ANDREAS
~13.1.~

Vonku sa už dávno zotmelo, keď som do dodávky za Douxom nosil zadným vchodom nekonzervovateľné potraviny, ktoré sa dnes nestihli spotrebovať. Nebola to práca nadlho, každý deň mi to zobralo maximálne dvadsať minút večer, no predtým som ešte musel behať hore dolu po sklade a premiestňovať veci.

No vedel som, že môj trest sa kráti a že si ho patrične zaslúžim, preto som si v živote nedovolil otvoriť hubu na niekoho, koho som tam stretol.

Pred školou som došiel a vyložil tovar, večer ho zase naložil a keď bolo treba, tak niečo robil v sklade.

Raz sa dokonca nenašiel nikto, kto v ten deň mohol pracovať, tak som musel vziať šiftu na celý deň a obsluhoval som. Po tom jedinom dni som začal obdivovať nervy všetkých čašníkov na svete. Nestihol som sa za tých dvanásť hodín ani raz najesť a konzultovať sťažnosti s nepríjemnými ľuďmi bolo s prázdnym žalúdkom nad moje sily.

V ten večer som povolanie čašník preškrtol troma hrubými čiarami a odmietol niekedy v živote ešte behať po hocijakej reštaurácii s bločkom a podnosmi.

Zabuchol som dvere na dodávke a kývol vodičovi, zarastenému chlapíkovi v čiernom tričku, ktorý práve nasadol za volant.

Teraz mi už len ostávalo počkať na niekoho, kto by bol schopný Doux zamknúť. Vždy niekto musel prísť za mnou a zavrieť na noc, pretože podľa polície a trestného vyhlásenia, som nebol dostatočne dôveryhodná osoba na držanie kľúčov.

Väčšinou to bola Freya, pretože bývala blízko, a zbehnúť sem jej trvalo z domu tak päť minút.

„Nazdar," ozvalo sa za mnou.

Vo dverách stála Taranee, platinová blond na jej hlave vyzerala v svetle lampy nad vchodom skoro oranžová. 

„Dobrý," pozdravil som. „Chuck odišiel pred chvíľou aj s dodávkou, idem domov."

„Hej, videla som," prehodila, „stojím tu už dobrú chvíľu. Nejdeš ešte nachvíľu dnu?"

„Boli na mňa nejaké sťažnosti?" zamračil som sa.

„Nie, nie, práveže sme s tebou prekvapivo úplne spokojní," oznámila, „len sa chcem s tebou pozhovárať."

Kráčali sme cez umelo bledomodrú osvetlenú chodbu až do stredu podniku. Ona kráčala predo mnou, mala na sebe dlhý kabát a zvuk jej podpätkov sa tupo ozýval celou budovou.

V hlavnej miestnosti sa už nesvietilo. Taranee zažala iba svetlo nad pultom, preto zvyšok ostal ponorený do tmy a zo skrinky vytiahla dózu s kávou.

„Dáš si?" ponúkla ma.

„Nie," odmietol som. „Som dosť unavený. Akonáhle prídem domov, sa plánujem už len hodiť do postele. Keby som sa teraz naládoval kofeínom, nezaspal by som najbližšie tri hodiny."

„Takže len čaj?" spýtala sa.

Nezdalo sa, že ma bude ochotná pustiť domov bez toho, aby ma niečím naliala, tak som súhlasil. „Čierny."

Prikývla a dala zovrieť vodu. Rozopla si kabát a chvíľu mlčala. Obkročmo som si sadol na barovú stoličku pri pulte. Bol som absolútne vyčerpaný. Hlavu som si podoprel rukami a zložil sa na pult.

„Už je piatok," počul som jej hlas, „to už vydržíš."

„Nevládzem mať ani otvorené oči," zamrmlal som.

„Tak nemaj," poradila mi, „iba počúvaj. Vlastne ani presne neviem, čo ti chcem povedať, ale už dlhšie som nad tebou rozmýšľala."

„Hej?" odvetil som nezaujato.

Môj nezaisteresový tón odignorovala. „Pracuješ mi tu skoro už tretí mesiac, s malými výnimkami si vždy načas, o šiestej ráno, o desiatej večer, nerozprávaš, nesťažuješ sa a aj keď si väčšinou úsečný, nie si nepríjemný."

Nevedel som, či jej mám na to niečo povedať, tak som zostal mlčať.

„To, čo sa snažím povedať je, že nie si zlý chlapec." Jej poznámka ma vyviedla z miery. Zbystril som pozornosť. „Neviem čo sa s tebou v tú noc, čo si mi to tu rozmlátil, stalo, ale zrejme to musela byť šupa, keď si spravil, čo si spravil."

„Bol som ožratý ako prasa," vysvetlil som jej bez toho, aby som zdvihol hlavu.

„To je síce pekné, ale nikdy inokedy som ťa tak nevidela," jej hlas výrazne nabral na výške. Počul som, že sa vypla rýchlovarná kanvica.

„To je zrejme veľké prekvapenie, že by som tak do roboty neprišiel," zasmial som sa unavene, „a hlavne nie druhýkrát. Nepotrebujem dva razy toľko hodín trestných prác."

„Ale nerozprávaj," zasmiala sa do zvuku vody tečúcej do hrnčeka. „Vidím cez teba. Poznala som veľa chlapcov ako si ty, no niečím sa predsa líšiš. Neviem prísť na to čím, čo je u mňa dosť nezvyčajné. Niečo ti ale poviem - biznis je aj o odhadovaní ľudí. Musíš špeciálne a inak nastaviť konverzáciu s každým, s kým sa rozprávaš. Každého musíš presvedčiť iným spôsobom. Živím sa tým, viem o čom hovorím. Je cez teba vidno menej, ako cez ostatných, ale ja som profesionál, preto ma úplne zaráža, ako si to v tom októbri dokázal urobiť."

Položila vedľa mňa hrnček, zacinkal o drevo. Zdvihol som sa. „Možno keď sme opití, vychádza na povrch náš pravý charakter."

„Sprostosť," oprela sa jednou rukou o linku. „To by pre mňa znamenalo, že som fakt túlivý typ a zo svojej dlhoročnej skúsenosti ti môžem úprimne povedať, že v skutočnosti sa ľudí až tak rada nedotýkam."

Odpil som si z čaju. Neosladila mi ho. Bol horký ako moja duša, alebo teda niečo, čo by sa mi na ňu malo podobať. „Neviem, kam by mala smerovať táto konverzácia."

„Niečo s tebou nie je v poriadku," oznámila mi tak jednoducho, akoby mi hovorila, že tma je čierna. „A dúfam, že ti teraz neprebehlo mysľou meno Cherelle Descotaux, pretože to nebude ten kameň úrazu."

„Prečo ste toto vytiahla?" skoro som padol zo stoličky. Neprekvapilo ma, že o tom vedela, za Cher som do Douxu chodil často ešte predtým, než som tu bol nútený pracovať, veľa ráz nás videla. „Na čo to bolo dobré?"

„Už mi nemusíš vykať," zasmiala sa a pohodila rukou, „je celkom vtipné, že mi všetci hovoria Taranee a ty jediný na mňa stále chodíš s O'Neill. Príjemne som sa na tom bavila."

„Mohli by ste mi odpovedať na otázku?"

Smiech trochu ustal. „Viem, že ti je teraz zle, Andreas, pretože to, že ľudia odchádzajú je síce bolestivé, ale je to súčasť života. Nikto tu s tebou nikdy nebude navždy. A ty si mal problém už dávno predtým, než si to tu trochu zničil. No a čo - stoličky a okná sa nahradia, potraviny sa dokúpia. No ďalší život si len tak nevymeníš. Mal by si sa pozrieť hlbšie."

„Neviem aké právo máte sa do tohto starať," povedal som ostro.

„Nemám," vyhlásila. „Rada robím veci, na ktoré nemám právo. A myslím, že ak by som ti to nepovedala teraz ja, tak by to možno nespravil nikdy nikto."

V tej sekunde sa mi vo vačku bundy rozvibroval telefón. Záchrana. Síce na displeji svietilo Jacobove meno, ale v takejto situácii by som s radosťou prijal aj telefonát od Dominica.

„Áno?" zdvihol som.

„Prosím ťa Andreas," kričal Jacob ako najviac mohol, aby prekričal hluk a hudbu, ktorá znela za ním. „Potrebujem, aby si sa čo najrýchlejšie dostal k Alfovi. Teraz."

„Ani nápad," zamietol som. „Ledva vidím. Idem domov a idem spať."

„Nemôžeš!" zvreskol. „Marcus sa spil do bezvedomia a sme tu len štyria, Jared, Marcus ja a David, ani jeden nie sme autom a ani jeden z nás na tom nie je nejako dobre."

„Zavolajte si nejakého iného poslíčka, Jacob," odvetil som príkro, „ja budem rád, keď odjazdím domov bez nehody. Čo taký Seth?"

„Už som volal aj jemu aj Masonovi, ale ani jeden nezdvíha a okrem toho, ty si jediný, kto má motorku! Prosím Andreas, fakt to potrebujem. On pred chvíľou bez srandy odpadol."

„Dobre, idem, idem," postavil som sa neochotne, no rýchlo. „Ste u Alfa?"

„Áno," odvetil stručne. „Fakt si pohni."

Zložil.

„Síce to bol naozaj parádny rozhovor, Taranee,"  na jej meno a slovo 'parádny' som vložil ironický dôraz, „ale musím si ísť zachraňovať kamaráta."

„Prehnal to?" pochopila hneď.

„Nevládze ani stáť."

Čaj som nechal nedopitý, vybehol som z Douxu a dvere sa za mnou sami zabuchli.

Jeanine bola v podobných situáciách hotový poklad. Kým všetci ostatní sa po centre mesta pohybovali pešo, ja som bol všade trikrát rýchlejšie. Do školy som sa nemusel voziť autobusom, ani metrom. Keď sa nejaký David schľastal do nemoty, mohol som mu okamžite zachraňovať krk.

Fantázia.

Zdalo sa mi, že sa mi od únavy trasú ruky a farby mi splývajú pred očami. Svetlá semaforov sa zlievali do jednej farebnej omáčky.

Alf ale chvalabohu nebol ďaleko. Chcel som si prehodiť Davida na motorku, vyložiť ho pred domom a celý víkend sa ani len nepostaviť z postele.

No už zvonka som začul tú pesničku.

And I knew there was no turning back
My mind raced
And I thought what could I do
And I knew
There was no help, no help from you

Môj hnev sa okamžite zduploval, lebo to bola posledná pesnička, ktorú som chcel dnes počuť, pretože mi pripomínala takú významnú časť života, že som mal chuť sa už tri mesiace spláchnuť zakaždým, keď som ju začul.

Nemal som šancu si zapchať uši. Oprel som Jeanine o stojan a pomaly začal stúpať po schodoch dole.

Zbadal som to vtedy, keď som sa snažil nazrieť dovnútra a nájsť pohľadom Davida.

Cherine dlhé čierne vlasy rozviate januárovým vetrom.

They, they, they blew our minds
And I was shaking at the knees
Could I come again please

Chlapcovi, ktorého držala za pás, som do tváre nevidel, jediné, čo som si stihol uvedomiť bolo, že má blonďavé vlasy a je od nej podstatne vyšší.

Cher mala zavreté oči. Nevidela ma. Bola mi otočená chrbtom.

Akoby som započul Dominica.

„Kamarát, nechcel som ti to hovoriť, ale teraz si ma extrémne dostal. Iba ti chcem oznámiť, že sa do mesta nasťahoval nejaký nový týpeček a že si už veselo chodí von s tou tvojou Cherelle. A nevyzerá to extra kamarátsky."

Pesnička hrala ďalej, akoby sa nič nedialo. Akoby sa nezastavil svet. Akoby sa tu práve nerozsypala jedna ľudská podstata.

And I was shaking at the knees
Could I come again please

Nemôžem povedať, že som zbehol do podzemia, pretože to, čo zbehávalo do podzemia, som nebol ja. Všetko, čím som bol, ostalo na schodoch pozerať na nich dvoch. Na niektoré veci, ktoré bolia, sa jednoducho nemôžete prestať pozerať. Bolo to hlúpe, viem, no nechcel som prestať.

COULD I COME AGAIN, PLEASE?

Chcel som tam ostať. Chcel som ich vpiť pohľadom a nechať sa tým rozožrať. Chcel som si nechať rozpárať hruď a ostať vykrvácať na schodoch pod jej nohami. Všetko, čo vo mne zostalo, sa zmenilo na žulu.

V klube bol dym a ľudia pri dverách fajčili. Niekto mi fúkol dym do tváre. Absolútne som nad sebou stratil kontrolu. Otočil som sa, že dotyčnému vrazím, ale predtým, než som sa zahnal, som spoznal tvár a v mihu zmenil plán.

Posledná záchrana.

„Edward, počúvaj," šepkal som spolužiakovi najhlasnejšie, ako som mohol, pretože som cítil, že keby som zo seba vydal tón, zlomil by sa mi hlas, „prosím ťa, urob mi láskavosť. Vnútri je David. Je o rok mladší, chodí do Septimy C, určite ho spoznáš. Je tam s ním Jacob. Potrebujem, aby si ho hodil do auta a zaviezol domov, lebo sám to dnes nezvládne. Mohol by si to pre mňa urobiť?"

Neviem, či to spôsobil môj viditeľne zúbožený stav, alebo sa tam ani Edwardovi už nechcelo byť. Tak či tak, prikývol. „Jasné, Andreas," povedal stručne. „Bež kam potrebuješ."

Bral som schody naspäť po dvoch.

Oni tam už neboli.

Sadol som na Jeanine a v sekunde som bol preč z parkoviska. V hlave mi hrala tá melódia ako pesnička na pokazenom rádiu.

Dal by som čokoľvek za to, aby zastala.

Nemal som ich vidieť. Nemal som tam byť.

Pridal som plyn. Potreboval som sa dostať z mesta, zo štátu, zo sveta, potreboval som utiecť a nikdy sa nevrátiť.

Mal som pocit, že môj mozog vypol všetky centrá okrem predstavivosti. Už som nepočul, ani nevidel, jediné čo som dokázal, bolo predstavovať si ich spojené pery.

Svet sa zahmlil. Z mozgu mi ostal rozvírený prach, všetky myšlienky z posledných dní sa mi vysypali zo šuflíkov a ostala z nich zmes nehodiacich sa súvislostí.

Nachádzam jej kúsky vo všetkom, čo robím.

Kvôli je hlasu kvitli kvety.

Ako môže človek ujsť sám sebe?

Niekedy sú nočné mory skutočné.

Stále som pridával na plyne. Mal som pocit, že pneumatiky sa už ani nedotýkajú zeme, akoby sa vzniesli, predbehli zem, čas a zvuk. Svet sa mi pred očami rozlial na kolomaž.

Stratil som seba a teba som stratil tiež.

Ako sa môžeš vrátiť späť a ostať len cudzinec s niekým, kto videl tvoju dušu?

Najnechutnejšie na tom je, že ona za rok moje meno možno aj zabudne, kým ja ho budem stále slabikovať v spánku, najnechutnejšie na tom je, že sa budem navždy zobúdzať s tým, že jej budem chcieť vybozkávať dušu z tváre, kým ona aj zabudne, ako zneje môj hlas.

Posledné, čo som videl pred tým strašným nárazom, bol záblesk obrovského stromu. Ruky ma na tie posledné dve sekundy prestali poslúchať, no aj keby ešte vtedy fungovali, otočiť by to už nestihli.

A potom už len tma.

Budúca kapitola je jedna z mojich najobľúbenejších, aké tu kedy budú.