ANDREAS
~3.1.~

Dnes bol na telesnej iba Dominic, no stihal sám zaskakovať za všetkých imbecilov v našej partii naraz a úplne bez problémov vypĺňal pohár sprostosti až po okraj.

Neviem kam zmizli ostatní, lebo fyziku som ešte určite mal aj so Sethom, Jaredom a Jacobom a telesnú by si ani jeden z nich nenechal len tak ujsť, takže blicovanie ani neprišlo v úvahu, ale nakoniec sa ich neprítomnosť ukázala ako iba prospešný faktor.

Nehrali sme ešte ani sedem minút a už som mal piaty raz chuť ho prefackať.

Provokovať začal už v šatniach, ale Cam vyhlásil, že to necháme tak, keďže sa s nami prezliekajú aj útlocitnejší spolužiaci, a že pohľad na krv by im nespravil dobre, no vždy keď okolo mňa prebehol, tak som zachytil jeho pohľad, ktorý hlásal asi toľko, že nevyriešiť si to s ním ručne-stručne pred hodinou bola veľká chyba.

Začalo to iba miernymi slovnými narážkami, do ktorých ozaj vtipne a zmysluplne, teda, Mason predpokladal, že aspoň jemu sa zdali zmysluplné a vtipné, lebo chalani, inak by to fakt nemalo význam a ja by som k nemu stratil aj poslednú štipku rešpektu, zatiahol výrazy ako 'kamarát', 'tvoja mamka' a 'drsný ako hladká múka'.

Keď videl, že nás to moc nezaujíma, tak pritvrdil a začal do konverzácie zapájať meno Cherelle, takže si celkom nahral na päsťovku.

Keď si ma však prvýkrát za tie štyri roky nevybral do tímu, všetka sranda skončila.

„Zaujímalo by ma, čo mu sadlo na mozog," rozmýšľal Mason nahlas, kým sme bežali kolečká okolo miestnosti.

„Keď si vybral do tímu skôr Deana, ako teba, tak zrejme niečo fakt veľké," konštatoval na to Cam sucho. Mal pravdu. Bral ma vždy ako prvého. Keby som zlyhal vo všetkých častiach života, športovanie by mi išlo. To bol záchytný bod. Hýbať som sa vedel. Bol som rýchly. Bol som šikovný.

Krútiac hlavou sme obehli dvadsať koliečok.

Dominic bol dnes vyslovene agresívny. Keď som sa ho snažil na začiatku hry obrať, tak ma drgol a sotil na zem. Nenechám sa sácať hocikým, ale Dominic je stokilová hora. Zložil by aj Schwarzeneggra, keby sa mu moc chcelo. Samozrejme som mal trestné, ale to mu bolo jedno.

Gerald bol po tomto incidente najbližšie, tak mi podal ruku, aby som sa mohol vyšvihnúť na vlastné, no nebola to posledná zákernosť toho dňa.

Bola polovica tretej štvrtiny a Dominic si razil cestu k nášmu košu.

Vybehol som oproti nemu. „Dominic, čo je s tebou dnes?" začal som, ale tváril sa, že ma nepočul.

Nesnažil som sa ho obrať. Otočil som sa a v sekunde som mu bol v pätách.

„Dom, čo sa deje?"

„Zmizni Andreas," zavrčal.

V mihu som mal loptu vo svojej moci a dribloval na opačnú stranu ihriska, vyhýbal sa opačnému družstvu bez akejkoľvek námahy. Bol mi v pätách, ale nedobehol ma.

Od trojkového oblúku som prihral Camovi. V okamihu, keď Cam vystrelil na kôš sa k nemu zozadu ako zúrivý býk prihnal Dominic a strčil ho ramenom. Cam preletel meter vo vzduchu a dopadol na chrbát.

Okamžite sa chcel postaviť a asi aj Dominicovi vyraziť celý horný rad zubov, ale bolesť mu to nedovolila. Skrčil tvár do hroznej grimasy, nohy pritiahol k bruchu a bezmocne sa prevalil na druhý bok.

Odolal som pokušeniu na Dominica skočiť a zadusiť ho, pretože som odmietal klesnúť na jeho úroveň, tak som si kľakol k Cameronovi.

Medzitým už dobehol profesor.

„Jaggers, dolu z ihriska, okamžite," pískol na Dominica, ktorý už bol však dávno na ceste k tribúne.

„Poď Cam," podal som mu ruku, „je to moc zlé?"

Cam ani nemusel odpovedať, lebo ruka mu ako pomoc bola málo. Edward, spolužiak čo bol poruke, mi ho pomohol postaviť. Cam sa mi zavesil rukou okolo pliec a ja som ho schmatol za trup.

„Idem ho posadiť von," oznámil som telocvikárovi a s pridanými osemdesiatimi kilami na chrbte som vykríval von. Podarilo sa mi ho vytrepať do šatní na poschodí a posadiť ho na lavičku. Cam neprestával mraštiť tvár. Uvedomil som si, že to musela byť fakt dosť rana, lebo Cama len tak niečo nepoložilo a okolo simulovania tiež nešiel ani raz v živote.

„Podaj mi vodu," poprosil ma.

Hodil som mu fľašu.

„Pôjdem sa rovno osprchovať," oznámil som mu a vyzliekol si tričko vo chvíli, keď sa vonku ozval dupot. „Vydrž tu," nakázal som mu, „zbehnem pozrieť, čo to je."

Neunúval som sa obliecť sa, chcel som iba nazrieť von, v domienke, že to len Dominic vychádza z telocvične, aby nám obom rozrazil huby.

Vyšiel som zo šatní na chodbu školy. Napravo bolo chemické laboratórium, ktoré tvorilo roh a po odbočke pri ňom už pokračovala chodba plná tried a farebných skriniek nastavaných pri stene.

Spoza rohu som zazrel Jareda, Setha a Jacoba. Netušil som, čo by tu mohli o takomto čase robiť. Ponáhľali sa cez chodbu, skoro bežali.

Takže sa zrejme len vykuknutie nekoná.

Videl som, že Jacob drží v rukách dve tubičky, ale boli moc ďaleko na to, aby som zistil čo je.

Buchli do jednej skrinky v strede chodby a otvorili ju. Pochopil som, že to, že som nevyšiel spoza rohu mi akurát veľmi nahralo do kariet, lebo skrinky boli tretiacke. My sme ich mali na úplne inej chodbe. Na mojej najneobľúbenejšej chodbe. Prešiel ďalší mesiac a ja som sa jej stále vyhýbal ako čert krížu.

Chvíľu v skrinke s niečím štrkotali, no o dve minúty ju znova zabuchli, prebehli na druhú stranu chodby a zmizli za rohom.

Počkal som, aby ich kroky úplne utíchli, aj keď som nepredpokladal, že by sa vrátili a ležérne som sa vybral ku skrinke. Jeden úder na správne miesto skrinku otvoril. Nevedel to každý, študenti tam úmorne otáčali zámkom na šesťčíselný kód, ale štyri roky medzi ľuďmi ako je Dominic urobia svoje.

Skrinka bola dosť chudobná, pár úhľadne naskladaných učebníc a zošitov.

Takže dievča.

Nevyzeralo to tak, že by s niečím pohli. Potom som si vzadu za kôpkou kníh všimol položené topánky, ktoré sa veľmi podobali Converskám, ale značku som nikde nevidel.

Takže veľmi šetrné dievča. Vylúčené. Dievča z horších pomerov. Môže byť.

Do rúk som vzal topánky. Vo chvíli, keď som si ich obzrel sa chodbou ozvalo zvonenie zvončeka. Ešte som sa neponáhľal. Na pustenie topánok a zabuchnutie skrinky stačia dve sekundy a na prebehnutie chodbou tak šesť.

Obe topánky boli natlačené nejakou nechutnou zmesou. Pasta a tekuté lepidlo.

Hneď som vedel, komu skrinka patrí.

Druhá vec, ktorú som si uvedomil bola, že som už nebol sám.

Nikdy v živote sa mi nepodarilo neznášať samého seba tak, ako v tej sekunde, keď som sa otáčal. Za mnou stála hriva červených vlnitých vlasov na chudom krku v béžovom roláku.

Na nose mala veľké okuliare. Za nimi by som jej asi ani nevedel rozoznať črty tváre.

Nemal som tušenia, ako sa volala, takže zľahčujúci faktor - osloviť ju menom - nebol v dohľade.

„Nie je to tak, ako si myslíš," začal som okamžite.

Zrazu som mal strašnú potrebu jej to vysvetliť od základov. Zdalo sa mi, že jej vidím do hlavy. Vedel som, čo jej zapadá do jej puzzle.

Myslela si, že som ju porozvešal po škole a potkol v jedálni (pričom noha, o ktorú zakopla, nepatrila tak úplne mne), že som ju s tekvicovou omáčkou na blúzke nechal vybehnúť z jedálne.

Že som stelesnený diabol.

Čakal som nadvihnuté obočie, prekríženie rúk a ironickú sladkosť, ktorú by vložila do slova: „Naozaj?"

Nič také sa nestalo.

Zistil som, že sa jej trasú ruky. Keď uvidela, že sa na nich pozerám, schovala ich za chrbát.

„Prečo... prečo mi to robíte?" dostala zo seba. V duchu by som jej hodil bonusový bod za príjemný hlas, no znela tak, akoby zo seba každé slovo vyrážala z posledných síl.

Vtedy som si uvedomil, že na sebe nemám tričko. Nevyzerala tým nijako zarazená, vlastne som si zrazu nebol istý, či si to vôbec všimla.

Prebodávala ma pohľadom, v ktorom ale nebolo ani trochu hnevu.

Bol tam strach.

Ona sa ma bojí?

Samozrejme, že sa bojí. Je nová, príde po vianočných prázdninách a nejaký bastard, ktorý sa ani obliecť nevie a ktorý má už na škole ale kamarátov a reputáciu, jej do topánok naleje nejakú sračku.

Z tried sa začali hrnúť ľudia. Z druhej strany chodby z dverí šatní vykukla Masonova štica s výkrikom, že potrebuje pomoc s Camom.

Nemôžu ma nájsť pri tých skrinkách.

Keďže po škole sa stále hľadal človek, ktorý stál za tými plagátmi, veľmi rýchlo som sa spamätal. Dobre som vedel, že ona nikomu nič nepovie, lebo sa nedváži. Nikto ma nebude stíhať za šikanu, keď teraz zdrhnem.

Alebo ten horší scenár. Jacob, Jared a Seth na mňa budú traja. Podmienečne ma vylúčia zo školy, pretože sa nájde páchateľ, ktorý ruší všeobecný kľud.

Zrazu nebol čas na vysvetľovanie.

„Prepáč mi to," vyhŕkol som, do rúk jej vtisol topánky a jemne ju od seba odtisol, aby som si vytvoril cestu.

Beh cez chodbu mi v skutočnosti trval štyri sekundy.

Zabuchol som dvere na šatni bez toho, aby som sa na červenovlásku pozrel. Nemal som to srdce.

Aj tak som tušil, čo by tam bolo.

Dievča, ktoré nemá v čom ísť domov, pretože bosá domov neprebehne a netušil som, ako ďaleko sa dostane v prezúvkach.

Vedel, že je to sestra chlapca, ktorý pobehuje sa Cherelle, ale až ma pichlo, keď mi doplo pravdu.

Že nemôže trpieť za to, s kým sa vláči jej brat. Nemôže za to, že som sa s ňou pred tým vláčil ja.

Rozhodol som sa počkať, kým sa chodba naplní, ísť za ňou a ponúknuť jej odvoz domov.

Nechcelo sa mi. Nechcelo sa mi upratovať sračky, ktoré rozniesli moji takzvaní kamaráti, no to dievča videlo iba polovicu pravdy. Rezignoval som. Svedomie som mal silnejšie.

A v skutočnosti to bola aj moja chyba.

Neosprchoval som sa, obliekol si naspäť tričko a poprosil Edwarda, aby pomohol Masonovi odniesť Cama, kam bude potrebovať.

Keď som za minútu vyšiel na chodbu, dievča tam už nebolo. Nebolo ani na chodbe nad ňou a pod ňou.

Snažil som sa sám seba presvedčiť, že to nebola moja vec, ale svedomie ma neprestajne hrýzlo.

Zachytil som Dominica vychádzať z telocvične a v duchu som mu nafľusal do tváre.