostilo. Na esej úplne zabudla. Hlavu mala podopretú dlaňami, lakte na stole.

„Megan spomínala, že sa ponúkala, že jej požičia tričko, ale ona si zobrala veci, zapla si bundu a zmizla. Tričko tam nechala na vešiaku," vysvetlila Keira.

„Najhoršie je, že nemáš šancu sa proti tomu postaviť," rozmýšľala Soph nahlas. „Môžeš stŕhať plagáty zo stien, alebo zbierať črepiny a utierať oranžovú omáčku z dlážky, ako vtedy vy dve, ale potknutiu sa zabrániť nedá. Sú na to príliš vplyvní."

'Vy dve', teda Lana a Mad, prikývli. „Tak ale čo iné sa dalo urobiť? Všetci v tej jedálni boli úplne vydesení."

„Boja sa, že by sa potom nenávisť preniesla na nich. Tí chalani sú schopní všetkého," konštatovala Marcy.

„Keby sme neboli tvoje kamarátky, a ty by si nemala s Andreasom minulosť, akú si mala," kývla na mňa Sophie, „som presvedčená, že aj nás by rozniesli v zuboch."

„Prestaňte s tým," snažila som sa zastaviť smer, ktorým sa začala debata rozvíjať, „ako ste povedali samé, je to minulosť. Už ma k nim nič neviaže a určite nie nejaký pakt osobného ochrancu."

„Andreas nikomu nedovolí ti ani skriviť vlások na hlave," usmiala sa Lana. Zrejme vycítila príležitosť zaujímavej debaty, pizzu len tak za hocičo nemenila. „A naschvál to nehovorím v minulom čase."

„Neviem, na čo narážaš," zamietala som.

Všetky sa ticho usmiali, ako keby boli dohodnuté.

„Pre neho to nie je minulosť," stíšila hlas Keira.

„Pre nikoho z nich nie je," dodala Marcy, no len ja som pochopila, že nenarážala na Andreasových kamarátov, ale na mojich bývalých.

„Už to budú tri mesiace," bránila som sa, „a neznáša ma."

„Neznáša ťa, lebo ťa má stále rád," podotkla Mad. „Keby ťa nemal, neriešil by to. Bola by si mu ukradnutá."

„Niektorí sa cez to jednoducho nevedia preniesť tak ľahko ako ty," okomentovala to sucho Keira a zobrala si kúsok z pizze.

A to bola pre mňa posledná kvapka.

Zobrala som si kabát z vešiaka. „Viete čo, dievčatá, idem ešte dnes do roboty, musím sa poponáhľať."

„Veď dnes nemáš smenu!" prekvapila sa Sophie.

„Mám," odvetila som úsečne a snažila sa odísť.

„Neurážaj sa, Cher," chytila ma za ruku Marcy, ale rýchlo som sa jej vytrhla.

„Pekný deň," zaželala som im a ako víchor opustila miestnosť. Posledné čo som započula, bol začiatok Sophiinej vety, v zmysle, "nechce vidieť pravdu".

Tak ľahko ako ty. Cher, všetko tak ľahko, ako ty.

Ty tomu nerozumieš, ty nemáš problém s peniazmi.

Ty tomu nerozumieš, ty si múdra, nemáš problém sa to naučiť.

Ty tomu nerozumieš, ty si pekná, všetci naokolo po tebe pokukujú.

Ty nerozumieš bolesti Cher, máš úplne všetko. Si dokonalá. Nič na svete ti nechýba.

Takmer som k Douxu bežala. Beh neznášam, ale snažila som sa zastaviť vlastný prúd myšlienok.

Nedalo sa.

Preniesť sa cez všetko tak ako ty Cher, ako keby to nič nebolo.

Pretože nikto nevidel, že v pondelok po telefonáte z Douxu o tom, čo sa stalo, som okamžite odišla zo školy. Že som ten deň preležala s roztečeným mejkapom na zemi v kúpeľni, snažiac sa lapiť dych. Že som ten týždeň nebola schopná ani opustiť vlastnú izbu. 

Všetko je to v poriadku, lebo stratiť človeka je naoko veľmi poetické a všetka bolesť je naoko neskutočne poetická a básnici, ale vlastne všetci, nechávajú úzkosť vyzerať ako o údolie plné ruží a tulipánov a všetkých krásnych kvetov, pričom v skutočnosti je to nerozprávať sa s niekým, alebo nezdvihnúť telefón alebo neotvoriť dvere, pretože strach dokáže znemožniť hýbať sa a dýchať.

Píšu a rozprávajú o hlasoch v hlave ako o nádhernej melódii, pričom v realite znejú ako škrek starej strigy, ktorá vrieska tak, že z toho vstávajú vlasy na hlave, a prikazujú ublížiť niekomu alebo radšej sebe, pretože ste zbytoční.

Píšu o depresii ako o kúsku umenia, keď nie je. V skutočnosti je to pocit, keď sa nemôžete pohnúť a civíte do steny celé hodiny a topíte sa v myšlienkach a cítite ako vám s každým nádychom oťažieva hruď.

Píšu o samovražde ako o trblietavom svetle strieborných hviezd na nočnej oblohe.

V skutočnosti nie je.

V skutočnosti to - je - smrť.

Nič nikdy nekončí poeticky. Skončí to a my si to obrátime v poéziu.

Tá krv však v skutočnosti nikdy nebola krásna.

Bola len červená.

Všetko je to v poriadku, lebo Cher Andreasa odkopla ako každého, kto jej prišiel do cesty. Urobila to, lebo je rozmaznané decko, ktoré si môže vybrať, a na koho ukáže, toho dostane.

Cherelle je perfektná. Cherelle nepozná slovo  'zranenie'.

Cez dvere Douxu som si všimla, že za pultom nikto nestojí. Vtrhla som do dvier. Stoličky pri jednom stole boli prevrátené, po zemi bola rozliata káva, rozsypaných pár sendvičov a rozbitý porcelán.

Okamžite som bola nohami späť na zemi. Netušila som, kde je niekto, kto by sa o to mal starať, alebo vôbec nejaký zákazník, ale cestou do skladu pre metlu a handričky som si za pultom všimla sediacu osobu.

Bola by absolútne neprehliadnuteľná všade, kam by vkročila, no mne na ňu padol pohľad predsa len o čosi výraznejšie.

Nádherné ryšavé vlasy a vedľa nej na zemi rozbité veľké okuliare.

Nezdalo sa, že by si všimla moju prítomnosť, rukami si objímala kolená a srdcervúco plakala.

Všetko mi v hlave do seba zapadlo ako puzzle. Vedela som, že najali ako čašníka niekoho nového, ale nevedela som, že ju, pretože som sa s ňou ešte nestretla. Služby som mávala väčšinou s rovnakými ľuďmi a dnes som tu vlastne vôbec nemala byť, zobrala som službu za Thea, ktorý bol na nejako divadle.

„Hej," sklonila som sa k nej, „si v poriadku?"

Neodpovedala.

Chlácholivo som jej položila ruky na plecia a kľakla si k nej.

„Čo sa tu stalo?"

Otvorila veľké modré oči plné sĺz a pokrútila hlavou.

„Kto to spravil? Vôbec to nie je až taká škoda, poď, pomôžem ti to upratať."

„Prišli zozadu," vzlykla.

„A?" povzbudzovala som ju do rozprávania. „Kto to bol?"

„Neviem... Oni... Najprv mi vyrazili okuliare. Boli traja, ale nedokázala som im zaostriť na tváre. Nemám... nemám ani poňatia, ako vyzerali."

Rozprávala prerušovane, ako keby jej každé slovo spôsobovalo nesmiernu bolesť.

Zrazu som mala veľmi presný tip, kto by niečoho takého bol schopný.

„Poď," podala som jej ruku, „zvládneme to."

Z tašky som jej vyhrabala vreckovku a podala jej ju. Trasúcimi rukami si ju odo mňa vzala.

Zdala sa byť vydesená na smrť.

Dať facky svetu. Rad radom, nech sa všetci spamätajú.