JAYDEN
~3.12.~  

Túlal som sa v svetle nočných lámp a hlava mi išla vybuchnúť. Celé mesto dávno spalo, mohlo byť niečo po druhej v noci, ale moja hlava sa rozhodla, že bude dnes rozmýšľať. Po skoro troch hodinách prevaľovania sa vedľa Drewa som to vzdal a vybehol na ulicu. 

Bol piatok. Vlastne už sobota. 

V hlave som mal strašné prázdno a zároveň bola po okraj plná zúfalstva.

Premietol som si posledné dni. Každé ráno to bolo rovnaké. Vstal som, urobil si niečo na jedenie, obliekol sa a snažil sa behom dostať na najbližšie metro. Bola to celkom náročná úloha, pretože kuchyňa, spálňa a jedálňa bola u nás zatiaľ jedna miestnosť a nezobudiť Drewa, mamu a Caru bolo každodenné trápenie.

Najhoršie to bolo s Carou, pretože má veľmi ľahký spánok. Zobudila by sa na padnutie špendlíka. 

Keby veci vyšli tak, ako vyšli každému normálnemu študentovi v mojom veku, tak by som aktuálne niekde sedel s kamarátmi. Alexovi by sedela Mia na kolenách a nám ostatným by sa z tých sladkých slovíčok lepili pery k sebe. Will by sa znova a znova snažil bľabotavo zbaliť peknú piatkovú barmanku Liz. Damian by sa zas nechal nahovoriť, aby roztočil parket. Ja a Kyle a všetci ostatní by sme sedeli, liali do seba po troškách poháriky a cítili v sebe koniec sveta a dokonalú radosť.

Pokiaľ si pamätám, všetci sme mali natoľko dobrú mieru, že sme bez problémov potom mohli ísť hrať v noci na ihrisko za mestom futbal, alebo teda, aspoň sme sa snažili. Najhoršie na tom bol väčšinou Will, a u toho sme sa cez cestu vystriedali v nosení a cez drôtený plot sme si ho väčšinou viac-menej podávali, aj keď samým sa nám niekedy miešal svet pred očami.

Prešiel som okolo talianskej reštaurácie, v diaľke uvidel park a rozhodol sa, že sa trochu pomotám tam. 

Reštaurácia mi vohnala do hlavy príval spomienok. Ja som jej vybral cestoviny so špenátom a šampiňónmi a ona mne s mäsom a syrom. Oboznámila ma s tým, že roztopený syr jej chýba zo všetkých jedál, ktoré aktuálne neje, najviac.

Najviac ma na nej zarazilo, že bola múdra, ale nemalo to nič spoločné ani so školou, ani s inteligenciou, aj keď ani s tou nemala najmenší problém. Mala obrovský všeobecný prehľad, prečítala veľa knižiek, skompletizovala ich, robila si prieskum a až potom si na niečo vytvorila názor. Zároveň bola neskutočne starostlivá a podľa toho, ako rozprávala, zrejme aj veľmi štedrá.

Celý čas, čo som tam s ňou sedel, som nevedel prestať myslieť na to, že som v živote nestretol nikoho, ako ju.

„Dobrý," ozvalo sa spoza mňa. „Ah-ha. Joe, či?"

Ani som sa neotočil. Hlas som nepoznal, ale bolo mi to pravdupovediac úplne jedno. Nezaujímalo ma ani odkiaľ vie, teda vlastne nevie, moje meno. 

Nemal som čas. 

Nemal som náladu. 

Nemal som nervy.

Vedel som, že mlčky stojí za mnou. „Jay," povedal som sucho.

„Čo tu robíš?" zaujímal sa hlas. 

„Nič zvláštne," odpovedal som nezaujato. „A ty?" 

Hlas stíchol. A bol vytrvalo ticho najbližšiu polminútu, kým som sa nedokopal otočiť sa.

Tvár som poznal. Sedela na opačnej strane triedy v poslednej lavici pri stene. Meno som si nezisťoval. Vôbec ma netrápilo.

„Som Noah," podal mi ruku, lebo pochopil, že si ho neviem zaradiť.    

Aj keď som nebol úplne dobre naladený, na niektoré morálne zásady sa nezabúda nikdy. Stisol som ju a prehltol hrču v hrdle. Na teraz som sa musel ovládať.

„Poď si zaskejtovať," povedal mi. 

„Prosím?" Náhly zvrat udalostí ma úplne vykoľajil. 

„Nevieš?" opýtal sa prekvapene.

Jasné, že viem. Skejtbordovať ma naučil Adam ako osemročného špunta a v deviatich som bez problémov robil jeden ollie za druhým. 

Neodpovedal som mu na otázku. „Iba tak zo šupy, že čau kámo, tu máš dosku, ideme?"  

Mávol rukou. 

Nevedel som si spomenúť, či som niekedy viedol divnejší rozhovor.

Noc mi pripekala mozog.

„Kamarát robil byt, veď ho poznáš - Logan, ale bolo tam príliš veľa ľudí, na ktorých svoj čas míňať nebudem, tak som odišiel. Chvíľu som sedel tam na lavičke," rukou ukázal obďaleč, „a videl som, že sa tu motáš. Najprv som myslel, že si bezdomovec, ale potom, keď som sa už prizrel - ten by si také Adidasy asi nezohnal. Vyzeral si dosť stratený."

Som stratený ja, či svet?

„Aha." Moje hlesnutie nebolo ani také chápavé, ako sklesnuté. 

Noah bol so mnou v triede. Vedel som, že má asi také postavenie ako ja v predchádzajúcej škole, že hrá basketbal a cez prestávku sedí na lavici v strede hlúčika kamarátov. Inak som nemal tušenia a bolo mi to vlastne ukradnuté.

„Myslel som, že sa ťa spýtam, či nepotrebuješ pomoc, ale keď som podišiel a zistil, že si to ty, tak som si chvíľu spomínal na meno - prepáč, a už si vyzeral stratený, ale v inom zmysle. Ani neviem, prečo ti to vysvetľujem," zarazil sa.

„Máš pre mňa skejt?" To, čo mi vyšlo z úst prekvapilo mňa samého. Asi sa môj mozog rozhodol, že ma dnes už ochráni od ďalšieho rozmýšľania.

„Bývam odtiaľto kúsok," oznámil, „a mám. Je sestrin, ale nebude sa hnevať, keď ti ho požičiam." 

„Sestra jazdí?" zaujímal som sa.

„Sestra jazdí výborne. Poď, je to tadiaľto. Potom sa vrátime a pôjdeme do parku, na konci je časť vyhradená ako skejtpark."

„Viem," informoval som ho, „chodím tadiaľ behávať."

„Chceš ma počkať, alebo pôjdeš so mnou?" spýtal sa.

Správal sa ako pestúnka. Ale nejakým zazračným spôsobom mi to nevadilo. 

Ja som aktuálne tiež nebol ja. Prečo by musel byť on?

Počkám.

„Idem s tebou."           

Prvých pár minút cesty sa ticho dalo krájať. Mne sa to zdalo trápne, ale môjmu spoločníkovi to zrejme neprišlo ani minimálne divné. Lampy svietili, spoza budov sa vynáral mesiac. Nevedel som, či som rád, že som ho stretol, alebo nie.

„Prečo ste sa vlastne presťahovali?" ozval sa za chvíľu.

Neotravovalo ma to vysvetľovať, lebo pravda bola taká, že sa ma to dovtedy nikto neopýtal. Nikoho som nepoznal, nikoho to nezaujímalo. 

„Naši sa rozviedli," objasnil som mu. Snažil som sa, aby to vyznelo normálne, aby som neznel ako zbitý bes, ale to čo mi vyšlo z hrdla, bol nejaký skľúčený uzlík slabík. „Nevadí mi to," dodával som rýchlo, „teda, už mi to nevadí. Teda neviem. Stále som neprišiel na to, či sa naozaj dá zvyknúť na všetko a či čas veci naozaj lieči."

Noc robí s ľuďmi čudné veci. Mohli byť tri hodiny ráno. Možno to bolo z toho, že som bol vyčerpaný, možno z toho, že tma rozväzuje jazyky, neviem. Ale nerozmýšľal som tak, ako stále.

Ako keby som to nebol ja. Ako keby za mňa rozmýšľal niekto iný. 

Keby som bol ja, nikdy by som takéto veci nevyslovil nahlas ani pred sebou. Zneli ako nedopísaný text nejakej sentimentálnej pesničky. 

Na jednej strane som sa za seba hanbil a na druhej strane mi emócie vyfučali z tela. Ostal zo mňa obal. Prázdna hlinená plechovka, do ktorej kopú tretiaci na ceste zo školy.

Dnes v noci mi bolo všetko jedno. 

Ostal zo mňa rozbitý tanier.

Vadil som sám sebe. Možno by som si mal prelepiť ústa. Nejako sa mi zdalo, že ani neviem ovládať, čo za mňa výjde. 

Nohy neboli ustaté, mohol by som v tejto sekunde odohrať dva zápasy za sebou a stále by som vládal, aspoň sa mi to zdalo, no niečo vnútri mňa chcelo spať. Neviem, či to bola duša. 

Chcel som si ľahnúť na studený chodník, s otvorenými očami pozerať na oblohu a donútiť moje srdce spať.

Noahovi zrejme neprekážalo, že som ja nebol ja, ani to, že vyzerám, že sa zachvíľu zložím, ani to, že zo mňa vychádzajú nejaké sprosté trópy. 

„Čas nelieči," povedal mi, „kvôli času len zabúdaš. Hlavne tvoj mozog teda. Čas ti dáva priestor. Čas ti dáva zvyk. Ak si chceš dať dokopy srdce, musíš sa rozhodnúť a pracovať na tom. Snažiť sa." 

Tak toto by bolo fajn si niekde zapísať.

Dostal sa zo mňa ale len nejaká napodobnenina priškrteného smiechu. „Ani ty takto zvyčajne nerozprávaš, čo?"     

Jeho smiech znel trochu úprimnejšie. „Keď je tma, veci idú ľahšie. Sám nechápem, čo za sračky zo seba akurát vypúšťam."  

Zastali sme na ulici, ktorá sa mi zdala veľmi povedomá. 

Keď som zistil prečo, obočie mi vyletelo tak o tri centimentre vyššie ako malo. 

„Ty bývaš vedľa Cherelle?" spýtal som sa o trochu hlasnejšie, než som chcel.

Mávol rukou. „Hej, hej."

Nezaujímalo ho, odkiaľ ju poznám. Absolútne ho to neprekvapilo. Asi mala veľa kamarátov. Ale bývali na jednej ulici. Uvedomil som si, že svet je strašne malý. 

Myslíme si koľko máme času a priestoru a pritom nemáme nič. 

Sme prázdne plechovky, sme čierne diery. Nemáme dosť. Kupujeme si veci, ktoré nepotrebujeme, za peniaze, ktoré nemáme, aby sme ohúrili ľudí, ktorých nemáme radi.

Už som nechcel poslať spať len svoje srdce, ale mozog, pretože to čo mi v ňom letelo, bolo úplne mimo čiary.

Mal som toho dosť.

Už som vedel, že skejtbordovať bude aktuálne najlepšia možná voľba, lebo sa budem musieť sústrediť na niečo iné, budem tomu musieť venovať všetku pozornosť. Na môj hlas v hlave neostane miesto.

„Idem si do izby pre veci," zavolal mi cez plece Noah. „Ty počkaj tu."    

V sekunde, keď sa za ním zavreli dvere, som vytiahol telefón.

Svietilo na ňom tri hodiny a štyridsaťšesť minúť.

Dnes som chcel urobiť aspoň jedno dobré rozhodnutie. A možno som nechcel urobiť nič dobré, ani nikomu pomôcť, možno som bol len neskutočne sebecký a chcel som odľahčiť sebe.

Neviem. 

Každopádne, trvalo dve zazvonenia, kým sa ozval hlas.

„A-ahoj," povedal som.

„Jayden?" jeho hlas znel ako Ibalgin pre unavené duše.  

Adam ako Ibalgin pre unavené duše? Už mi fakt hrabe.

  ~ ~~~~~~~~~~~~~~~~~~~ 

Trošku zvláštna kapitola, trochu zmätená. Trošku smutná. Možno sa nehodí Jaydenovi. Možno sa vám zdá, že chlapci by mali byť silní a drsní a priebojní. Možno každý z nich taký zčasti je, no chcem vám povedať, že sú dobré a zlé dni. Či ste chlapec, alebo dievča.  

Zlé dni odídu.

Prajem vám ale všetkým nádherné a pokojné sviatky. Oddýchnite si. Pracujte na sebe.

Ste vy vždy vy, alebo niekedy vy nie ste vy?