CARA
~1.12.~

Kým sa mi podarilo vytiahnuť vyzváňajúci mobil z vrecka nohavíc muselo prebehnúť najmenej tridsať sekúnd, pretože som sedela a dostať sa k nemu cez sveter s mokrými rukami dalo chvíľu zabrať. Keď som ho úspešne nahmatala zozadu na nohaviciach, vlastne som sa divila, že ešte vydržal hrať tú krásnu pieseň.

Melódie zvonenia som si nastavila tak, aby sa mi automaticky striedali, preto vždy keď zazvonil, mi to na moment vyčarilo také malé hrejivé slnko pri srdci. Na displeji bolo napísané Jaydenovo meno, tak som si utrela ruky do riflí a zdvihla.

„Páčilo sa jej, neboj," uistila som ho rovno na začiatok.

„Ja viem, povedala mi to," vyhlásil a bolo mu počuť na hlase že sa široko usmieva. Jeho radosť ma donútila zdvihnúť kútiky. „Ako sa máš ty?"

Poobzerala som sa vôkol seba. „No, už najhoršie mám za sebou," zdôverila som sa mu. „Vždy mám najväčší problém sa niekam dostať, potom to už musím zvládnuť. Musela som sa poriadne poumývať a zachvíľu by pre mňa malo prísť nejaké dievča, aby mi to tu ukázalo.

„Keby si hocičo potrebovala, môžeš mi volať, budem stále na telefóne," oznámil mi už asi po stý raz.

„Viem. Vďaka. A kde ste boli?" stíšila som hlas.

„V tej talianskej reštaurácii, okolo ktorej spolu chodíme behávať. Al Trivio myslím. Mali sme dohodu - ja vyberiem jedlo jej a ona mne." Chvíľu sa odmlčal.

Musela som povyzvedať čo najviac. Mali sme spolu ísť behať ešte pred tým, ako som mala mať premiéru v práci, na uvoľnenie stresu, no Jayden mi cestou volal, že jednoducho nemôže.

Že uvidel jedno dievča a že ju už uvidel druhý raz a že život je príliš krátky na strach z odmietnutia.

To, že o Jaydena mali dievčatá veľký záujem nebola žiadna novinka. Na mojej bývalej škole sa so mnou ľudia bavili niekedy len preto, že som bola jeho sestra. Nejako som sa tomu nečudovala. Bolo mi jasné, prečo by sa o neho potrhali. Bol jeden z mála ľudí, ktorý boli takí milí zvnútra, ako zvonku.

Jayden o dievčatách ale vždy zahlásil niečo v zmysle 'tá je celkom zlatá' alebo 'to dievča bolo celkom milé' ale nikdy si s tým nejako extra hlavu nerobil, ani nebol namyslený. Adam dievčenskú pozornosť priam vítal, no Jayden si ju príliš ani nevšímal. Predpokladám, že mu nevadila, no nikdy ju nijako nevyužíval.

Bol jediný, o ktorom som to mohla povedať.

„Je vtipná, milá a múdra," povedal ticho, možno ani nevedel, že ho stále počúvam. „Ja neviem. Je absolútne úžasná."

Mobil sa mi takmer rozsypal v rukách.

A potom zložil. Mala som pocit, že po jeho slovách mi spodná sánka spadla takmer niekam na zem. Ale iba na chvíľu. Len na malú chvíľu, pretože zrazu sa za mnou ozval hlas.

„Ty si Wrightová, že?" z dverí skladu sa vypotácali dve nohy v bielych podkolienkach s rukami plnými hrnčekov na tácke a nejakej čiernej látky na nich, za ktorou ani nebolo vidno tvár.

„Som," prisvedčila som ticho a pre istotu zoskočila zo stola vyrobeného z masívneho dreva na nohy.

„Fajn. Ja som Jasmin, teší ma. Skrátene Jas, na nič iné nereagujem, som rada, že sme si to vyjasnili. Dnes ťa mám na starosti, takže hurá do práce, za pol hodinu otvárame."

Jej 'hurá' znelo asi tak nadšene, ako keď mi moja mama rozprávala, ako včera zistila, že sa jej minul benzín a musela volať odťahovú službu v prvý týždeň po zmene bydliska.

Mlčala som.

Hrnčeky sa ocitli na stole vedľa mňa a miesto hory vecí predo mnou stálo o niečo nižšie a o niečo staršie dievča so zarovnaným mikádom, svetlou pleťou a žiarivými energickými očami.

„Uch, ty toho asi veľa nenahovoríš. Zrejme komunikácia zo zákazníkmi nebude tvoja silná stránka. No to nič, človek si zvykne na všetko."

Ťažko.

„Každopádne - tu je tvoja zástera," hodila mi do čiernu zhúžvanú guľu, ktorá dovtedy trónila na hrnčekoch. „Dúfam, že máš S-ko, pretože Taranee potom na tvojom regále nechala už len M-ko a to sa mi videlo na teba až príliš..."

„Taranee?"

„Naša šéfka. Tá odfarbená blondýna, ktorú si zramovala na začiatku pri vchode."

Super.

„Prvý dojem si síce netrafila úplne presne do červeného, teda vlastne, netrafila si vôbec, ale to nevadí, aj to napravíme. Všetko napravíme," pridala, ako keby som bola presne 'tá' polámaná posledná bábika v prestížnom hračkárstve.

Odhodlala zo seba niečo vypustiť v závislosti k tomuto incidentu. „Bude s tým v pohode?"

„S čím?" Jas zrejme nebola natešená, že som prerušila zápavu jej slov.

„S tým, že som ju pri tom vchode skoro zrovnala so zemou..."

Prvé dojmy neboli moja parketa. Ani druhé, tretie, dvanáste, vlastne žiadne. Aspoň som teda mala ten pocit.

„Predýcha to, neboj," mávla rukou a chcela na mňa znova spustiť vodopády viet, ale ja som ešte mala otázky.

„A aká je?" zaujímala som sa. Keď už som z nej skoro narobila ľudský lievanec, musím mať aspoň prehľad, či jej nabudúce môžem pozrieť do očí, alebo sa rovno zrolovať ako utierka a strčiť sa do poličky.

„Taranee? Och, to je ťažké na vysvetlenie. Nevieš ju k nikomu prirovnať. Raz sa správa na pätnásť, inokedy na šesťdesiat. Nikdy nevieš, čo máš čakať, nálada jej klesá a stúpa podľa toho, ako sa vyspí. Je strašne komplikovaná. Raz mi to vysvetľovala tak, že mať jej hlavu je ako mať stále v mozgu otvorených pár tisícov zásuviek a papiere z nich rozhádzané po zemi. Keď sa nad tým zamyslíš, tak to dáva zmysel, že?"

Vitajte v mojej hlave. Vietor. Rozviate záclony. Otvorené zásuvky. Papiere rozhádzané po zemi v hlave, papiere plné kresieb a náčrtov a básničiek a myšlienok a citátov.

Potom tie iba roztrhané papiere, papiere s nedopísanými textami pesničiek, papiere plné takého šťastia, ktoré sa dá len vykričať a papiere plné strašnej bolesti, takej, kvôli ktorej prestáva v žilách tiecť krv a kvôli ktorej pľúca nemôžu dostať kyslík, bolesti, ktorá zapchá papiermi ústa, zaviaže krk a ide nemilosrdne zadusiť.

Guče papiera sa mi sypú dole hrdlom.

Zatrasla som hlavou a snažila sa sústrediť späť na Jas, ale nemohla som prestať rozmýšľať.

„Tak či tak, pre teba je to Taranee, ona zas nereaguje na priezvisko," pokračovala už nerušene Jas. „Ty si tiež nevyzerala dvakrát nadšená, keď som ťa oslovila Wrightová. Ako to je správne?"

Niekedy mám chuť sa papierov prejesť a niekedy ich vyvracať.

„Cara," odpovedala som.

„Fajn Cara, rozbehneme to tu. Je ti zástera dobrá? Neodstáva ti? Och pozri, tu to ešte zaviažeme... Aha Max, ahoj," prerušila samú seba, a tak som sa otočila smerom jej pohľadu. „Max, to je Cara, nová výpomoc, Cara, to je Max, tvoj nový kolega," predstavila ma chalanovi so svetlohnedými vlasmi v šiltovke a s postriekaným skejtboardom v ruke, ktorý práve vošiel.

Kývol mi a zmizol niekde za rohom.

„Ten je môj, na neho nesiahať," pošepkala mi výhražne. „Iba žartujem, neboj," dodala so smiechom, potom čo si všimla môj nepremyslený a fakt príliš úprimný výraz. „Ale bolo by celkom fajn, keby si mi ho nechala."

Nech sa páči.

„Koľko nás tu vlastne pracuje?" zdvihla som na ňu pohľad od zeme, kde doteraz zarazene pretrvával.

„Och, ešte dosť ľudí. Theo, Freya, Olivia a Freddie, to sú dvojčatá, Cherelle - skrátene Cher, a áno, vyzerá presne tak, ako zneje jej meno, a nakoniec Andreas. Ten je tu ale viac-menej z donútenia, pred pár týždňami nám tu narobil celkom veľké problémy, tak si to tu musí odmakať vzadu v sklade. Väčšinou nosí zozadu dopredu ťažké škatule so zásobami, vykladá veci z dodáviek, niekedy dokonca umýva... vlastne všetko, čo nechce robiť nikto iný," pošúchala si ruky a posotila ma pred seba z prechodnej chodby plnej krabíc do hlavnej miestnosti reštaurácie.

Celkom ma zaujímalo, aké problémy, ale Jas sa ústa nezastavili a prerušovať som ju už viackrát nechcela.

„Dnes má službu Max, ja, ty a Liv, takže teraz rýchlo k robote, zachvíľu otvárame a ja som ešte ani poriadne nezačala."

Jej slová o používaní počítača, prestávkach, plate, časoch a správne urobenej káve som potom počúvala už len matne. Okolo krku a pása som si uviazala konce zástery a snažila sa zapamätať si niečo z bilióna informácií, čo mi boli vyslané.

„Keď ťa poprosia o kávu alebo iný nápoj so sebou, či už studený, alebo horúci, tak tuto spod teba, v tejto skrinke, v nej sú totiž tie plastové kelímky a slamky, vytiahneš jeden taký a urobíš to ako obyčajne. Och a keď si už vo fáze upravovania sa, tak si stiahni ten oheň na hlave napevno do nejakej gumičky. Zákazníci nemajú radi vlasy ani v hrnčekoch, ani v tanieroch. Dobre, ďalej. Koláče sú tu, v tejto sklenej vitríne. Keď si zákazník zaželá, vezmeš lopatku..."

Zvyšok som ignorovala a poslušne si sťahovala vlasy do vrkoča. Neznášala som poznámky na moje vlasy. Nikdy sa to ale neobišlo bez nich, pretože niečo farby neskutočne výraznej hrdze nikdy nemohli, a nikdy ešte ani nezostali bez pozornosti. Takisto ani moje okuliare, čo tiež nesklamalo.

„Nemáš nejaké menšie okuliare?" vyzvedala Jas medzi zdĺhavou rečou o pripravovaní šalátov. „Vieš, príliš ťa za nimi nevidno. Ako, samozrejme, že vidno, lebo ťa vidím, ale menšie by ti určite nezaškodili, zákaznici radi vedia, s kým majú tú česť..."

Ach bože.

Do srdca sa mi zabodol malinký šíp, pretože aj keď som si za tých pár minút stihla všimnúť, že Jas si pred ústa servítku moc nedáva, dotklo sa ma to. Dotklo sa ma to preto, lebo Jas nerozmýšľala nad tým, prečo je to tak a ani ju nenapadlo, že možno to nie je len tak pre srandu. A že by som bola tisíc ráz radšej bez nich, ako ešte pred pár rokmi.

Upravila som si čierne rámy, aby mi presne sadli na uši.

To je ten problém. Ľuďom chýba filter medzi mozgom a ústami. Slová sú oceány a ľudia s nimi narábajú ako s nejakými mláčkami.

Pre moje papiere sú perá guľomety.

„A to je asi všetko," dokončila Jas a s úsmevom sa na mňa otočila. So sebazaprením som na ňu vrhla trochu zubatý úsmev a postavila sa za pult, kým ona zmizla v dverách do chodby, z ktorej sa za pár sekúnd ozval hrozný buchot.

Od ľaku som nadskočila.

„Nechaj to tak," zachrapčal nejaký hlas vzápätí, „nestihol som si ťa všimnúť.

Za zlomok sekundy okolo mňa prehrmel chalan v koženej bunde rýchlosťou vetra a hneď za ním jeho vôňa. Nemala som šancu sa mu pozrieť do tváre, lebo vzápätí sa za mnou ozval známy Jasin hlas.

„Cara, toto je Liv."