JAYDEN
~28.12.~

Keď vychádzala z telocvične, mala na tvári úsmev hodný slnka. Bol som presvedčený, že keď som ju uvidel, tak som sa tváril veľmi podobne. Vlasy mala zopnuté v drdole, ale pár neposlušných prameňov jej padalo do tváre. V jednej ruke niesla svoj sivý kabát, ktorý si ešte nestihla obliecť a cez plece mala prehodenú lososovú športovú tašku.

Musel som povedať lososovú, lebo keď som ju takto čakal minule a zmienil sa o farbe jej tašky ako o ružovej, dostal som minútku vysvetľovania chlapskej neschopnosti rozoznávať farby a zakonzervovanej nechuti používať aj nejaké nové slovíčka týkajúce sa spektra farieb.

Rozhorčene rozhadzovala rukami a bola pritom taká zlatá, že som nemohol udržať smiech, čo potom rozosmialo aj ju.

Dokázali sme sa zabávať na obyčajných veciach.

Nejako mi dochádzalo, že to je jeden z hlavných faktorov povestnej iskry.

Včera mi už znova oznámila, že nejaké prázdniny ju nezastavia od cvičenia, a preto sa môžme stretnúť až po jej jóge. 

Keď ma uvidela, videľne pobehla a ruky mi obmotala okolo krku.

„Jay." Jej tiché šepnutie mi vrátilo nohy naspäť na zem. 

„Ahoj.  Opatrne," upozorňoval som ju, „vyrazíš mi z ruky pohár."

„Pohár?" Ruky nechala založené na mojich pleciach, ale jemne sa odtiahla.

„Doniesol som ti čaj," vysvetlil som jej a do rúk vtisol jednorazový plastový kelímok s čajom (za ktorý ma jej pohľad rozhodne nepochválil, lebo ekológia bola tiež jedna z vecí, o ktorú sa v kolobehu života stihla zaujímať).         

Napriek tomu sa jej však po tvári rozlial úsmev. 

„Aký je?" zaujímala sa a skôr, než som jej stihol odpovedať, si chlipla.

„Sypaný zelený s medom," informoval som ju, aj keď už mierne neskoro. 

„Je fantastický," zavrela slastne oči. Vietor jej rozfúkaval vlasy, keď stála predo mnou s pevne zažmúrenými viečkami.

Netrvalo to dlho, možno to bolo iba päť sekúnd, no zdalo sa mi, že sa okolo tejto krehkej postavičky za tento čas otočil celý vesmír.

Dokázala sa tešiť z takých maličkostí, že sa mi to zdalo až neuveriteľné.

Keď oči otvorila, znova a znova som si uvedomil, akú majú nezvyčajnú, nádhernú farbu. Ako golfový trávnik, smaragdy alebo listy stromov na jar.

Vždy som vedel, že zo mňa básnik nebude, ale keď som oči Cher prirovnal ku golfovému trávniku, tento pocit ma v duchu dosť nepríjemne prepadol.

Vzápätí mi to však už bolo jedno.

Odvždy som sa sústredil viac na veci, ktoré mi išli, ako plakal nad tými, ktoré nie. Bolo to jednoduché. Plnú pozornosť som venoval futbalu a vlastne hocijakému športu a to, že som mal niekedy problémy s umeleckými slohmi mi príliš neprekážalo, lebo som mal kamarátky a internet.

„Kam pôjdeme?" ozvala sa a vyrušila ma tak z prúdu myšlienok.

„Je celkom pekne," odvetil som, „podľa mňa by sme si mohli ísť napríklad len sadnúť do parku."

„To sa mi páči," prikývla. „Nachytáme trocha bronzu."

„Je koniec decembra..." snažil som sa jej pripomenúť, ale už ma nepočula, lebo pobehla trochu dopredu.

„Aké si mala Vianoce?" začal som, keď sa mi podarilo ju dobehnúť. V okamihu jej z očí zmizla iskrička, napriek tomu si však na tvári udržala úsmev.

„Naši prišli domov," prehltla a kývla hlavou sama pre seba. „Áno."

„To je fajn, nie?" Nebol som si úplne istý, čo mám odpovedať na niečo, čo vlastne nebola otázka, no Cher stíchla, takže som sa nejako snažil udržať rozhovor, aj keď som začínal tušiť, že tému som nevybral úplne ideálnu. 

Pokrčila plecami. „Mala som byť s Marcy, ale na poslednú chvíľu dorazili z dovolenky domov. Boli celkom prekvapení, že tam nie je..." viditeľne sa zasekla, akoby niečo chcela povedať, ale potom znova chytila niť, „... stromček a večera. Otec narýchlo zohnal typické vianočné americké jedlá, ktoré nám doniesli hotové a potom sme spolu pozerali fotky. Bolo to... fajn."

Zo všetkých síl som sa snažil prísť na to, kde sa stal zádrheľ, ale nedokázal som to. Tak som začal z kraja.

„Čo jedávajú Francúzi na Vianoce?" vyhŕkol som.

Po výraze v jej očiach som zistil, že to bola trefa vedľa.

„Tak podľa toho kde," povedala sucho. „Morku na gaštanoch, ustrice, husaciu pečeň, Bûche de Noël - to je čokoládová roláda v tvare polienka a často aj zmrzlinu."  

Tak inak.

„Prečo išli vaši na dovolenku bez teba?" spýtal som sa ticho.

Práve sme vchádzali do parku. Stromy naťahovali svoje bezlisté konáre nad cestičku a tráva sa mi po tomto rozhovore ani nezdala byť zelená.

Cher vybrala prvú sympatickú lavičku a usadila sa na ňu do tureckého sedu. Už nevyzerala rozhodená, vyzerala ako vždy. Usmiata, tajomný lesk v očiach, pár neposlušných pramienkov v tvári.

„Na dovolenky ma raz za čas berú... Hlavne cez leto teda, alebo cez iné prázdniny. Ale keďže som zatiaľ školou povinná, tak výlety pre mňa začnú až maturitou. Teda, samozrejme, na pár mesiacov, pretože potom nasleduje vysoká. Ale oni už takéto starosti nemajú, môžu si lietať po celom svete, ako sa im zachce, spoznávať nové kultúry a miesta a tak."

„Takže sú päťdesiat percent času doma a päťdesiat za hranicami?"  

Dostalo sa mi len smutné uchechtnutie.

„To by bola fantázia. Ale o tom môžem len v snívať. Niekedy to nebolo až tak nevyvážené, ale teraz sú tak... neviem... deväťdesiat percent z celého času preč. Väčšinou som doma sama, preto ku mne často chodí Marcy. Och, býva totiž hneď vedľa. Vidíš, ty sa poznáš s jej bratom, Noahom."    

Skladačka z noci, kedy sme sa s Noahom spoznali zrazu dávala zmysel.

„Marcy je skejterka?"

„Zarytá. A fakt dobrá. Práve sa ti to spojilo všetko v hlave, že?" zazubila sa, keď si všimla môj nezúčastnený výraz.

„Hej..." hlesol som. „Hej."

„Veľmi sa na seba podobajú. Predstav si nižšieho a útlejšieho Noaha s iným účesom a si tam, kde ja."

Vybavil som si Noahove črty tváre a skúsil si ich zasadiť do osoby nežnejšieho pohlavia, ale nejako sa mi to...

„Vyzerá ako dievča, neboj sa," tľapla ma po pleci Cher, akoby mi prečítala myšlienky. „Vyzerá dokonca možno dievčenskejšie ako ja."

„To bola telepatia?" podpichol som ju.

„Mám ťa ako na dlani, kamoš," vrátila mi to. „Nemáš chuť si ísť vypočuť trochu hudby? Som unavená a rodičia dnes išli pozdraviť maminých príbuzných, takže mám voľný dom. Môžme si ľahnúť do obývačky a niečo si pustiť."

„To by bolo super," potešil som sa. Nie len preto, že zistiť, čo počúva, ma naozaj lákalo, ale aj preto, že odviesť ju od témy rodičia by tiež nebolo až také zlé.

Nie že by ma to nezaujímalo. Naozaj som chcel vedieť, prečo jej oči pohasli a čo sa také zlé stalo u nich na Vianoce, ale vyzerala pri tej téme tak vyčerpane, že som to radšej nechal tak.

Tušil som, že mi to porozpráva neskôr, len som tomu chcel nechať čas.

Už som presne vedel, kde býva, takže by som sa k nej dostal už aj sám.

Absolútne ma ale dostala veľkosť ich domu. Nie, že by zvonka nebolo vidieť, že je naozaj obrovský, no zvnútra pripomínal palác s najmodernejšími dizajnérskymi kúskami. Najväčšia bola obývačka, ktorá určite zaberala polovicu dolného poschodia s veľkými oknami, ktoré pokrývali celú jednu stenu. Hore som zatiaľ nešiel, no už mi bolo jasné, že som dlho dom podobný tomuto nevidel a možno už ani neuvidím.

Všimla si, že som úplne ohúrený, ale akoby to odignorovala.

„Máte nádherný dom," zvolal som.

„Ďakujem," odvetila stručne a zložila sa na sedačku. „Tu máš môj telefón, nájdi Bluetoothove pripojenie Descot13 a potom ho polož na tú poličku."

Kožená biela sedačka, obrovská plazmová televízia, udržovaná záhrada, fotelky, tapety, obrazy, biele krídlo, čierne obkladačky, huňaté koberce.

Našiel som pripojenie a hudba sa pustila zo všetkých strán miestnosti.

Takže zabudované reproduktory.   

Prvé, čo sa pustilo bolo AC/DC Thunderstruck.

„Prepni to," zavolala na mňa zo sedačky.

„Prečo?" začudoval som sa. „Túto milujem."

Kývla rukou. „Niekoho mi to pripomína. Prosím."         

Ďalšia.

Wish you were here, Pink Floyd.

„Môže byť?" overoval som si to.

„Tá je parádna," pochválila ma. „Naozaj. Pesnička s veľkým P."       

So, so you think you can tell 

„Poď si zatancovať," podal som jej ruku a zdvihol ju zo sedačky.

Heaven from hell
Blue skies from pain 

„Neviem dobre tancovať," bránila sa.

Can you tell a green field
From a cold steel rail? 

„Naučíš sa," povedal som jej. „Poď."

A smile from a veil?
Do you think you can tell?   

Chytil som ju okolo pása a ona si hlavu zložila na moju hruď. Vdýchol som jej vôňu.

Orgován. Škorica. Ruže.

„Vidíš, nie je to až také ťažké," povzbudil som ju. 

We're just two lost souls
Swimming in a fish bowl 

„Nie je," uznala s hlavou zaborenou v mojom tričku. „S tebou sa nič nezdá byť."   

Krúžili sme po miestnosti v zmese valčíka a otočiek a prešľapou a po dlhej dobe som sa cítil ako hmota. Žiadna prázdna plechovka.

Hmota.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~
A teraz, keď už každá postava mala päť kapitol, mi povedzte, ktorá je vaša obľúbená a prečo. Keď neviete obľúbenú, povedzte mi, prečo máte ktorú radi. Niečo mi povedzte. Hocičo.

V ktorej ste sa našli?